nascendi

Clint Eastwood sa už mnohokrát mnohokrát osvedčil ako výborný herec i nemenej dobrý režisér. Hral a režíroval filmy rôznych žánrov. Tentokrát však odhalil svoju slabinu - rozprávky nakrúcať nevie. Pretože v rozprávke je všetko prispôsobené boju dobra so zlom s vopred určeným víťazom. Tomu sa podriaďuje logika i historická pravda. Ale to, čo tak skvelo funguje v rozprávke, to nefunguje vo filme, ktorý by sme mali brať vážne. A tak v tejto nevydarenej rozprávke o riadení komplikovanej krajiny dlhoročným väzňom, ktorý očakáva rasové zmierenie zo športového kolbiska, mi ako jednoznačný úspech pripadá iba obsadenie Morgana Freemana do hlavnej úlohy. Dosť málo na Clinta.

Nenašiel som ani jeden dôvod, pre ktorý by som mal tomuto filmu dať viac ako dve hviezdičky. Nenašiel som v sebe ani pocit hanby, že som počas filmu niekoľkokrát zaspal. A nenachádzam ani jeden dôvod, aby som film komentoval a svoj názor zdôvodňoval. Nachádzam iba predsavzatie byť pri výbere filmov z tohto prostredia a z tej doby maximálne obozretný.

Zvedavosť a chýbajúci komentár ma motivovali k tomu, aby som sa na Osobného strážcu pozrel ešte raz a zistil, prečo existuje taká silná averzia nielen k filmu, ale aj ku Kevinovi Costnerovi. Nezistil som ani jedno, ani druhé, ale utvrdil som sa v tom, že Osobný strážca je príjemný romantický film (s prienikmi z iných žánrov), ktorému pôvodné štyri hviezdičky bez problémov ponechám. Okrem iného aj preto, že ukázal Whitney Houston v poslednom dobrom období pred jej strmým alkoholovo-drogovým pádom a do slovníka bežných ľudí pridal nové slovo "bodygárd".

Filmy českej novej vlny som zažíval v reálnom čase a dodnes ich mám rád. Pričom radšej Formana s Papouškom a Němcom, než Juráčka s Passerom a Chytilovou. Po desiatkach rokov od premiéry stratilo aj Intimní osvětlení pre mňa svoje pôvodné čaro a jednu hviezdičku. Má síce všetky atribúty novovlnných filmov, ale aj množstvo hluchých miest, zlej hudby a chýbajúce vyznenie. Na niekoľkých pasážach sa dá dobre zasmiať, Ondříček osvedčil svoje majstrovstvo a tri hviezdičky film nezatracujú, iba ho radia medzi vysoko nadpriemerné filmy.

Nestáva sa často, aby som po opätovnom zhliadnutí päťdesiatročného filmu nesiahol na pôvodne udelené hviezdičky. Kazanovo Trblietanie v tráve v skúške časom obstálo. Niekomu môžu morálne postoje, dialógy i emotívne reakcie pripadať prehnané, ale to je skôr dôsledkom rýchle sa meniaceho sveta, než slabinou filmu. V tomto mnohovrstevnom filme sa moja obľúbená Natalie Wood trblietala ako jagavý klenot. Výborný scenár, Kazanova réžia i spoľahlivé výkony ostatných hercov dali vzniknúť filmu, ktorý má čo povedať aj súčasníkom.

Zajatca som vzal na vedomie. Trpezlivo dopozeral, opätovne ocenil, že Neil Simon písal kvalitné hry, že ústredná dvojica si s chuťou zahrala (pričom Anne Bancroft ma zaujala viac), že problematika aktuálna v USA pred desiatkami rokov je u nás aktuálna v súčasnosti a že aj Hamlischova hudba bola počúvateľná. Celkovo teda uznávam kvality filmu, ale opakovane vidieť ho nemusím.

Pokračujem v sérii dvojhviezdičkových filmov. Tentoraz to schytala nepodarená Frekvencia. Veľmi ťažko sa nakrúcajú filmy, v ktorých sa zahráva s cestovaním v čase. Lima spomenul krásnu Bradburyho poviedku Hlas hromu. Aj tú by bol problém sfilmovať. Ale Frekvencia bola skôr nesmelým a naivným pokusom, ktorý nezachránili ani snaživí herci.

Počas jedného dňa vidieť dva dvojhviezdičkové filmy, to je ako za trest. Ani neviem, prečo ma tento film zaujímal. Snáď som chcel vidieť Hilary Swank inak, ako vo filme Chlapci neplačú, snáď to bola nostalgická spomienka na rovnomennú pesničku Beatles. Videl som však nudný, falošný až gýčovitý film, ktorý nemôžem pokladať ani za komédiu, ani za romantický film. A aby toho nebolo dosť, ranu z milosti mu zasadil slovenský dabing, ktorý by mal byť klasifikovaný minimálne ako priestupok. Jedna hviezdička za Kathy Bates, druhá za Írsko a dovi, dopo.

Veľké sklamanie. Sú filmy, ktoré nestarnú a je Dievča mesiaca. Neviem, prečo som dúfal, že sa tento film kvalitou aspoň priblíži k Američanovi v Paríži a Spievaniu v daždi. Ku koncu som si ho už púšťal dvojnásobnou rýchlosťou, aby som nemusel počúvať stupídne dialógy ošumelého príbehu. Aj tanečné čísla potom vylúdili úsmev na mojej tvári, veď to mala byť komédia. Ďalší z filmov, u ktorých ma najviac potešil pohľad na záverečné titulky.

Japonský útok na americkú tichomorskú námornú základňu Pearl Harbor patrí k významným udalostiam II. svetovej vojny. Tora! Tora! Tora! je americky výpravným a japonsky zdĺhavým veľkofilmom, ktorý sa prirodzene rozpadá na dve nerovnaké časti. Nerovnaké nielen ich dĺžkou, ale aj príťažlivosťou pre diváka. Snaha o maximálnu vernosť zobrazovaných udalostí ubrala prirodzene filmu na príťažlivosti, ale aj po vyše 40 rokoch od nakrútenia môže byť vzorom pre obdobné filmy vznikajúce dnes v neporovnateľne lepších technických podmienkach. Výborné herecké výkony trochu zráža dole mizerný dabing. Celkove však ide o film, ktorý je potrebné vidieť.