Arkanoid

Herecké obsadenie poteší (aj keď životné úlohy to nie sú), rovnako aj krv a záujem o Rímsku ríšu a Piktov. Škoda, že útek hlavnej postavy z budovy nebol zobrazený. Za logický lapsus považujem útek po hlavnej ceste, rovnako aj mašírovanie armády po ceste v nepriateľskom území a nie niekde vedľa. Vo filme najlepšie úlohy odohrávajú príroda a napätie, no nie je tam nič, čo by ho radilo medzi top kvalitu, okrem záverečnej bitky v pevnosti. Klasický, nie príliš kvalitný film o pomste a hone na nepriateľskú armádu.

Keby to bola nejaká romantická dráma s nádychom erotiky, určite by výsledok dopadol lepšie. Ostalo to len pri suchom komentovaní chemických rekcií pri varení, so slabými pokusmi o humor.

Alejandre Aja vie, čo má robiť, aby uspokojil diváka bažiaceho po akčnej brutalite a robí to dobre už od prvých minút, kedy spoľahlivo dvíha adrenalín. Technická stránka filmu mu výdatne pomáha. Úvodné titulky sú zjavnou inšpiráciou pre AHS. Atmosféra Ajovho staršieho filmu Haute tension tu nie je, chýba tomu iné prostredie (púšť a jaskyne mi prídu menej nebezpečné ako tmavý nočný les alebo kukuričné pole) a prirodzenejší herci, aj keď ani títo nie sú zlí. Špeciálnej pointy sa nedočkáme, občas ale škrípe logika. Predvídateľný dej a postavy rovnakého ranku tiež nepotešia. Poučenie z celého príbehu: nechoďte na málo frekventované cesty a vycvičte si psov.

Belmondo so svojím frajerom, podvodníkom, sukničkárom predznamenáva ďaleko dopredu éru svojich filmových úloh a Godard sa predvádza svojimi kamerovými kúskami a nenútenými konverzáciami. Bezdejovosť ale nerobí filmu dobre a film ostáva skôr len ďalším Godardovým vyjadrením, ako diváckym filmom.

„We are going to the Rectum!“ Už úvodné titulky sľubujú vo svojom audiovizuálnom podaní nezabudnuteľný zážitok. Kamera a nasvietenie vyzerajú veľmi dobre až do momentu, kedy sa kamera začne krútiť príliš dlho, čím vytvára zbytočný zmätok a nudu. Vytvára síce dojem pokrivenosti, ale ruší intenzívnosť. Spôsob rozprávania poteší a stimuluje divákovu zvedavosť. Vo filme Memento riešili bratia Nolanovci prechody medzi časovo novšou udalosťou a udalosťou časovo staršou zobrazenou po tej novšej cez paranoidné telefonáty a ďalšie odhaľovanie povahy hlavnej postavy, kým v Irreversible Noé ponúka len to zmätočné krútenie kamery. Tu nikto z prítomných postáv nemá podobný defekt ako hlavný hrdina Mementa, preto ak ste si neprečítali obsah filmu, tému a príčiny konania si musíte domyslieť. Brutalita je tu len pre silné žalúdky, najdrsnejšia zo série o Butcherovi, ktorý už nemal veľmi čo ponúknuť, no svoj efekt zanechal aj v tomto filme. Butcher opäť rieši rovnaké problémy ako v minulých filmoch série. Viac priestoru pre Vincenta Cassela poteší, je to lepší herec ako Phillip Nahon, od ktorého osudov sa upustilo. Pohodlne sa usaďte, prechádzka jednou z najhorších možných situácií, jedným z najhorších prostredí vyplnenom grázlami a úbohými existenciami sa práve začína. Chekhovs guns sú krásne. Mám však výhradu, ako k zápletke došlo, že stačilo postave nakresliť neopatrnosť a spustila kolotoč udalostí. Prirodzene znejúce dialógy aj pred prvou strašnou udalosťou sú úľavou a dobre sa ich počúva. Scény v taxíku a vypočúvanie transsexuála si pýtali viac zamotať dej, ale nechýba im emočný náboj. Vo výsledku dostávate koktejl všetkých možných namixovaných emócií, ktorý treba podávať s mierou, obsahujúci malé formálne a obsahové chybičky, ktoré vo výsledku radi odspustíte. Ak máte radi netradičné experimenty, toto je film pre Vás.

„I am not a deli man.“ Noé ostáva verný strihu z Carne, ktorý prinášal filmu dynamiku ako tu. Cool moralizovanie láka pozornosť a nachádza si divákov. Hlavná postava desí a zároveň sa z nej vďaka umnému rozprávačovi smejete. Takto je aspoň zhrnutý jej životopis v prvých 4 minútach, ktoré niektorí diváci môžu poznať z dlhšej podoby filmu Carne. Hľadanie zmyslu života a zanechanie stopy po sebe je vždy aktuálna téma a v podaní tejto postavy človeka milión prechádzajúcu cez krízu stredného veku baví. Carne bolo kratšie, svižnejšie a dynamickejšie, prekvapilo hneď v úvode exploatáciou. Tu omieľanie problémov hlavnej postavy, ktoré sú rovnaké ako v Carne, trochu nudí, lebo sa nijako nevyvíjajú a chýba im rozmer dcéry. Cesta hlavnej postavy odnikiaľ nikam je síce reálna, no môže Vám s ňou byť aj dlho a dokáže tak nudiť. Zaujímavé veci sú zobrazené po prvej hodine, no celkový dojem už nezachraňujú. Morálka príbehu síce šokuje, resp. morálkou nie je, no nábeh k nej je veľmi predvídateľný. Konečný výsledok tak ostáva na pomedzí niečoho väčšieho, čomu zabralo ťah na bránku vytvorenie priveľkého priestoru pre zmätok v hlave hlavného hrdinu. PS: Pri oznámení sumy v 56. minúte sa nedá nesmiať. Každý frank totiž rozhoduje.

Alkoholik, ktorý zomrel kombináciu životného štýlu nadmerného pitia v kombinácii so syfilisom. Za jeho držby moci Jan Masaryk vypadol z okna, čo bolo neskôr klasifikované ako vražda. Dal vzniknúť vykonštruovaným procesom, ktorých asi najznámejšou obeťou je Milada Horáková. Epizóda sa zameriava hlavne na Gottwalda, ale nezabúda aj na jeho najbližších spolupracovníkov.

Možno je to film, čo dal vzniknúť Texas Chain Saw Massacre. Od začiatku sú tu Chekhov guns: maloletá ako objekt túžby, násilie v médiách, bad neighbourhood. Inteligentné, divácky príjemné predstavenie postáv a ľahké načrtnutie ich charakterov efektne uvedie do problematiky filmu. Prvá situácia nebezpečenstva vyzerá až parodicky, vzhľadom na hlúposť postáva štylizáciu s hláškou. Striedanie strihu do prostredí nebezpečného a bezpečného rovnako vyznieva parodicky, lebo oslabuje jednotlivé tempá a emócie v týchto prostrediach a dejoch, no zároveň toto striedanie obohacuje a môže viesť k zvýšeniu napätia. Beh lesom vyzerá rovnako reálne, ako hlúpo. Filmu škodí hlavne predvídateľnosť a nedostatočná psychológia postáv, dejová línia s policajtmi je celkom zbytočná a tak sa výsledok dostáva do kvality B filmov. Túto tému najlepšie spracoval asi Ingmar Bergman.

Zvezenie sa na popularite o rok staršieho filmu Cannibal Holocaust. Načo bolo dobré spraviť prológ s vraždou? Mizerná technická stránka. Dej mimo kanibalizmu neprináša žiadnu kvalitu. Jedna z najhlúpejších výprav do pralesa (pri jazde autom) v podaní mizerných, afektovaných hercov výsledku veľmi nepomáha. Aspoň ale všetci neriskujú toľko, čo jedna výprava v Cannibal Holocaust. Exploatácia a zákony džungle sú pre film plus. Romantická hudba po vzore Cannibal Holocaust robí možnému nebezpečenstvu výrazný kontrast, no nefunguje rovnako dobre, ako v spomínanom filme. Pitva korytnačky z Cannibal Holocaust nie je prekonaná, rovnako ani násilie, spôsob rozprávania príbehu a tak ani film samotný.

Dcéra konského mäsiara jazdí na hojdacom koníkovi. Bizarne vtipné. Noé sa nebojí nechutných záberov, ktoré vie prestriedať podmanivého strihu na obrazy smútku, prázdnoty a depresie. Bezútešnosť z filmu priamo sála, no nechýba mu dynamika, vďaka ktorej nenudí. Prázdne motivačné citáty ozývajúce sa z televízie nepomáhajú, neponúkajú presný návod na riešenie problémov a ostáva po nich len pachuť menejcennosti. Hlavným hrdinom chýbajú zmysluplnejšie ciele a prejavuje sa v nich deštruktívne nutkanie a temnota. Odvážny počin, ktorý si zasluhuje viac pozornosti.