Beze mě: Šest tváří Boba Dylana

Až na pár prístupnejších hitov (ale nedávno objavená Hurricane sa okamžite zaradila medzi moje najobľúbenejšie skladby vôbec) je mi Bob Dylan strašne vzdialený. Až tak, že som aj zabudol, že som tento film pred cca 2 týždňami konečne pozrel... a musím konštatovať, že veľmi rád (nie zabudol, pozrel). Byť to o umelcovi, ktorému rozumiem, tak asi prerábam topku (...alebo možno práve vtedy nie?). Každopádne veľmi dobre volený koncept aj forma. Plné rešpektu, ale odvážne, neuhýbajúce pred puncom legendy, ale neidealizujúce. Akurátne a vkusné, viac sa dá do Dylana preniknúť už iba ponorom do jeho tvorby samotnej. Kto za ňou stojí, o tom mám už teraz postačujúcu predstavu. (25.04.2024)

Najoriginálnejšia biografia ako som mal možnosť doteraz vidieť! Napriek veľkému množstvu výčitiek, ktoré k filmu mám sa mi svojim spôsobom veľmi páčil. Ale od začiatku ... Haynes sa pokúsil spracovať komplikovanú biografiu Boba Dylana (najväčšia legenda amerického folku) skutočne experimentálny spôsobom. Šesť príbehov, ktoré stvárňujú šiesti odlišní herci. Každý príbeh je iný, každý má inú atmosféru, každý pôsobí ako samostatný segment a pritom spoločne tvoria jeden celok. Komplikovaný, veľmi komplikovaný film, hlavne pre divákov, ktorí vôbec nepoznajú Dylanov životopis, čo je aj presne môj prípad. Režisér totiž neponúka vôbec žiadne vodítko, pevnú dejovú kostru, ktorej by sa divák mohol chytiť, dostať do príbehu, vžiť sa s osudom postáv a pochopiť jednotlivé súvislosti. Film je tak pre nezainteresovaných (ba priam by som povedal až pre tých ktorí nie sú oddanými fanúšikmi) nepochopiteľný, extrémne chaotický a takmer po celú dobu divácky neprístupný. Na druhej strane však má neuveriteľný vizuál, kde sa s každým príbehom mení celkový feeling, paleta farieb v obraze, snímanie kamery a po celý čas hrajú neuveriteľne silné Dylanov piesne na pozadí. Zároveň sa pre mňa až nepochopiteľných spôsobom podarilo režisérovi doslovne znovu zrodiť atmosféru „beat generation“. Samotným plusom, na ktorých snímok silne stojí sú aj priam dokonalé herecké výkony. Cate Blanchett dokazuje, že sa dokáže doslovne prevteliť do postavy (a je úplne jedno, či je to chlap!), jej pohybov, mimiky, aj celkového vyžarovania. Tú správnu dobovú atmosféru dodáva ešte čiernobiely obraz a filozofické múdra pretavené do scenára. Nezaostávajú však ani, prekvapivo aj vokálne skvelý Christian Bale, výborný Heather Ledger v jednej z jeho posledných úloh alebo vedľajšie postavy ako Julianne Moore alebo Charlotte Gainsbourg. Richard Gere svoju westernovú časť síce zvládol bez problémov, ale tento záverečný segment je už nadbytočný, nečakane brzdí tempo a len zbytočne naťahuje stopáž na 135 minút. Vo výsledku tak síce jedna z najoriginálnejších biografií, ale inak veľmi komplikovaný oriešok (a to som s podobnými viacvrstvovými filmami ako Mr. Nobody, Cloud Atlas a pod. nemal nikdy problém, a predsa som I'm Not There, vďaka mojej neznalosti látky - Dylanovho životopisu, na prvý krát plne nepochopil), no aj napriek tomuto hendikep ma atmosféra vtiahla, jednotlivé dejové segmenty bavili, scenár zapôsobil a problémov dokázal odprezentovať Dylanove myšlienky tak aby nepôsobili gýčovito, rovnako ako do detailov prepracovaný vizuál. Nebyť naťahovaného záveru s Richardom Gereom o štyroch hviezdach by som snáď ani neváhal. Takto CELKOVO: 3,5* ale za famóznu Cate Blanchett a skvelú hudbu (kde sú tie časy, keď hudba nebola len o obohraných electro-dance hitoch, ale mala vo svojej podstate aj kultúrny, politický, sociálny odkaz) musím zaokrúhliť predsa len na tie štyri! Avšak POZOR toto vážne neskúsne každý, fanúšikov nevynímajúc (a v podstate ich aj chápem)! Priveľmi nemainstreamový film. (26.01.2014)

Film pro fanoušky. Pro ty, co z hlavy ví o Dylanových prosezených hodinách u legendy Woodyho Guthriea. O profláklém vypískání elektrických kytar. O předělávání autorské básnické sbírky Tarantule. O dokumentu z britského turné, kde zesměšňuje novináře. O románku s Warholovou Eddie. O Dylanově havárii na motorce, zdravotních komplikacích a příklonu k Bohu. A samozřejmě pro ty, kdo znají postavu Aliase z Patta Garreta a Billyho Kida.________Já to z hlavy nevím... (25.01.2009)

Muzikál môže mať veľmi pútavý dej, ale musí byť sakramentsky dobrý, aby ma zaujal aj po hudobnej stránke (naposledy Burtonov holič skončil niekde na polceste). Pri hudobnom (a hlavne životopisne ladenom) filme sa naopak zvyknem baviť výborne. To by však nesmel byť za kamerou Todd Haynes. Kvitujem mu snahu o experiment a netradičné pojatie života legendy, no výsledná forma jeho nesúrodej "grcanice" nestojí ani za prd. Príbehová skladačka do seba veľmi nezapadá, striedanie období sa mení ako na bežiacom páse a v žiadnej z rovín neprichádza k niečomu, čo by stálo za pozornosť. Jedna hviezda je za skvelé Dylanove songy, vďaka ním sa dá totiž tých predlhých 135 minút ako tak ustáť. Druhá je za Cate Blanchett, ktorá sa v pohode pretvorila do mužskej postavy, a ako jediná prakticky dokázala svojím šarmom ako tak zaujať. Všetko ostatné nestojí za reč. Snáď ešte párminútová rola Heatha Ledgera, ktorému akoby scenár napísal posledné dni jeho skutočného života. R.I.P. tak Ledgerovi, ako aj celému filmu. (02.02.2008)

I’m Not There se snaží upozornit právě na skutečnost, že každý mediální obraz je vlastně lživý a že obraz hvězdy se může neustále proměňovat a přepisovat. Nesnaží se o odhalení pravdy, ale spíše ukazuje, co Bob Dylan pro lidi reprezentoval. Respektive šest „možných Dylanů“, z nichž každý zastupuje jiné období jeho života a tvorby, jiný pohled na to, kdo vlastně byl. Nebo vlastně nebyl? Je těžké se nechat příběhem pohltit, protože stále dochází k narušování kontinuity. S divákem je přímo manipulováno – sotva navykne na tempo a vyprávění jedné části, je nucen přesměrovat svou pozornost jinam. Je to stejné jako s konstruováním obrazu hvězdy – stále se objevují nové věci, které obraz naruší či převrátí jeho význam. Stále a znovu se objevují prvky, které si přímo odporují. Ve filmu je to stejné i s využitím Dylanových písní. Postavy prohodí určité slovo, a to se vzápětí objeví v textu písně. Někdy je naopak řečený přímo název známé skladby (např. Just Like a Woman), ale zcela proti diváckému očekávání začne hrát píseň úplně jiná. Divák se nesmí spoléhat na to co vidí a co si vytváří ve své hlavě. (08.09.2010)