F2003F

Najkrajšia rozprávka akú som kedy videl a zároveň najväčšie animované dobrodružstvo aké som prežil. Ten pocit, keď po skončení len ostanete nemo zízať a s dojatím prestať nachvíľu uvažovať a následne pomaly vstrebávať čo sa práve odohralo. Excentricky nezabudnuteľný zážitok nadýchaný výsostným čarom vplývajúcim na emócie v značne stráviteľnej miere. Nečakal som, že ma to dokáže znovu dostať podobným efektom ako kedysi a nakoniec som dostal ešte viac intenzívnejšiu nádhernú jazdu s umelecky azda najvyšperkovanejším vkusom a predstavami širokého spektra všemožných výmyslov úžasne zapadajúcich do precíznej štruktúry príbehu postavenej najmä na perfekcionizme v detailoch. Rovnako som vôbec nečakal, že by ma mohlo na tom niečo dojať, lenže toto lahodné potešenie pre oči a vnem ma vtiahlo natoľko až vo mne prebudilo citové pochody hodné skutočného uznania. Totiž funkčnosť Spirited Away je namieste vo vysoko prínosnej miere s okázalým dôsledkom. Vytvára dojem poznania nevídaných rozmerov ľudskej fantázie a možnosť preniesť sa na okamih späť do detstva (nevinného uvažovania o svete). V diele vidím z každej strany neopísateľne rozvinuté alegórie, ktoré sa dajú chápať a vnímať rozlične niekoľkými spôsobmi pre každého po svojom. Dávno som nezažil niečo podobné (obzvlášť pri animáku) a len veľmi zriedkavo tak obrovské presvedčenie, že ani päť hviezd jednoducho nestačí na dostatočné vyjadrenie významného duševného i srdečného prínosu tohto skvostného prostriedku na malé/milé premiestnenie sa v čase a priestore. Zážitok ako lusk. Až mi je ľúto, že sa nedá vrátiť späť a dokázať prežiť ho znovu poprvé poriadne a bez nárokov zo získaného vyberavého štýlu, ktorý dnes moc ovplyvňuje prvky kritérií pre film. Je pravda, že mám už čo-to napozerané a konkrétne tu sa stále jedná o absolútne nestarnúci (už cez 20 rokov!) žánrový unikát a tvorcovsky nezopakovateľny efekt súhry vložených prívlastkov a predpokladov. Že vie emočne rozdrviť a vnútorne zapôsobiť s rozvírením pocitov bez jediného zaváhania alebo straty stupňujúco sa nezameniteľnej fascinujúcej putavosti s výrazne strhujúcim rukopisom je úchvatne dychvyrážajúci pôžitok akým sa u mňa nemôže pýšiť žiadny iný animovaný výplod. Nezabudnuteľná jazda.  11/10

Cítim sa trochu zahanbene keď dávam tomuto žánrovému kultu len priemer, pretože jednoznačne disponuje veľkými vlohami v prevedení a celkovom pôsobení, ale nedokáže vôbec správne fungovať. Vizuál si síce drží špecificky nadmieru ponurú atmosféru až netypicky jednotvárnu a čiastočne bezcharakternú, pre štýl svojho obsahu divákovi až apaticky podanú, čím becpochyby výrazne vybočuje z davu a stáva sa výnimočnou súčasťou špičky scifi, lenže tým sa výstrednosti práve aj končia. Z filmu je cítiť ako príliš stavia v obrovskej miere na forme, ku ktorej rozvnocenne nedáva do pozoru absolútne nič. Oplýva teda zvláštnou energiou a nepríjemným nádychom, ktoré nedokáže (očividne ani nechce) vyvážiť zvyšnými parametrami. Dej je akoby iba vedľajším prvkom, na ktorý by sa (asi očakávane) pozornosť ani nemala natoľko sústrediť a všimnúť si jeho nedostatky či chaotické podanie. Je v ňom ťažké sa orientovať a rovnako aj vôbec chápať o čo ide. Z tejto stránky si z filmu teda neodnášam nič, keďže netuším o čo v ňom vôbec išlo (to tiež kedysi vyslovil aj sám Ridley) napriek obyčajnejšie ľahkému typu príbehu. Takže chabý výsledný dojem zapamätateľný ničím iným než depresívnou náladou. Napríklad Recal alebo Minority sú oveľa lepšie spracované predlohy rovnakého pera.

Nikdy som nebol radšej a viac nadšený z toho, že si rozširujem obzory vo filmovom umení. Veľmi edukatívne dielo, z môjho hľadiska ako človeka v tomto smere neznalého mi priniesol vysokú mieru poznatkov o živote asi najväčšieho mysliteľa 20. storočia. Čiže zámer film nanajvýš spĺňa, aj keď sa jeho súkromiu takmer nevenuje, podáva zväčša len priebeh historických momentov a chŕli množstvo hlbokých myšlienok k nim navrch. Ben Kingsley Gándhího nehral, ale sa ním stal. Po Man on the Moon by som nepovedal, že je možné väčšie prevtelenie sa do úlohy schopné zatieniť aj Jimov nezabudnuteľný výkon, ale práve sa stal opak. Hrať Andyho Kaufmana je úsilím oproti tomu menej ohromné, aj keď stále podstatou rovnocenné. Dá sa povedať, že dané úlohy výrazne poznačili oboch životy a kariéry, v tomto prípade vonkajším dopadom na následné škatuľkovanie, narozdiel od vnútornej ujmy na psychike. Príbeh je podaný dostatočne pozerateľným štýlom lenže ma nedokázal natoľko upútať aby som pritom nezaspal (čo sa mi absolútne nestáva) a to značí samo o sebe pomerne dosť. Takže piatu * by som dal byť to okresanejšia stopáž minimálne o hodinu, pretože dej neponúka toľko zaujímavých udalostí aby jeho momentálna dĺžka bola únosná a vhodná. Inak jeden zo spoločensky významovo potrebných kusov, čo treba bezpodmienečne vidieť aspoň raz za život. Záver emočne zdrcujúci s pamätným efektom.

Nádherná animácia, z japonskej tvorby si ma vie získať naozaj asi len Mijazaki, pretože ostatné čo som zatiaľ videl boli vždy akési bez duše. Film uchváti nielen animáciou a mimoriadne precízne vyšperkovaným príbehom s pohľadnými charaktermi, ale aj výbornou hudbou, ktorá vytvára príjemne lahodný pôžitok, a taktiež poznateľne výraznými detailmi nezameniteľne prenikajúcimi vo vizuále do sústavy úžasne hlbokého zmyslu pre cit. Vyniká v každom ohľade bez akejkoľvek prekážky a efektne pôsobí hlavne na vnímavého (dospelého) diváka bez zaváhania na podanom obsahu či žánrovej pohode. Funkčne sa nesie duchberúcim prostredím pri obrovskom množstve postáv, ktorých každej výzor výsledku výrazne dodáva emočný vplyv. Aneb rukopis a láska k remeslu nadovšetko. Navzdory všetkých vlastností je inak Mononoke, narozdiel od pamätne zážitkového Spirited Away, stále dosť ľahko zabudnuteľné dielo.

Inteligentne podané v značnej miere sofistikovanosti tak, aby to neplávalo povrchne, ale zaujalo svojím hlbokým intelektom. Dostatočne zábavné a úderné. Funkčným napätím a dusnou atmosférou poriadne nabité, aj z pohľadu nevedomosti (mojej). Výsledok je uvedomelo náučným dielom o rasizme, niečo ako Ameican History X, len nie natoľko tvrdý, explicitný a realistický, či zážitkovo pamätný. Výborná filmárčina (kostýmy!), len to miestami zakopáva o výkony. Farebne výrazný snímok a prácou s prostredím a postavami tiež svojsky pohľadný. Príjemne dielo, ktoré malo rozhodne vyhrať Oscara nad, v rámci posolstva a témy, suchým Green Book. Záver emotívne drsný a nečakaný, zároveň aj potešil.

Po druhom už je to ťažko na 3. Prvá polhodina si zaujímavo získa pozornosť a navnadí na atmosféru strhujúceho trileru, ktorá ale rýchlo vyprchá. Začne sa vytrácať od momentu kedy sa Melovi podarí na vozíku ujsť a nadobro sa vytratí od nemocnice. Uveriteľnosť akou silne oplýva napríklad JFK prakticky žiadna, preto film nemôžem hodnotiť rovnako, znevážila by sa tým výpovedná hodnota spomenutého. Tu je totiž príbeh vystavaný ako obyčajný akčný úlet, kde má hlavná postava "nadprirodzené schopnosti" a celý čas iba prchá pred špičkovo vycvičenými agentmi všetkých tajných služieb bez jediného škrabanca. Herci ani nehrajú moc presvedčivo, Julia dojem dokonca trochu kazí a jediný kto to zachraňuje je hrozivý Patrick Stewart, ktorý prináša aspoň malú serióznosť a efektný vplyv. V rámci žánru fajn, menej ale z pohľadu vložených predpokladov. Donnerovi išli rodinnejšie projekty, Schumacherovi zas dospelo temnejšie. Conspiracy Theory len povrchne pláva na sľubnom námete.

Kto je vybavený z niečoho podobného ako je Evil Dead by mal toto absolvovať povinne. Extrémne bolestný zážitok. Druhému zhliadnutiu som dodal obzvlášť dôstojnú atmosféru za hlbokej noci osamote a nakoniec musím zvýšiť na plný, miestami som sa dosť spotil. Film mi dožičil bezohľadne tvrdú jazdu napätej hrôzy s desom a zarmutením zároveň. Dej je postavený na artovom násilí a nevídanej brutalite bez zábran akú môže závidieť aj Grotesque a pritom vyniká na strastiplnom pozadí charakterného štýlu zosobnenia postáv s uveriteľne realistickým správaním za doprovodu emočne silného motívu vnútorne vplývajúceho na pocity a nanajvýš vhodne zapadajúceho soundtracku. Obsadené a zahrané úchvatne, s postavami sa dá neznesiteľne prežívať prebiehajúcu situáciu a prežívať s nimi jej následky. Príbeh, občas pripomínajúci geniálne Shining, nehorázne trhá vnímaním a kope do duše natoľko, že na nej vytvára pamätnú ranu. Najprezentatívnejší zástupca gore (či splatter či exploitation či kieho chuja to je). Martyrs ma ale dostalo (a stále dostáva) hĺbavosťou myšlienky aj keď nebolo natoľko explicitné, zato À l'intérieur je nezabudnuteľný svojím jedinečným vizuálom a dospelosťou, pretože brutalita v ňom je podložená dramaticky funkčnou stavbou. Výsledný efekt je pre mňa mimoriadne ťažký, no lahodný. Snímok mi dal omnoho viac než som vedel očakávať, zdrapil ma a napľul mi do tváre nezmazateľne hrubým dôrazom. Plynie udalosťou akoby nehororovo len mapoval rekonštrukciu istej "skutočnosti", preto som záverečné zombie(?!) absolútne nepochopil. Nemôžem povedať, že by som bol extra znechutený (nato sú tu undergroundy ako Murder-Set-Pieces) ani pobúrený (nato zase Nekromantik), som ale nepríjemne ohromený a zarazený. Nevšimol som si, že by niečo typu nelogické reakcie výrazne narúšalo (ani retardi so zbraňami) priebeh a kazilo dojem, jediné na čom film bočne zakopáva sú dialógy, o ktoré v ňom inak ani natoľko nejde. Dostal som zážitkom poriadne cez držku.

Atmosféra ako sviňa. Žánrovo nesmierne poteší, že ide jednoznačne o žmurknutie na staré hororové béčka, ktoré ale schová bez mihnutia. Film sa nesie veľmi dusne ponurým štýlom a odsypáva nehorázne rýchlym tempom až sa zdá byť príliš krátky a stručný. Prebiehajúci zážitok je naozaj silný a vytvára zdanie bezchybne precízneho tlaku na napätie a DES, ktorého je totiž neúrekom. Miestami sa to dostáva k skutočne hrozostrašnému lahodne nezvládnuteľnému pocitu, ktorý kazí priame vyzradenie okolností, ktoré mali byť iba naznačené. Aj preto záver naivne haní celý poctivo vybudovaný dojem a funkčnosť vyvrcholenia. Zhliadnutiu som doprial možnosť plného využitia predpokladov (v noci osomote) aby mi bolo dožičené poriadnej nálože (podľa ohlasov). Aj k tomu prišlo, ibaže nerovnomerne. Príbeh si efektivitu sám narúša tým ako povrchne pláva vedľajšími postavami a pozadím keďže sa sústredí len na hlavnú a jej priestor. Škoda nevyužitia celého potenciálu s vlohami akými oplýval. Štvrtá * je za nezameniteľne podstatný rukopis a uspokojenie dlhodobo nenaplnených túžob voči žánru. Na piatu by sa zišiel sofistikovanejší scenár alebo tajomnejšie (ne)zobrazenie obsahu aby sa viac zapojila divákova predstavivosť a vedľajší herci by nemohli byť na nič, lebo tí takto len dopomáhajú k obalu neserióznosti a umelej plytkosti. Lepšie by bolo od bočnej línie s rituálmi úplne upustiť a sústrediť sa radšej iba na ducharinu a strach, pretože vo výsledku sa to samé mierne strápňuje a zhadzuje. Ale pri scéne so zapaľovačom som odskočil na strop a následný zvrat ma strhujúco odrovnal a vrthol násilne dnu. Pamätná jazda.

„Odkedy nefajčím nie som vo svojej koži.” „Kedy si prestal?” „Pred 16 rokmi.”    Výborný scenár zábavne vystihujúci jednoduché zmýšľanie obyčajného života so skvelým remeslom pohľadne zapadajúcim do príjemného výzoru obohacujúceho o vkusným dojem. Avšak bez výpovednej hodnoty, veľmi ľahko zabudnuteľný. Dej sa nesie prebiehajúcou atmosférou v situáciách bez efektu na výnimočnosti pre akú je ocenený.

Jediný krát som sa pristihol, že fandím postave a len zo dva razy jemne vyľakal. Asi prvý neartový mejnstrým kde je brutalita podaná na úrovni a mimoriadne kreatívne, a ktorú sa snaží využívať nesamoúčelne a opodstatnene v rámci svojich koreňov natoľko, aby bola v deji najhlavnejších prvkom a zatienila všetko navôkol. To filmu aj vychádza, násilie ho absolútne neruší ani ho nezhadzuje ako u vizuálne podobných výplodov (Texas atď.), ktoré ho využívajú iba ako zaužívanú nálepku a zástierku. Nálepkou je tu taktiež, ibaže funkčnou a oprávnenou, pretože na tom je predloha postavená. Tu ale prednosti aj končia. Postavy sú retardované a správaním ako mentálne postihnuté, narúšajú správny chod atmosféry a vytvárajú iritujúco nevhodný, nervy drásajúci dojem. Príbeh je čisto uletená haluz blázniaca sa bez hraníc a ignorujúca bežného diváka nepripraveného na extrémnu nálož výsledku vplývajúceho úderným (pre mňa až zábavným) spôsobom. Prostredie je neohrabané a po Cabin in the Woods bez efektu, dokáže ale zapôsobiť osobitým štýlom prevedenia a precíznejším zásahom voči viditeľnosti vo veľmi tmavom prostredí prácou so svetlami a detailmi. Herci síce nehrajú (a kvôli blbému scenáru ani nemôžu) uveriteľne, no nekazia pôsobenie súhry zvládnutých vplyvov ani nevytvárajú zdanie nedostatočného odviazania a tiež pritom nie sú využitý naplno. Príbeh je tupý mišung bez vynaliezavosti neschopný narábať s charaktermi a celkovými vlohami. Napriek môjmu hodnoteniu (nároky mám aj vďaka prelustrovaniu New French Extremity) ide o silnejšiu odnož žánru akú môže nenáročnejší divák vedieť ťažšie vstrebávať.