Bod varu

Nápad a realizácia geniálne: natočiť na jeden záber bez prerušovania celovečerný film s desiatkami hercov/štatistov odohrávajúci sa behom vyhrotenej šichty v reštaurácii, na ktorú sa vŕši jeden problém za druhým a je prakticky nulová šanca, že sa to raz zlepší. Samozrejme to nie je prvý raz, čo niečo také vzniklo. Treba ale rýchlo dodať jednak to, že i po toľkých rokoch od vzniku kinematografie by sa veci na jeden záber dali spočítať na prstoch pár rúk a jednak fakt, že nejeden raz ide skôr o SCÉNY na jeden záťah (legendárni Cuarónovi Potomkovia ľudí, slávne akčné sekvencie z Hemsworthovej série Extraction), než celovečerné filmy. A aj v tých v skutočnosti aspoň „pár“ strihov spravidla je (Hitchcockov Povraz). Čo sa týka Bodu varu, kuchársky chlebíček je brutálne hardcore vec len pre najdrsnejších. Poetické feel good relácie o varení sa vám snažia tvrdiť opak, no v realite je reštauračný biznis čisté peklo a kto to robí dlhodobo, tak má buď nervy zo železa, alebo ho to časom doženie k alkoholu/drogám/psychickej poruche a rozpadne sa mu akýkoľvek súkromný život. V najlepšom prípade sa stane slávny, ale cena, ktorú za to zaplatí, bude taká vysoká, že sa na smrteľnej posteli bude pýtať: „Stálo to za to?“ V tomto smere je Bod varu vynikajúca bomba zaslúžiaca si 4*. Fakt si ani neviem predstaviť, aké náročné muselo TOTO natočiť TAKTO. Bežný civil si to asi nevšimne, čo je zrejme škoda, ale každý, kto tomu rozumie, vidí, že kamera postavy nespúšťa z pohľadu ani na sekundu. Je im neustále v pätách, je pri nich vo vyhrotených okamihoch, ale i v humornejších momentoch (nie, že by sa tu takých v tento otrasný večer našlo veľa). Dával som si pozor, či sa vo filme nevyskytne zopár momentov, kedy napr. postava vojde zo svetla do úplnej tmy. Vtedy zvyknú rafinovanejší režiséri kameru vypnúť a nastrihnúť do toho nasledujúcu scénu, čiže aj filmy, ktoré vyzerajú, že strih nemajú, ho majú. V Bode varu som si ale nič také nevšimol, čo znamená, že tu fakt buď nie je ani jeden strih, alebo je tak dobre schovaný, že ušiel mojej pozornosti. Dole klobúk i pred hercami. Samozrejme, herci v divadlách bežne hrajú dvojhodinové predstavenie s tonami textu. Ja ak sa mám naučiť 4 vety naspamäť, mám problém a oni hovoria dve hodiny v kuse. Takže v porovnaní s nimi to po tejto stránke herci v Bode varu možno zas až tak ťažké nemali, keďže sa neustále striedajú, aby každý chvíľu ťahal pílku. Na druhej strane, vieme, aká je bežná prax pri natáčaní filmov: spustí sa kamera, pár sekúnd beží, herci si vymenia pár viet, strih. Tu žiadny strih nie je. Takže áno, trvám si na tom: dole klobúk aj pred hercami. A najviac samozrejme pred šialeným Stephenom Grahamom (Gangy New Yorku, Honba na čarodejnice s Cageom), hoc Vinette Robinson mu výdatne šliape na päty (s heslom „šéf je síce dôležitý, ale jeho zástupca niekedy dôležitejší“). Potešila ma tiež prítomnosť môjho kedysi obľúbeného Jasona Flemynga. Kontakt s ním sa však na báze divák/herec za posledné roky stratil, až ma manželka musela po dopozeraní upozorniť, že to bol Jason. Výprava mi pripadala tmavá, neveľmi atraktívna, ale zas je to „realistická“ reštaurácia, takto to zrejme malo vyzerať. No a teraz zlé správy. Kto čaká jazdu na jeden záber, užije si ju. Komu je to fuk a chce proste „len“ dobrý príbeh... má smolu. Scenár je fakt mizerný. Keď som si ho spätne rekapituloval, dospel som s vyvalenými očami k záveru, že vlastne temer žiadna (!) dejová linka nebola ukončená (rasista, samopoškodzovanie, alergia). Chápem, Bod varu sa odohráva v reálnom čase, takže sa tieto veci zrejme doriešia „zajtra“. Ale vadí to. Veľmi to vadí. A keďže som vedel, že je to film na jeden záber, dával som si na to špeciálny pozor. Takže mi doslova vrazili do očí momenty, kedy si „hlavní“ herci očividne museli oddýchnuť a tak ich v daných momentoch kamera opúšťa a zameriava sa na absolútne zbytočné scény, ako je tá s umývačom riadu pri vynášaní smetí. A prekážalo mi, že pokiaľ som to správne pochopil, malo ísť o špičkovú reštauráciu, ktorej na začiatku „hygienik“ odoberie dôležité body v hodnotení za relatívne drobnosti a napriek tomu kuchári servírujú jedlo na tanier holými rukami a ochutnávajú krém lyžičkou priamo z misy a následne do nej použitú, fajnovo obliznutú lyžičku vrátia a podávajú zákazníkom. Rozhodne to nepozerajte, ak čakáte feel good film á la Šéf Jona Favreaua. Dokonca i pomerne drsný Dokonalý šéf s Bradleym Cooperom oproti tomuto vyzerá ako rozprávka. Je pravda, že kvôli dynamickému a frenetickému tempu rozprávania som to sledoval so zatajeným dychom ako najnapínavejší triler, ale po opadnutí nadšenia som si začal čoraz naliehavejšie uvedomovať nedostatky. Nebolo ich málo. Takže za formu 5* a za ostatné 2*. Kompromis: 3*. (04.03.2024) (méně) (více)