Hovoří ženy

Taká tá typická oscarovka/festivalovka, ktorá osloví väčšinu erudovaných kritikov, ale nie väčšinové diváctvo. Women Talking je komorná dráma, po značnú časť stopáže sa odohrávajúca v jednej stajni, kde ženy z uzavretej komunity diskutujú ako sa vysporiadať so znásilnením a čo podniknúť ďalej, aby sa vymanili spod rúk chlapov a získali aspoň nejaké základné práva. Myšlienka to je rozhodne pekná a aj podporená famóznymi hereckými výkonmi, kde zostava v podobe Jessie Buckley (I'm Thinking of Ending Things), Claire Foy (Unsane), Rooney Mara (A Ghost Story) a Frances McDormand (Three Billboards Outside Ebbing, Missouri) prakticky pri podobnej konverzačke tiahne celý film na svojich pleciach. A robia to bravúrne. Problémom je nedôveryhodný scenár (výhru na Oscaroch skutočne nechápem), ktorý nijako nekorešponduje s obdobím, v ktorom sa film odohráva, ani s ústrednými postavami. Ten film mal byť buď zasadený do súčasnosti alebo prispôsobiť scenár postavám vo filme. Tu sa však negramotné ženy, ktoré nikdy nevytiahli päty päť metrov od domu, žijú v uzavretej komunite, bez prístupu ku kníham alebo akémukoľvek vzdelaniu, neveda čítať, písať (v jednej scéne doslovne nerozumejú čo je "čiarka" vo vete, v inej zase namiesto hlasovania píšu krížiky pod obrázky alebo si postava myslí, že zomiera, lebo zabudla, že sa má okuliare a tie sa jej zarosili) a jediné čo robia je varenie, upratovanie a staranie sa o drevený domček totiž vyjadrujú ako profesorky filozofie na univerzite, vedú hlboké myšlienkové úvahy o liberalizme, pacifizme, emancipácii. Ak mal tento film pôsobiť akokoľvek dôveryhodne, mala sa nutne zjednodušiť vrava a dovolím si tvrdiť, že by to pôsobilo aj omnoho zaujímavejšie. Ak chcel film polemizovať o týchto témach až na takejto úrovni, v takom prípade mal byť zasadený do súčasného obdobia. Pritom to je odohrané vynikajúco, a aj natočené s dostatočným citom, akurát ak toto mala byť inteligentná dráma, tak vlastne pôsobí scenáristicky úplne rozpoltene až vnútorne rozpadnuto. CELKOVO: 6/10 (16.03.2023)

„Pro lásku našeho Pána Ježíše Krista a drahého Spasitele, zavřete prosím své duté otvory!“ Nejednou jsem měl chuť vykřiknout to samé. A rozhodně chápu diváckou skupinu, která si hlídala, aby neusnula. Aktérky dění na plátně vyrostly v přísné náboženské komunitě, nemají povoleno číst ani psát, trpí období sexuálního násilí… Schází se proto ve stodole, aby prodiskutovaly, co bude dál. Zda půjdou za lepším příštím, zda zůstanou a odpustí svým útočníkům, zda se pokusí mít v komunitě „rovnější“ slovo… Jsou přeci víc než jen majetkem, od kterého se očekává, že bude poddajný a zticha. Každá z hereček dostane prostor, aby zazářila. Vesměs se to daří. Celé se to nicméně odehrává v dlouhých, komorních, melancholických tónech. A u diváků to bude mít obtížné. (28.03.2023)

Už dávno som v kine nezažila také hrobové a niekoľko minút trvajúce ticho po skončení filmu. Sarah Polley, bravó, tlieskam!!! Pamätám si ju ešte ako malé blonďavé dievčatko zo seriálu Road to Avonlea🙂. Veľmi ma teší, že film Women Talking si vyslúžil nomináciu na Oscara v kategórii Najlepší film a mnoho ďalších ocenení. Sarah Polley film nielen režírovala, ale aj k nemu napísala scenár. Women Talking je silný a skutočný príbeh o ženách, ktoré bojujú za to, čo je pre nich dôležité!!! Už nechcú ďalej znášať násilie (páchané na nich a čo je ešte krutejšie - na ich deťoch!!) a tak sa musia rozhodnúť, zostanú alebo odídu? O tejto konkrétnej komunite (Mennonite) som doteraz nikdy nepočula a neviem, aký je rozdiel medzi nimi a Amishmi, ale to nie je podstatné. Neviem si predstaviť takto žiť, to nikdy v živote. Potešil ma aj výber herečiek (herec je tu len jeden - ak nerátame deti) a to predovšetkým Claire Foy, Rooney Mara, Frances McDormand - hoci tá dostala dosť málo priestoru. Najmilšia mi bola postava Rooney Mara. Herecké výkony sú veľmi uveriteľné. Funguje tu vlastne všetko - réžia, scenár, hudba (Hildur Guðnadóttir - Chernobyl, Joker), kamera, strih. Hoci faktom je, že ženy tejto kolónie sú vzdelané. Ešte dodatok: Je to až neuveriteľné, ako odrezane od sveta môže niekto žiť, bez elektriny - čiže okrem iného aj bez rádia, televízie, internetu, mobilu atď. Avšak neverím, že by nemali ani mapu (!!!) a ani poňatia o tom, kde žijú!!! A ako môže niekto žiť bez cestovania :-)? V zásade mám s filmom len ten problém, že som chcela vedieť, čo bolo ďalej a možno ísť ešte viac do hĺbky. Film sa natáčal v Toronte, odkiaľ Sarah Polley pochádza. Príbeh sa odohral len pár rokov dozadu v jednej z komunít v Bolívii. Váham medzi 4 a 5*. [Cineplex Mannheim, BonusTicket] 80%. (13.02.2023)

Napadá mě v tuto chvíli hned několik divadelně laděných dramat o hledání viny, rozřešení a potažmo trestu, založených na dialozích a odehrávajících se převážně v jedné místnosti, které bych klidně přiřadil k jedněm z nejlepších filmů, co jsem kdy viděl. Snímek Women Talking však na tuto ligu nemá. Ani v nejmenším. Jeho tíživé téma je jedna věc, ale veškerá diskuze na něm založená je podaná zcela nahodile, doslovně, nedůsledně a když to řeknu lidově, tak taky úmorně a nikterak zajímavě. Přemrštěnou hereckou exhibici v jedné stodole můžete provést ve chvíli, kdy máte v rukou opravdu plodný scénář, což se navzdory ocenění Oscarem pro nejlepší adaptaci zde nestalo. A nyní mě nechte, abych dlouze a opakovaně pohovořil o svých dvou koních... Ne, toho vás na rozdíl od tohoto filmu já ušetřím. (17.03.2023)

Jen těžko věřím kontrastu mezi neznalostí základních zvyků či slov a až erudovanými projevy na nejrůznější témata. Pokus o myšlenkovou bohatost se tak ztrácí s nutností vytvořit nejzákladnější dramatický oblouk. Zdánlivá akademická jistota se skrývá ve vyprávěcí strohosti, v silném tématu a samozřejmě v účasti věčného kritického štístka Frances McDormand. V úloze filmového diváka a nikoli rozhlasového posluchače se ale cítím nemálo ošizený. (09.03.2023)