Matka

Hahaha, hihihi, hohoho, huhuhu, hehehe. Líbí se mi, jak je tento režisér krutý. Přicházím v poslední době krutosti na chuť. Mám chuť se k filmu nějak blíže vyjádřit, ale na druhou stranu se to ve mně bije s názorem, že k takto suverénnímu počinu nelze říci nic jiného než "Líbilo se mi./Miluji./Nenávidím./Nepochopil jsem./Ne můj šálek kávy." Jakékoliv podrobnější verbalizování (doufám, že tohle slovo existuje) ale už v mých očích ztrácí smysl, protože poznámky typu "tvůrci se berou tak vážně, až jsou směšní-závěr natahovaný-žánrová nevyhraněnost-emocionální bublina" poukazují na věci, které režisér dělá záměrně. Takové rozebírání tedy nepřináší alternativu, jak by film mohl být lepší, nýbrž jak by mohl být jiný. A výraz jiný chápej jako méně osobitý a méně Bongův. ♥ (21.10.2012)

Neskutecne krasne, horke drama, ktere jen potvrzuje dnes uz nezpochybnitelne kvality rezisera Bonga. Pribeh milujici matky, jenz je schopna udelat naprosto cokoliv, aby dokazala nevinu sveho mentalne zaostaleho syna obzalovaneho z vrazdy mlade divky. Prekvapive se vyvijejici pribeh jen umocnuji sokujici zvraty, diky nimz nakonec film pusobi o moc realneji nez prvoplanovite nalajnovane scenare. (06.06.2009)

V poměrně rychlém sledu jsem si dal Memories of Murder a teď i Matku. Jako první musím jednoduše ocenit to, že Pon Džun-ho je filmař od přírody. Cit pro různé detaily, ať už ve scénáři či ve střihové skladbě, celková konstrukce příběhu a schopnost vyprávět záběrováním. Můžete natočit dobrý film, ze kterého tohle cítit nebude, nikdy to ale patrně nebude ten poctivý filmový zážitek, který vás rozechvěje ze samé podstaty. Pon Džun-ho tohle podle mě umí a ukazuje to v obou zmíněných filmech. Samotná Matka pak trochu mění stavbu klasické detektivky (kterou jsou právě třeba Memories of Murder) a přenáší POV celého vyprávění na matku podežrelého. To přináší docela originální vnímání perspektivy příběhu, který postupem času pracuje i s nejednoznačností a dilematem, což je u podobných snímků vždy silný pohon diváckých emocí. Memories of Murder na mě svým temným vyzněním zapůsobily ještě o fous silněji, i tak je ale Matka kvalitním a v mnoha ohledech silným filmem. 7/10 (14.11.2019)

„Matka” a materinská láska, to sa k sebe určite hodí, alebo čo je zrelá žena, venujúca sa akupunktúre s kultúrou samých ihličiek, ochotná urobiť všetko preto, aby »očistila« meno svojho dospelého syna v koži večného dieťaťa, obvineného z obzvlášť závažného trestného činu - brutálnej vraždy dievčiny Moon Ah-jung, z Dievčenskej strednej školy Seorin, to jest z druhého ročníku a štvrtej triedy, za čo by mal niesť teda zodpovednosť práve Yoon Do-joon, ktorý tesne pred spáchaním tohto ohavného skutku popíjal v bare Manhattan, kde čakal na príchod kamaráta Jin-taea, ktorý sa síce vôbec neukázal, keď ju istý čas potom ešte i sledoval, a tak nemá dostatočné alibi preukázať svoju nevinu, kvôli čomu je naň zakrátko na to vznesená obžaloba, priznanie sa a väzobné stíhanie, s ktorým sa ale absolútne nedokáže zmieriť Hye-ja, jeho mama ? Začne sama vyšetrovať na vlastnú päsť, kedy sa postupne dozvedá, že zavraždená nebola žiadne «neviniatko» , rozplieta spleť tajuplných indícií so všelijakými vodítkami, ktoré ju postavia pred najťažšie rozhodnutie svojho, doterajšieho života ! Hneď v úvodnej sekvencii totiž pozorujem protagonistku tancovať na akejsi lúke, že nasledujúce sú už iba "retrospektívne" , kde sa takmer až v samom závere dozviem, čo jej de facto predchádzalo, samozrejme, že som dychtivo nepretáčal dopredu, ale trpezlivo som si počkal, čiže medzitým som sa zoznámil so všetkými postavami a prostredím, pričom › anekdota › na golfovom ihrisku Royal Palace Country Club, sa dokonca niesla v humornom duchu, za čo mohol jednoznačne čierny Mercedes-Benz so značkou 5293, ktorý skoro usmrtil jednu z postáv, aj so psom, ba ani k tomu nezastavil a ušiel, a preto sa tiež schyľovalo i k danej pomste, ktorá na seba nenechala dlho čakať... Priam, fantastické vysporiadanie sa so situáciou. / Režisér geniálneho filmu Parazit, to jest Bong Joon-ho, je tým typom tvorcu, ktorého by mal nadšenec filmu, poriadne spoznať od základov, teda od jeho rannej tvorby. To sa teraz následne aj stalo, keď som začal s Matkou z roku 2009. Už tu dosť vidieť, ako sa rád piplá so sústredenými zábermi, ktorými nás zároveň aj povedzme, zavádza, skrátka - hrá sa s nami, ale ešte nie som pritom u zrodu tohto brilantného rukopisu, ktorý na mňa čaká až o tri kolá naspäť. V 4. oscarovom triumfe, v podstate spojil všetko dohromady, s čím má bohaté skúsenosti, ale mňa najviac zaujíma to, ako si tento štýl vlastne osvojil. Idem na to trochu netradične, a to od konca na začiatok, aby som teda systematicky, políčko za políčkom, pozorne nasával talentované vízie výnimočného filmového autora, tým pádom sa jedná o autorské filmy. (26.11.2020)

Joon-ho Bong je pre mňa jeden z najvýraznejších režisérov súčasnosti. Či už sa jedná o výber tém, alebo o to ako ich spracúva, je v mnohom neprekonateľný. Oproti nemu je inak výrazný a žánrovo pestrejší Ji-un Kim o triedu horší. Jeho posledný réžijný počin Matka síce nedosahuje tak silnej katarzie ako sa to podarilo v jeho Spomienkach na vraha, ale spôsob ako sa hrá s divákom je jednoducho skvelý. Necháva nás v neistote - hlavný hrdinovia sú psychicky a mentálne neistý vo všetkom čo robia a pritom sa snažia dopracovať k pravde. Potom už len ten povestný dážď, ktorý vystihuje atmosféru malého a chudobného mestečka, podfarbený skvelým výkonom Hye-ja Kim, vás dostane do kolien aj v tých menej vypätých scénach. Koniec a finálne rozuzlenie potom dodáva filmu úplne iný rozmer. Rozmer, ktorý spôsobí, že o filme rozmýšľame a uvedomujeme si aký má silný emocionálny presah. Existencializmus v tej najvýraznejšej podobe. Pre mňa výborná vec, ktorej z hodnotenia ubrala čisto moja filmová deformácia, pretože som koniec čakal už od polovice filmu. Ale je výborne spracovaný a vo svojej podstate je to aj tak bezpredmetné. Je to naozaj výborná vec. (17.07.2012)