Futurologický kongres

Sunset Boulevard 21. storočia. Alebo Matrix, Inception, Ghost in the Shell, Paprika. Vlastne aj Metropolis. Le Congrès je koniec koncov ničím viac, než povrchne "komplexnou" aktualizovanou variáciou vyššie spomínaného, ktorá sa oddáva bujarým "one-of-a-hell-trip" hrátkam na poli čisto účelnej odosobnenej dystopickej vízie sveta veku X. Splývanie dvoch rovín reality, Langovská utópia života "tam hore" a vytrvalá ignorancia toho "sveta dole", veľké posolstvo ako pozadie pre čisto intímny príbeh jednej ženy. A metamorfózy herca prestupujúceho dekádami nezastaviteľného pokroku (motív, ktorý snáď nemôže byť klišovitejší). Revolúcia sa nekoná, Folman neprináša nič nové - okrem jednej jedinej veci. Keď sa pozornejšie zahľadíte na hore spomínané tituly, udrie vám do očí jedna vec - a to, že sú jasne rozdelené na filmy čisto hrané a čisto animované. Folmanov najväčší, skrytý úspech spočíva v úspešnom vymazaní tohoto rozdelenia v prospech funkčnosti zamotávajúceho sa koherentného systému realít univerza a vnútornej logiky filmu. Rovnosť týchto zložiek audiovizuálneho poňatia, zámerne hraničiaceho s grotesknou karikatúrou a miešajúceho originalitu s odpisovaním a výstrelmi naprázdno, neponúka nič viac a nič menej. Len jeden zvláštny trip, ktorý má istý, tu viac, tu menej funkčný presah. Ale vďaka jeho šialenosti v určitých momentoch a Robin Wrightovej, ktorá je rovnako uhrančivá v oboch podobách, je to miestami napriek všetkému takmer dokonalé. 90% (15.08.2014)

Najambicióznejšie, najoriginálnejšie, najexperimentálnejšie, najodvážnejšie a najprekvapivejšie sci-fi za posledný roky. Od Futurologického Kongresu som čakal "artový gýč", ktorý bude bez rozmyslu miešať hrané scény s tými animovanými, nakoniec som však dostal originálne poňatý až dystopický sci-fi film, ktorý dokázal naservírovať oveľa vážnejšie témy a depresívnejšiu atmosféru ako som predpokladal. Jedná sa o skutočne ambicióznu psychologickú sci-fi drámu, ktorá postupom času prináša čoraz viac filozofických tém na zamyslenie. Zo začiatku pomaly buduje vzťah k ústrednej postave odpísanej herečky (skvelá Robin Wright), uštipačne rýpe a kritizuje fungovanie Hollywoodu, aby sa po hodine mohla z tejto satiry na filmový priemysel stať prechodom do animovanej časti až taká halucinogénna jazda, akoby ste dostali dávku LSD priamo z obrazovky. Tento prechod do polhodiny trvajúceho animáku má svoje opodstatnenie a nie je len prázdnym, nezmyselným úskokom bez hlbšieho zmyslu. Mení sa tempo, mení sa atmosféra, obmieňajú sa myšlienky a zo satiry sa film zmení na funkčnú metafora súčasnej spoločnosti umelo vytvárajúcej ideály, resp. individualisticky idealizujúcu samú seba. Dokazuje sa tu mimoriadne hravosť režiséra, aj keď mi tá animovaná časť prišla v určitých momentoch až príliš prestrelená s veľmi karikatúrnymi postavičkami, ktoré bola občas nahádzané do záberov bez ľadu a skladu až všetky nápady režiséra pôsobili ako taký mišmaš. Každopádne následný dystopický záver ma doslovne odzbrojil a priniesol prekvapivé vyústenie, pri ktorom som vôbec nečakal, že sa film vydá práve takto odvážnym smerom. Tam už po intelektuálnej stránke pracuje na plné obrátky a začne perfektne fungovať aj po tej emocionálnej (hlavne takmer až šokový prechod z animovaného obrazu späť do toho hraného). Veľkú úlohu zohráva aj vynikajúca hudba od Maxa Richtera, ktorá sa plne prispôsobovala postupne sa meniacej atmosfére a striedala ako hravé, tak aj stiesnené, až omamujúce melódie. A aj keď mám ku Congressu pár ďalších výčitiek ako napríklad kolísavé tempo, tak sa jedná po veľmi dlhej dobe o napodiv inteligentné (nedajte sa vôbec odradiť tým, že prostredná časť je animovaná) a hlavne netradičné sci-fi. V svojej podstate neskutočný filmový trip, avšak s neuveriteľne silným presahom. Pre bežných mainstreamovo zameraných divákov asi nestráviteľné, pre tých náročnejších, ktorí sa neboja odvážnych filmových experimentov však veľmi príjemné prekvapenie (naposledy si takto netradične dovolili zaexperimentovať snáď len súrodenci Wachovski s Cloud Atlasom ... aj keď tie dva filmy samozrejme nie je možné zrovnávať). CELKOVO: 3,5* (7/10) (20.06.2014)

Sláva, konečně zas jednou sci-fi, které je trošku na úrovni. Mám docela chuť si přečíst Lemovu předlohu, abych viděl, kolik kamenů vlastně zůstalo na kameni. Je to ale dá se říct jedno, nápad zfilmovat v podstatě nezfilmovatelné pasáže animovaně, neuvěřitelné množství různých popkulturních narážek, které ale nijak nevyčnívají a jen pomáhají dokreslit hlavní podstatu filmu, nádherná animace a výborná hudba -- pro to všechno Kongresu prominu i několik zbytečně kýčovitých scén a pár nelogičností - ale o to vůbec nejde, snímek je gejzírem imaginace, hlavu hoďte při sledování někam za sebe. Bavil jsem se a někdy to dám i podruhé, abych se mohl zaměřit na všechny ty roztomilé detaily v pozadí... 8.5/10 (09.08.2013)

Hodně zajímavý námět, zpracovaní je trochu na hraně, ale je to velmi zvláštní dávka LSD na filmovém plátně (na screenu monitoru :) 4* hlavně za neotřelost, kdy Vás jisté momenty donutí k zamyšlení se nad tím, kam to všechno spěje, kam my spějeme, ale emočně je to prázdné, což je obrovská škoda. Jak kdyby toho autor chtěl říct mnoho a nakonec se ztratil, takže druhá polovinu filmu vyznívá úplně jinak, v podstatě si musítě uvědomit, jak to celé začalo a i když se konec filmu snaží navázat na začátek, tak je to uplně jiné. A ted jsem se ztratila ja :) (24.02.2014)

,,MOHU SE VRÁTIT TAM, ODKUD JSEM PŘIŠLA?“ … ,,TO MÍSTO, ODKUD JSTE PŘIŠLA, JIŽ NEEXISTUJE....“ /// Zajímavá myšlenka, možná i zpracování…, ale postupně je to fantasie nad moje vnímací schopnosti. Svět chemickejch fantasií zabíjejících minulost – tak jednoduchý (nebo stravitelný?) to zas není. Příběh mi zavírá voka a dávat víc * jen kvůli hraný části a fajn Princezně nevěstě mi připadá nefér. /// NĚKOLIK DŮVODŮ, PROČ MÁ SMYSL FILM VIDĚT: 1.) Stejnojmennou povídku, kterou v roce 1971 napsal Stanisław Lem, číst nebudu. 2.) Jsem spíš na ty antiutopie, založený na iluzích... 3.) Thx za titule ,,majo0007“. /// PŘÍBĚH *** HUMOR ne AKCE ne NAPĚTÍ ne (28.05.2014)