Neznámý v domě

Jean-Paul Belmondo dlho túžil splatiť svoj dlh divadlu, toť opomenutej láske... ,,Mrchožrúti“ a ,,Skvelá finta“ ako by boli predčasnou derniérou skvelého francúzskeho herca, práve oni predznamenali clivú rozlúčku s úlohami prchkých voľnomyšlienkárov a kaskadérskych frajerov. A aj keď napr. ,,Samotár“ (Le Solitaire) je pre mňa plnohodnotnou súčasťou Bebelových policajtských kúskov, už ,,Veselá veľká noc“ bola skôr než pre filmový pás koncipovaná sťa hra pre dosky znamenajúce svet. Jean-Paul nedokázal divadlu dlhšie odolávať a tesne potom, ako triumfálne oživil Keana a večného Cyrana z Bergeracu, našiel spolu s Georgesom Lautnerom súznenie v ďalšom spoločnom projekte, kde však hlavného hrdinu oslobodili od masky neohrozeného suveréna. V ,,Neznámom v dome“ akoby Jean-Paul dohrával existenciálnu bezvýchodiskovosť Sama Liona z ,,Denníka večného dieťaťa“... Život starnúceho muža, ktorý zlyhal v logickej nadväznosti ľudského bytia a smrťou manželky stratil aj lásku svojej dcéry, definitívne uviazol v pasci vzťahového i profesionálneho konca. Divadelné črty sú v tomto diele neprehliadnuteľné a zrejme by im viac svedčilo javisko... Najmä posledná tretina filmu redukovaná na konverzačnú statiku súdnej siene by bola v priamej interakcii so živými divákmi nepochybne silnejšia. ________ Každý film s legendou francúzskej kinematografie je pre mňa peknou a značne nostalgickou spomienkou na skutočnejšie príbehy než vídame v dnešnej produkcii a aj keď Bebel možno viac túžil po divadelnom uznaní a filmová popularita bola ,,len“ najbližšou alternatívou, radšej by som ho v stále skvelej fyzickej forme videl v ďalšej role charizmatického hrdinu s tvrdými päsťami či aspoň číro komediálneho extroverta. Na úlohy šedivých alkoholikov mal v roku 1992 ešte čas...:) (28.03.2009)

Zřejmě to není nejlepší Lautner ani Belmondo, ale tenhle film má takovou gradaci, že ke konci jsem seděla s pusou otevřenou a nasávala tu dokonalou atmosféru. Belmondo se obloukem vrátil téměř do doby svých začátků, kdy účinkoval především v dramatech. Jeho herecký styl nemusel ani moc vyzrávat, býval výtečný již ve svých raných snímcích. Období komedií ho naučilo ve správný čas a na správném místě použít k odlehčení úsměv. A i díky tomu roli chlastem zničeného chlapíka, který se zde na den rozhodne navrátit ke špičkové advokacii, zmákl Belmondo s neskonalou grácií. (25.07.2011)

Zostarnutý Belmondo hrá „nezvyčajne“ právnika na dne, po samovražde svojej manželky celé dni len pije. Žije v rovnakom dome ako jeho dcéra, ale ňou sa stretáva len zriedka. Raz večer zaznie výstrel a v jeho dome sa nájde mŕtve telo. Do vraždy je zapletený jeden zo skupiny priateľov jeho dcéry. Belmondo sa rozhodne túto osobu brániť. Dejová línia je jednoduchá, opitý právnik, ktorého všetci podceňujú, pozoruje a kladie „správne“ otázky. Ide o detektívny film, v ktorom sa Belmondo „nevinne“ rozpráva s kamarátmi svojej dcéry v spoločenských prostrediach pred súdnym procesom. Belmondo vidí veľa vecí, ktoré polícia a súdni úradníci prehliadli. Belmondov výkon je skutočne jeden z jeho najlepších. Lautnerova réžia je veľmi atmosferická, dialógy sú jemné a aj keď sa nám dej môže zdať na prvý pohľad trochu jednoduchý, je oveľa hlbší, ako sa zdá. 7/10 (03.02.2022)

Zdvižený prst varující před závislostmi zabalený do detektivní zápletky. Záměr chvályhodný, scénář ale poněkud naivní. Jacquesi Loursatovi, který už hezkou dobu úspěšně buduje kariéru zříceniny, stačí jediná mrtvola v domě, aby se kvapem zrekonstruoval a předvedl návrat krále advokátů. A navíc mu jde o víc – chce získat na svou stranu nejen slepou madam s mečem a váhami, ale i naštvanou dceru Isabelle. Místy klopýtající příběh se celou vahou opírá o fantasticky hrajícího Belmonda, jedinou drobnou vadu vidím v tom, že jsem vraha odhadla na první pohled a pak už jen čekala, až (a jak) ho Jean-Paul usvědčí. (04.05.2016)

Vyhorený právnik, alkoholik, sa opätovne vracia do súdnej siene aby objasnil vraždu, ktorú niekto spáchal v jeho vlastnom dome, pričom podozrivým sa stáva priateľ jeho jedinej dcéry, s ktorou ani zďaleka nemá ideálny vzťah. Belmondo, už nie najmladší, bez charizmy na akú je divák zvyknutý, no stále dostatočne svieži. Vývoj deja je priemerný, bez výraznejších emocionálnych vsuviek, aby bol v prakticky totožnom duchu v súdnej sieni uzavretý. Filozofická rovina v monológu nemá také grády, no na jeden krát táto súdna “vyvracačka” najhoršia nie je. Priemer. (27.07.2024)