Sny Akiry Kurosawy

Broskve se dají koupit, ale kde koupíš celý sad v rozkvětu? -- Koukala jsem na ohromená, ale většinou jsem si říkala, že ten můj úžas je dost povrchní, že nejsem dost chytrá na to, abych to úplně pochopila. Ale stejně jsem měla dojem, že ke katarzi došlo. Možná není třeba úplně rozumět, možná je důležité správně vnímat. (02.11.2010)

K tejto, mimochodom, tak trochu nedotiahnutej "kurosawovke", by som normálne povedal, že v nej predovšetkým prevládali najprv - jednotlivé, zväčša, hypnotické a magické obrazy, a to ešte i za asistencie vizuálnej zložky z renomovanej, trikovej dielne - Industrial Light & Magic, a až následne potom, sa snáď na rad automaticky dostávali i filozofické dialógy s potrebnými replikami, ktorých zas ale nebolo toľko, ako zrovna v predchádzajúcich prípadoch, keď bývala forma a obsah = vskutku, na rovnakej úrovni, pričom by som tentoraz podotkol, že bohužiaľ, prvá časť zvíťazila nad tou druhou, vďaka čomu sa napokon vykryštalizovalo iba priemerné (z)hodnotenie, tohto kinematografického počinu z roku 1990, ktoré ale, mimoriadne zdôrazňujem, udeľujem práve tomuto ("najobľúbenejšiemu") režisérovi, zakaždým veľmi nerád, pritom sa mi to nestalo po prvýkrát, ale zase ani nie po veľakrát. • V podstate je celý zložený z ôsmich snových sekvencií, trvajúcich zhruba po 15 filmových minút na každý jeden sen, a prezentujúcich rôzne témy, a to konkrétne v podaní „zasnívaného” protagonistu v mladšom vydaní, a samozrejme, neskôr i v staršom vydaní, ktorí sú vlastne „alter egom” samotného Akiru Kurosawu. Áno, a taktiež majú všetky sny svoje mená, medzi vôbec najpozoruhodnejší, by som pravdepodobne zaradil - ten siedmy v poradí, ktorý je zároveň i ten úplne najdesivejší, aký si určite nielen ja dokážem osobne predstaviť, ktorý môže divákovi kľudne privodiť potenciálnu nočnú moru, a tak ho buď radšej celý vynechajte (proste, pretočte dopredu), alebo skrátka si ho pozrite oveľa skôr pred vašim spánkom, ktorý by tým pádom nemusel byť kompletne narušený? Možno iba preháňam, a nič vám to nakoniec neurobí. A dokonca v jednom z nich si tiež zahral i Martin Scorsese, ktorý má kľudnejší charakter, čo sa ale nedá prehlásiť o postave, ktorú stelesnil. PS : "Dedina vodných mlynov" (Neďaleko hlavného ťahu dediny stála obrovská skala a na jej vrchole boli vždy rezané kvety. Všetky deti, ktoré okolo neho prešli, nazbierali poľné kvety a položili ich na kameň. Keď som sa čudoval, prečo to urobili a spýtal som sa, deti povedali, že nevedia. Dozvedel som sa to neskôr tak, že som sa opýtal jedného zo starých mužov v dedine. V bitke pri Boshine pred sto rokmi niekto na tom mieste zomrel. Dedinčania ho zľutovali, pochovali ho, kameň položili na hrob a položili naň kvety. Kvety sa stali na dedine zvykom, ktorý deti udržiavali bez toho, aby vedeli prečo.) PS 2 : Hore uvedený režisér Iširó Honda - nerežíroval tri epizódy (sekvencie), keď sa ale najskôr jedná iba o mylnú predstavu, nakoľko tu pôsobil len, ako kreatívny konzultant filmu, no jeho tvorivý rukopis tu nemožno necítiť, ba práve naopak, myslím si, že hlavnému režisérovi, poskytol dostatok cenných rád, ako s nimi naložiť, keďže mali na mňa mimoriadne desivý účinok, najmä čo sa teda týka toho „Tunela” , a to ani nehovoriac o tej „sedmičke”, ktorá ma doslova k smrti vydesila! (06.01.2023)

Po prvej poviedke som sa obával, že budem po zvyšné dve hodiny stratený v preklade japonských symbolov, vyžadujúcich si znalosť kontextu. Druhá bola príjemným prekvapením a postupne sa kvalita poviedok zvyšovala, aby som postupne začal chápať myšlienkový kontext a štruktúru v Kurosawovej filmografii ojedinelého diela. Významové stupňovanie akoby narušila vizuálne nádherná impresionistická poviedka s Van Goghom, aby som vzápätí zistil, že jej akcentácia celý príbeh ešte viac umocňuje. Neviem, či za doslovný, polopatický záver filmu v podobe poslednej poviedky môže Spielbergova produkcia a jeho taktiež nie vždy vydarené a patetické vyústenia filmov, alebo japonský, pre nás skôr naivný prístup k otázkam, ktoré sa tu riešia, každopádne pokiaľ celý film chápeme najmä prostredníctvom úžasných obrazov, doslovnosť záveru v mojich očiach filmu výrazne ubližuje. Iným však práve ona môže privodiť katarziu. 90%. (25.10.2014)

Co vznikne, když se coby režisérská dvojice spojí dvě zdánlivě neslučitelné osobnosti japonského filmu: režisér mnoha legendárních dramatických, kriminálních a samurajských filmů s osobitou poetikou + tvůrce brakových sci-fi horrorů s přerostlými monstry v čele s Godzillou? Vůbec jsem si to nedokázal představit a výsledkem byl surrealistický film, ve kterém jsem často nevnímal rukopis ani jednoho z nich. I když nepopiratelné filmařské kvality v pečlivě vystavěných scénách s pomalým tempem, typické pro Akiru Kurosawu, tu rozhodně jsou, stejně tak v post-apokalyptickém snu s přerostlými pampelišky a neotřelými myšlenky o světě jsem nakonec badal i jednu z možných stop Iširó Hondy. :) Zatímco mnozí režiséři se ke konci své bohaté tvorby již různým způsobem vyčerpávají nebo opakuji, u těchto dvou mám pocit, že oba tu natočili jeden ze svých vůbec nejlepších počinů, ne-li přímo ten nejlepší! ...s jedinečnou poetikou a atmosférou ztvárněných snů, které postupně ukazují přírodu v různých fázích. Zatímco ty první, vyloženě surrealistické sny jsem vnímal jen ve fantaskní a pocitové rovině, v posledních třech snových povídkách už ke mě začínalo doléhat i poselství o nevyhnutném vztahu člověka k přírodě a potřebu vážit si jí stejně jako život, dokud zde tyto hodnoty kolem nás jsou. Možná, že ta zimnice i čertovská apokalypsa byly svou délkou až natažené, ale celkový prožitek, kdežto každý sen má v sobě úžasné scény a jedinečnou atmosféru, to bohatě vyváží. Ještě musím vyzdvihnout povídku o setkání s van Goghem (v podání Martina Scorseseho! – se kterým se po Kolem půlnoci jako hercem setkávám tento měsíc už podruhé a v obou případech mě dokázal zaujmout) a nebývale optimistickou, pestrobarevně vytvářenou náladu u poslední povídky na téma smrti, včetně skvělého hudebního vyvrcholení. [95%] (01.09.2022)

ocenenia : MFF Cannes 1990 - nesúťažný výber ◘◘◘◘ Pripadá niekomu jednoduché posolstvo osemdesiatročného režiséra až príliš naivné a senilné? Nie je úprimnosť tou najväčšou umeleckou cnosťou? Prekáža niekomu "nepresvedčivý" efekt vybuchujúcej sopky v poviedke, v ktorej ide o niečo úplne iné? Zdá sa niekomu infantilné zobrazovať "čertov"? Alebo vyzerá hlúpo, keď chlapec plače kvôli pár broskyňovým stromom? A nie je to skôr tak, že z dôvodu našeho prílišného filmového "jemnocitu", nie sme už ochotní prijímať jednoduché posolstvá servírované "ako na tanieri". Zaoberáme sa skrytými významami, konotáciami, naráciou, dešifrujeme symboly, hľadáme odkazy na to či ono, čítame medzi riadkami, skúmame kompozíciu a otrlí z tohoto akože intelektuálneho odborného "kritického" prístupu, nie sme schopní dešifrovať absolútne triviálne až detinsky úprimné svedectvo starého človeka. Alebo ho nechceme dešifrovať, pretože to je svedectvo proti nám - moderným technokratom ! (19.04.2006)