Večer kejklířů

Intenzivní a nemilosrdná studie ponížení i obraz pokřivenosti charakteru varietních umělců a dalších příštipkářů. Zchudlý cirkusák Alfréd musí trpět ústrky a výsměch od podobně směšných a ponížených herců, kteří přehrávají samotnou pokleslost. Váha a intenzita obrazu je maximální, výběr hereckých typů precizně vázaný na expresivitu. Ponížení a zhnusení, podlézavost, neschopnost zakotvit a sejmout masku, jakkoli je role marnivá a odporná... velmi intenzivních 93 minut absolutně soustředěné filmové matérie. Ani krok stranou. (22.10.2008)

I když mě tenhle snímek od Ingmara Bergmana vyloženě nenadchnul, musím uznat, že z mnoha scén je vidět, jak mistrovsky je dokázal natočit. Kdy navíc díky černobílé kameře ještě více oceníte hru světla a stínu. Herci (cirkusoví i divadelní) jsou zde ukázáni ve světle jako lidé, ale přesto jsou jiní, zvláštní, nebezpeční a zajímaví. (07.07.2017)

Melodrama jak má být - intenzivní, katarzní, odkrývající postavy až na dřeň zatímco ony samy vůči sobě pod povrch nahlédnout nenechají. Právě cirkusácké prostředí je jako stvořené pro vypjatost nerovného vztahu, který by však v jiných podmínkách těžko nalezl příslib další šance. Bergman vypráví lehce až rozverně, krajní deprese si nechává na později a Nykvist vše dotváří nádhernými kompozicemi a atmosferickými obrazy jakými jsou především temné komediantské vozy v podvečer putující po horizontu. Velmi překvapila Harriet Andersson - když srovnám její neotesaný a živočišný výkon v Létu s Monikou s kultivovanější a klidnější polohou Anny, zdá se mi až neuvěřitelné, že tyto role vytvořila v jediném roce. Navíc je tento snímek je ucelenější a osobitější než LsM, které více nakládá se stereotypy. (02.03.2010)

...Asi som práve zažil akýsi „(audio)vizuálny orgazmus”, aký si vskutku už pomaly ani poriadne nepamätám, čo ma opäť obzvláštne potešilo. • Jednak treba jednoznačne zdôrazniť predovšetkým vari i to, že „pochmúrny Švéd”, zaznamenáva zrovna týmto nadmieru vydareným titulom z roku 1953 s naprosto poetickým názvom: Večer šašov, svoje zrejme vôbec prvé: Majstrovské, kinematografické dielo, hodné značného obdivu, a to určite nielen iba z mojej vecnej strany; a zároveň sa po prvýkrát podieľal na exteriérových záberoch: významný, švédsky kameraman Sven Nykvist, ktorý sa tentoraz nielenže zaslúžil o priam vynikajúcu, „výtvarnú stránku”, s maximálnou pochmúrnou účinnosťou; skrátka, z tohto excelentne-depresívneho titulu, doslova sálala neuveriteľne pochmúrna atmosféra, akou sa bude v podstate už len naďalej vyznačovať: režisér & scenárista → Ingmar Bergman; naprieč ďalšími, kinematografickými, dekádovými zárezmi minulého storočia, a to konkrétne spoločne s týmto: Mužom s kinoaparátom, s ktorým vytvorí legendárny tandem, s rovnou dvadsiatkou spoločných úspešných titulov. • Na začiatok by už aj hádam konečne stačilo mojich podnetných postrehov, keď predsa na chvíľu prejdem i k samotnej línii udalostí a vzťahov. Zoznamujem sa s Cirkusom Albertom, pomenovanom podľa zakladateľovi Albertovi Johanssonovi, ktorý prichádza do malého, ospalého mestečka Scania, niekedy na začiatku 20. storočia, spoločne s ďalšími cirkusantmi, medzi ktorými sa trebárs tiež nachádza i pomerne dosť atraktívna Anna, a ktorú by som dokonca mohol považovať i za jeho milenku. Totižto by sa dalo ešte podtrhnúť i to, že na toto konkrétne miesto, ho napokon ťahá aj niečo úplne iné, než len zabávať strapaté publikum, čo sa vlastne napätým spôsobom dopredu očakávaný divák, čochvíľa dozvie. • A čo v takom prípade, keď sa povedzme prekríži cirkusové prostredie s tým divadelným prostredím? Tak presne vtedy však prichádza na scénu: úlisný divadelný herec Frans, kedy mi jeho predstaviteľ v podaní Hasseho Ekmana, svojou fyziognómiou trochu pripomínal írskeho herca Petra O’Toolea, a tak tým pádom automaticky dochádza ku spojeniu: „švédsky Peter O’Toole.” • Konštelácia vzťahov sa medzi ústrednými postavami začínajú akosi šramotiť, a to kvôli pomaly vznikajúcemu „ohňu na streche (maringotky)”, keď následná otázka spočíva v tom, či sa to ešte stihne včas(ne) uhasiť? • Recenzent už medzičasom síce spoznal odpoveď na danú otázku, ale predchádzajúce dianie, ho bude ešte veľmi dlho mátať. PS : A mimochodom, „ponižujúci flashback” zo samého úvodu tohto diela, je dokonalou štúdiou totálne poníženého človeka/ľudí, čo by som asi nechcel prežiť v takomto reálnom zobrazení, keďže sa jedná o niečo EXTRÉMNE NEPRÍJEMNÉ. (12.09.2023)

Cirkus veľmi nemám rád a tak ma aj filmy z cirkusového prostredia trochu odradzujú (samozrejme netýka sa to skvelého Cirkusu s Chaplinom). Našťastie ale vo filme Večer kaukliarov o cirkus nejde (z cirkusového predstavenia film ukáže dokopy asi 2 minúty), je to opäť prvotriedna psychologická dráma, v akých je Bergman absolútny majster. A opäť tu zaznieva režisérov obľúbený motív, postavenie umelca v spoločnosti. Umelec (divadelný herec, režisér) je tu (v danej dobe) považovaný za spodinu, pričom ešte väčšia spodina, ktorou aj divadelníci opovrhujú, sú cirkusáci. Veľmi silnou témou filmu je potom pohŕdanie a hlavne poníženie. Popri tom film ešte rieši vzťahové a existenčné problémy ľudí z tejto tzv. spodiny. Trochu mi tu chýbali Bergmanoví dvorní herci, hlavne z jeho neskoršej tvorby, je tu len ako vždy skvelá Harriet Andersson (Anne) a Gunnar Björnstrand (riaditeľ divadla Sjuberg), ktorý ale má veľmi málo priestoru. Napriek tomu musím uznať, že jednotlivé roly boli obsadené typovo skvelo, či už Åke Grönberg ako riaditeľ cirkusu Albert, Anders Ek ako klaun Frost, alebo Hasse Ekman ako herec Frans. (20.09.2021)