POMO

Bolestivý to zážitok, na ktorý sa nespomína s radosťou. Filmársky veľmi dobre zvládnuté, s nepredvídateľným scenárom. Pokus o myšlienkovú hĺbku v závere sa síce míňa účinku a ani náhodou z filmu nerobí seriózne dielko, ale na rozdiel od Eliho Rotha sa tu o ňu niekto aspoň pokúsil. Bez tohto pokusu o myšlienkový presah by bola obdobná miera utrpenia hlavnej postavy divácky neakceptovateľná a načisto odpudivá.

Krásne nakrútené. Kostýmy, výprava, atmosféra 40. rokov, to všetko perfektné. Ale pod touto hollywoodsky vypiplanou, dynamicky zostrihanou fasádou bije chladné, hollywoodskej forme príliš vzdialené holandské srdce. Výsledok je rozporuplný. Postavy miestami akoby ani neboli ľuďmi, nemali emócie a konali iba na základe pohnútok v akcii dosiahnuť vytýčeného cieľa. Obsahovo je Čierna kniha skôr povrchná, uponáhľaná thrillerovo-akčná fraška, než dráma, ktorá by vo vás zanechala viac než štyroch hviezdičiek hodné, štýlové pobavenie a pokochanie sa parádnym prevedením.

Guy Ritchie v službách Hollywoodu. Jeho najsilnejší režijný trademark, rovnako ako najbombastickejšou Zimmerovou hudobnú exhibícu, pocítime v efektnom úvode. Zvyšok filmu potom už je "len" príjemnou konverzačkou medzi Downeym a Lawom, zasadenou do sveta temných potterovských mágií. Prekvapení sa tu príliš nedočkáme, rutinný scenár vsádza na istotu - skvelých hercov a atmosféru tehdajšieho nebezpečného, do mračien zahaleného Londýna. Slušná zábava.

S týmto filmom bojujem. Všetku atmosféru a napätie ťaží z banálneho faktu, že bomba môže (a takisto nemusí) kedykoľvek vybuchnúť. Pričom postavy sú nezaujímavé, dialógy príšerné a dramaturgická kostra takmer žiadna (ide iba o niekoľko doradu nasekaných situácií, ktoré musia postavy so smrťou v očiach riešiť). Na druhú stranu je to všetko o to realistickejšie a hodnotnejšie čoby výpoveď z daných miest. Možno len chcelo ujasniť si, či chceme nakrútiť strhujúci thriller alebo zaujímavé docudrama.

Indie pocitovka o tápajúcej herečke a meste anjelov. Nepopieram že som sa miestami nudil, ani že som sa miestami zasmial. Je to realitické, neberie si to servítky na ústa a stojí to na Naomi Watts, ktorá zahrá naozaj úplne všetko. Tak trochu ako fiktívny denník herečky z prestávok v nakrúcaní Mulholland Dr..

Zaujímavá paralela s nedávno videným Trierovým Antikristom, ktorý u mňa týmto trochu stratil - stal sa gíčovitým. Takashi Miike je (odvolávajúc sa na Tarkovskeho) filmársky minimalistický a adekvátne k tomu surový a čistý. Načrtáva životné pravdy ktoré stoja za úvahu, oživuje vo vás významné okamihy ktorými ste (možno) prešli, a v závere vám strčí hlavu do gilotíny. Byť jasnejšie definovaných dôvodov, prečo ON je ŇOU natoľko fascinovaný, dal by som plné hodnotenie a Konkurz označil za japonské Vertigo. Presne ten typ úteku "inam", ktorý som potreboval po všadeprítomnom a tak úžasne hollywoodsky dokonalom Avatarovi.

Ultra-mainstreamové dobrodružstvo pre celú rodinu. Do technicky orgastického hávu zabalené, cameronovsky sebavedomým motorom poháňané dejové megaklišé, ktoré ničím neprekvapí. Jimove filmy, ak nešlo práve o komédiu (True Lies), obsahovali vedľa technickej brilantnosti vždy i istý existenciálny presah na zamyslenie. Hoci iba v náznaku. Disponovali nápadmi, na ktorých ostatní filmári stavali svoje svety. Avatar nič také neobsahuje a v zamýšľaní sa začína a končí pri prvoplánovej ekologickej agitke. Je to prvý film Jamesa Camerona poskladaný výhradne z už videných vecí (či už uňho alebo inde), ktoré akurát servíruje v ešte vypiplanejšom a nádhernejšom obale. Každý záber, káždý strih, každý tón soundtracku Jamesa Hornera prispieva k absolútnej dokonalosti výsledného tvaru. Ale čo z toho, keď vieme čo sa stane za desať minút?

Zombieland si len tak niekde začne a skončí. Chýba mu pevnejšia kostra. Ale postavy sú sympatické a pracuje s nimi, rovnako ako sa hrajká s efektnými spomalovačkami. Príjemná oddychovka, ale Zack Snyder bol odvážnejší a ostrejší. Čo sa v zombie subžánri vypláca.

Film, ktorý klame nielen diváka, ale aj sám seba. Ukážkový príklad ako NEMÁ byť napísaný a zrežírovaný thriller s prekvapivou pointou, ktorý by mal byť na druhé zhliadnutie rovnako zaujímavý ako na to prvé. David Twohy by sa mal vrátiť k vizualimu a atmosféričnu.

Slušné rozptýlenie pre divákov s fantáziou a slabosťou pre zimomriavky a strach z neznámeho. Bohužiaľ tiež podpásovka pre milovníkov zaujímavých a prepracovaných záverov. Filmu nepridáva ani fakt, že byť stratený v lese alebo uväznený v zapečatenej budove je iná situácia, než byť v obyčajnom dome s možnosťou z neho kedykoľvek odísť.