exe.

Po prvom pozretí som mal celkom zmiešané pocity s horkou pachuťou na jazyku a druhé zhliadnutie po roku neprinieslo nič nové, čím by mi dokázal Terrifier 2 môj názor nejako zmeniť alebo ho vyvrátiť. Druhý diel je výrazne slabší, čo sa týka atmosféry, ktorá v niektorých momentoch neprináša až také ovocie, aké by sa dalo očakávať a práca s klaunom je celkom slabá bez nejakej hĺbky či hlbšieho záujmu jak osobnú, tak aj vnútornú charakteristiku, ktorú by si Art the Clown rozhodne zaslúžil a celé to pôsobí dosť nemastno, neslano. Najväčší kameň úrazu je pochopiteľne prehnane dlhá a zbytočná stopáž, ktorá skôr kazí zážitok a oproti prvej časti, ktorá trvala necelú hodinu a pol, čo je na clown slasher tak akurát, tak tu si tvorcovia vzali príliš veľké sústo, ktoré je nad ich sily a aj keď sa snažia, tak niektoré scény tam sú úplne zbytočné a nijako extra dôležité pre dej, alebo zbytočne natiahnuté a dali by sa skrátiť, keby Damien Leone svojmu snímku odobral takých 40 minút, jednalo by sa rozhodne o pútavejšiu a zaujímavejšiu jazdu, ale predsa len, skoro 140 minút na takýto žáner je jasná samovražda a zabíja to celý zážitok z filmu a aj keď sa finále snaží o zaujímavé vyvrcholenie, tak v konečnom dôsledku chýba ten efekt, ktorý by dokázal vzbudiť nejaký záujem a namiesto toho si prajete, aby už bol koniec a osud hlavnej hrdinky a vlastne aj Arta je vám skôr ukradnutý. Príbeh je oproti jednotke o trochu bohatší, ale zážitkovo zhruba taký istý, kde ale stopáž strháva body a tak isto aj veľká škoda odsunutia napätia na vedľajšiu koľaj, čo je niečo, na čom si jeho predchodca zakladal, avšak zachraňujú to veci ako gore, ktoré sa nebojí drsných scén a je ho tam dostatok, obrovský body count a potešila aj prítomnosť novej Artovej "asistentky", ktorá sa celkom hodila na takú rolu a tým, že je to dieťa, to pridávalo ešte väčší zážitok, hlavne pri vraždách, kde je hlavnou úlohou pre Arta udržať svoju obeť čo najdlhšie nažive ale popri tom jej spôsobiť čo najväčšiu bolesť, akú dokáže zniesť. Gore, torture a dvaja záporáci je asi jediná vec, ktorú môžem pochváliť a niektorým to bude stačiť, ale pre hororových fanúšikov sa nejedná o nič prevratné a skôr sa stráca v podobne ladených hororov zameraných práve na gore. A taktiež film obsahuje aj zopár mŕtvych zvierat, z toho niektoré tam sú už v štádiu rozkladu, takže nejeden ochranár zvierat či aktivista z toho môže zostať na prášky.

Keď kupujete dom (hlavne v Amerike) a predávajú ho za polovičnú cenu, tak s ním musí byť niečo zlé alebo nekalé, či sa jedná o vraždu, posadnutie alebo... kamery v každom kúte, čo je u 15 Cameras práve tento prípad. Dejovo sa nejedná o nič prevratné, hlavný hrdina nájde kamery, ktorými špehuje nové nájomníčky a pohlcuje ho to čím ďalej, tým viac. Film sa snaží najviac pútať budovaním neistoty u divákov, čo sa mu celkom darí, ale v konečnom dôsledku sa nejedná o nejaké extra zaujímavé dielo pre hororových nadšencov, je to skôr thriller, kde hlavú úlohu hrá práve stalking a jeho následné pohltenie, až vybudovanie si silnej závislosti u stalkera, lenže problém je, že skoro trištvrte filmu sa tam nedeje skoro nič zaujímavé, čo sa atmosféry týka, postavy sú napísané celkom uveriteľne, ale napätie ťahá za kratší povraz a nejaká tá zopársekundová hudba moc nevystačí ani na náznak thrilleru, nie to ešte na horor. Film dupne na plyn až v úplnom závere, kde sa konečne dočkáme nejakej tej mysterióznej časti filmu, boja o prežitie a zopár krvavých scén, na ktoré si prídu na chuť fanúšikovia thrillerov, nie však hororov, záver síce ponúkol aspoň nejaký ten základný feeling napätia, ale bez pútavejšieho námetu a s krvavými scénami sa dalo vyhrať ešte viac, keby sa chcelo a celé by to robilo film trochu zaujímavejším a pútavejším. Ako jednohubka na zabitie večera alebo nudy celkom dobrá, ale druhý krát si to už nepozriem.

Ten pocit, keď si idete pozrieť film bez nejakých očakávaní a aj tie zostanú nenaplnené, hoci boli nízke. Príbeh neprichádza s ničím novým, iba s tým, čo už bolo niekoľko krát videné a so slabým spracovaním bez nejakého lepšieho nápadu a publikum by si našiel jedine pri slepých a hluchých ľuďoch zároveň. Obrovskú chybu robí už v úvode, kde sa nepracuje s postavami, ale hneď idú na vec bez toho, aby divák vedel nejaký hlbší zmysel jak konania, tak aj ich vývoja, či už nevesty alebo svedkov, ktorí ju chcú zabiť, pretože utiekla z obradu a tak ženích na ňu pošle niekoľko chlapov, aby ju zlikvidovali a to sa začne diať pár minút po tom, čo utiekla z obradu (nerátam flashbacky, ktoré boli pred tým a tí, ktorí ju majú zabiť v nich nie sú ani spomínaní). A tak dostávame obsadenie, v ktorom by nejednému ľavičákovi utkvela slza v oku - beloch, černoch, aziat a čerešničkou na torte je otrasný liliput, ktorý by vyšukal všetko, čo sa hýbe a o siláckych rečiach ani nehovorím. Silácke reči mali všetci, ale len na papieri a drsní boli asi ako 50 kiloví chlapci, ktorí omylom zablúdili do gymu, dali jeden low weight cvik bez opakovania hrajú sa na Martyna Forda. Cam Gigandet by mohol vyhrať súťaž za najhorší casting, kde sa potvrdilo, že takáto rola je pre neho priveľkým sústom a zatiaľ, čo nevesta vraždí jeho mužov, on si vo vnútri domu sám tancuje a leje do seba alkohol. Vážne. Najviac som sa tešil na gore, teda aspoň tak nejak to sľubuje plagát, ale namiesto toho sa film zmohol na kopance bez nejakej lepšej brutality, aj keď scéna s motorovkou a s nožom medzi nohami je asi to najlepšie, čo Til Death Do Us Part dokáže ponúknuť. Slabú jednu * dávam za nevestu Natalie Burn a za scénku s morovou pílou, ale za tú hodinu a pol vášho života vám to určite nestojí za to, to už si skôr pozrite Ready or Not ako tento (skoro odpadový) brak s nezmyselnými flasbackmi bez žiadneho významu, stupídnym dejom a s drevenými postavami (okrem spomínanej nevesty), kde by aj drevo zvládlo svoju rolu niekoľkonásobne lepšie.

Jednoduchá a nenáročná komediálno-hororvá blbina, ktorá paroduje a robí si srandu z podobne ladených kúskov o duchoch a prekliatych domoch, ale aj keď žáner horor sa absolútne tomuto filmu vyhýba, komediálna stránka si tu možno dokáže nájsť zopár priaznivcov. Sorry About the Demon sa skladá z jednoduchých klišovitých žánrov, ktoré ale stavajú na celkom jednoduchých až primitívnych vtipov s jemným podtónom mysterióznej atmosféry so sympatickým hereckým obsadením (hlavných aj vedľajších), u ktorých som sa vedel stotožniť s postavami, ktoré sa pre takýto žáner hodili. Hlavný hrdina Jon Michael Simpson podáva dobrý výkon zlomeného mladíka bez života, ktorého dušu nechcú ani démoni a na rozdiel od väčšiny tento film stavia na bizároch (čo je v žánroch horor/komédia viac menej klasika, nad ktorou netreba hľadať nejaký hlbší význam), napríklad robenia si srandy z vyháňania duchov až po prázdnotu hlavnej postavy, kde "nadprirodzené sily" a paranormálne javy zo začiatku vníma ako súčasť svojho života, ktoré berie skôr na vyplnenie vlastnej prázdnoty, čím sa odlišuje od drvivej väčšiny duchárčiny. Komediálna stránka si drží úroveň svojej typickej absurdnosti, ktorá sa pre takýto žáner hodí a nesnaží sa o nasilu tlačený humor, kde niektoré hlášky fungujú a svojim nádychom a spracovaním pripomína filmy ako Zombieland (aj keď sa nejedná o zombie) alebo Yummy, ktoré majú zabaviť a nie hľadať v nich niečo viac. Škoda len pridlhej stopáže, ktorá by sa úplne v pohode zmestila na takých 80 - 90 minút, vtedy by som išiel z hodnotením možno aj vyššie a druhá polovica sa síce viezla na trochu slabšej vlne, ale niektoré nápady boli celkom zaujímavé a dosť záleží aj od uhla pohľadu - ako komédia je to dobré a ako horor to treba brať s nadhľadom.

Ťažko pozerateľný film s okukaným námetom plných klišé, ktorý tendenciu zaujať má ako výkal v zarastenej tráve ďaleko od ľudskej populácie. Po skvelom a napínavom horore Voces zo Španielskej produkcie od Netflixu mu tento snímok svojím spracovaním nesiaha ani po členky a jediné, čo ponúka, tak sú len vykrádačky iných filmov bez nejakej autorovej fantázie s jemne pozmením príbehom, s nulovou kreativitou, o ktorú sa ani moc nesnažili a s postavami, ktoré sú bez hĺbky a je vám v podstate úplne jedno, čo s nimi bude a kto je vrah, aj keď sa to dá tušiť zhruba po necelej hodine, takže z mojej strany sa vo finále udialo len to, čo som viac menej čakal. Vraždy samotné tiež nie sú najlepšie spracované a chýba tomu niekoľko vecí, ktoré by dokázali urobiť nezáživné a nudné aspoň trochu záživným a menej nudným, chýba tomu nápaditosť, hravosť a vynaliezavosť je ďalším slabým zárezom bez nejakej odozvy, nedostatočné gore, ktoré sa v slasheroch očakáva a väčšinou práve to je niečo, čo môže filmu pomôcť, tu je to ale len ďalší premrhaný potenciál bez nejakého nápadu a aspoň s niečím si tvorcovia mohli dať tú námahu, keď už teda kopírujú diela ako napríklad z ďalšieho prepadáku od Netflixu The Midnight Club, ale hlavne do očí bijúceho kopírovania populárnej série Scream a zopár scén mi pripomenulo aj niečo z Happy Death Day. Killer Book Club ponúka len to, čo už bolo sto krát videné, podávanie príbehu je bez nápadu a pokiaľ ste nezaspali a dostali sa až na koniec, tak aj komické a nijako extra prekvapivé rozuzlenie, ktoré nie je vôbec zaujímavé a je vám to šumafuk, jak odhalenie, tak aj motivácia. Je to skôr remix 90´s hororov zmiešaný s modernými, kde ale celé prevedenie pôsobí ako 100 eurový Iphone z AliExpressu aj s poštovným.

Vzhľadom k tomu, že si Once Upon a Time in Hollywood získal priazeň divákov a tiež bol aj kritikmi označený za kus dobre zmáknutej filmárčiny s typickým rukopisom Tarantina, ja sa do tejto skupiny nezaradím. Celé mi to prišlo zbytočne natiahnuté bez nejakého hlbšieho zmyslu a významu, ktorý svojím skoro trojhodinovým prevedením nedokázal zaujať tak, ako by som si predstavoval. Má to síce zaujímavý námet, ktorý sa odohráva na konci 60´s, kde Tarantino dokázal skoro identicky napodobiť danú atmosféru, kde zakomponoval aj hnutie (f*cking) Hippies, ktorí boli charakteristický pre toto obdobie a práca s kamerou so zachytávaním scenérie Hollywoodu je celkom dobre zvládnutá. Medzi duom DiCaprio(m) a Pitt(om) je cítiť dobrá chémia ich vzťahu a aj následného vývoja počas celého filmu, avšak pri niektorých to prudko zaostáva, napríklad taká Margot Robbie, ktorej postava bola skoro stále na mŕtvom bode bez nejakej iskry či náboja a z trištvrte hodiny, čo bola na scéne, skoro polovica času sa točila len okolo jej nôh a chodidiel (čo je síce dosť známe o Tarantinovi, že má rád ženské nohy, ale predsa), tak to nie je niečo, z čoho by som mal byť paf. Tak isto aj danej téme som neprišiel nejako na chuť, milovníci cowboyoviek si ale prídu na svoje a plusové body dávam aj za pôsobivé finále s Hippies, kde sa film ubral trošku iným smerom, tam si zas nájdu svoje fanúšikovia brutality, čo mňa potešilo a dalo to celému zaujímavejší nádych, ale nie je to niečo, čo by som si pozrel znova a namiesto wow efektu to cítim len na efekt bez toho wow.

Po 19-tich rokoch by už málokto čakal, že desiaty diel ponúkne takúto jazdu a stále to bude mať grády, ako sa patrí. John Kramer je späť a to sa podpísalo jak na úspechu, tak aj nad mojimi pocitmi z nostalgie k predchádzajúcim častiam tejto hororovej ságy a po dvoch posledných, velice podpriemerných častiach sa réžie ujal Kevin Greutert, ktorý konečne servíruje slušnú jazdu násilia, zaujímavých pastí, nečakaných dejových zvratov a precíznej práci s kamerou zameranou na detaily. Tento dvojhodinový snímok je rozdelený na dve polovice, kde prvá sa plne sústredí na Johna, ktorý bojuje s rakovinou a dostane ponuku, kde by ho mohli zachrániť, ale neskôr zistí, že sa jedná o scam a v druhej polovici sa začínajú hrať "hry". Desiaty Saw je zaujímavo natočený a na rozdiel od predošlých dielov série Saw sa príbeh sústreďuje na Johnov príbeh a osobnú motiváciu, na detailnejšie nahliadnutie do jeho vnútra až po jeho úlohu moralistu (pričom dobre vieme, že on nie je žiadny moralista) a Saw X je sprostredkovaný z pohľadu organizátora a nie z pohľadu obete (väčšinou to býva naopak), kde Kramer dostáva najväčší priestor na svoj rozvoj, keďže on sám je organizátorom a skoro všetky postavy sa nachádzajú na rovnakom mieste, kde ich má pod kontrolou. Príjemne potešila aj prítomnosť spoločníčky a "asistentky" Amandy, ktorá aj keď zo začiatku vytvárala hry, v ktorých prežiť bolo nemožné, tak tu bola aspoň nejaká šanca sa zachrániť a aj prekvapivo súcití s jednou postavou, čo je v rozpore s tým, čo predviedla v Saw 3. Na konci nastane zopár zaujímavých a premyslených zvratov, ale mnohých asi sklame, ako skončí osoba, na ktorú smrť sa tešíte najviac, všetko to ale zachraňuje podtitulková scéna s ďalšou ikonickou postavou celej franšízy s Tobinom Bellom, ktorá bola obrovským prekvapením a fanúšikovia tejto série si prídu na svoje. Ísť do Mexika a dať 250K za operáciu je celkom odvaha, aj na niekoho, kto má pár mesiacov života. Vážne však pochybujem, že to bolo v Mexiku, veď tam je predsa všetko so žltým podtónom, no nie?

All My Friends Hate Me je len ďalšia hororovka, ktorá aspekty hororu nespĺňa ani zďaleka, ten asi zostal pochovaný niekde pod tou vilou, v ktorej sa dej odohráva a keby ste tento film pustil človeku s panickým záchvatom, ktorý sa potí len pri sledovaní lacných TV filmov na stanici Doma, tak pri tomto filme by ste pri ňom nespozorovali žiadne náznaky zrýchleného dychu, potu alebo chvenia. Nájsť známku čo i len najmenšieho napätia je ako hľadať gumičku do vlasov na Sahare, takže treba len dúfať, že žáner horor tam bol pridaný omylom. Komediálna stránka nie je nejako extra výrazná, ale aspoň sa tam dá nájsť zopár dobrých scén, ktorých je ale sakra málo a nedokážu až tak zabaviť, je to skôr dráma o týpkovi so sociálnou fóbiou a o kontraste medziľudských vzťahov, takže na nejaký ten jumpscare alebo napätie zabudnite. Podávanie príbehu je suché, nezaujímavé a človek má čo robiť, aby ho pri najlepšom nepreskipoval, ale všetko to (chvalabohu) zachraňuje zaujímavé finále s nečakaným zvratom, ktorý dokáže prekvapiť a ukázať, že nie je všetko tak, ako sa zdá, čo dokázalo nezaujímavý film spraviť aspoň trochu zaujímavým. To však nemení nič na tom, že na miesto toho, aby si Gaynordov snímok získal priazeň diváka, tak oň musí doslova bojovať a u hororových fans zvlášť. Koniec to síce svojím rozuzlením zachránil a mení pohľad na situáciu, ale faktom stále zostáva, že sa jedná o slabé prevedenie, ktoré nedokáže priniesť ovocie a namiesto ochutených čipsov dostanete čipsy s príchuťou zemiakov.

Atroz je jedným z tých "filmov", ktoré si nájdu len okrajové publikum a plne chápem priemerné hodnotenie tohto snímku, pretože podobne ladené snímky nestavajú na príbehu (a aj keď, tak väčšinou slabým), ale z obrovskej časti na torture, gore alebo snuff. Film, ktorý svojím obsahom dokáže šokovať a znechutiť diváka, jak to len ide a aj nechválne známy Srpski film mu siaha tak po kolená, ale ani zďaleka sa s ním nemôže rovnať. Atroz svojím spracovaním ponúka realistické vyobrazenie stalkingu a znásilnenia postáv, rôzne štýly mučenia, detailné zábery, ako napríklad odrezávanie pohlavných orgánov a podobne (väčšinou tak, aby obeť zostala čo najdlhšie pri vedomí), kde toto všetko je točené na amatérsku videokameru, ktorá dodáva ešte vyšší pocit vierohodnosti, ktorá sa na krátke chvíle strieda so statickým prevedením, ale na rozdiel od väčšiny to nepôsobí nejako extra rušivo a má to ako taký príbeh, ktorý síce nie je originálny, ale na rozdiel od iných, podobných snímkov to podstatu deja ako takého napĺňa. Duo záporákov budí rešpekt a zameriava sa vývoj jedného z nich, jak a prečo to celé začalo. Masaker rodiny na konci filmu je brutálny a nebráni sa dosť odporným scénam s detailným vyobrazením, čo je pastva pre oči každého gore fanúšika a Lex Ortega servíruje divákom brutálnu nálož, ktorú nemusí zvládnuť každý a aj keď je vidno, že rozpočet nebol nič extra, found footage s vraždami obetí si plní svoju úlohu na výbornú a dodáva tomu tú pravú atmosféru hnusu, zvrátenosti a perverznosti.

Pri pozeraní filmu My Animal (podobne ako u Barbie) sa u mňa prebudili sebadeštruktívne sklony k prestreleniu hlavy alebo obesenia. Tento odpadový skvost si nezaslúži žiadnu pozornosť a tu môžeme vidieť len ďalší pád na dno, ktorý udrel v plnej sile, dejovo a aj castingom. Hlavná postava, ktorá je cez noc vlkodlak a cez deň (viac menej) normálna baba, stretne týpkiňu, ktorá má nie príliš dobrý vzťah so svojím priateľom a tak sa do seba buchnú. Keď sa blíži noc, musí utekať domov, aby nikto nezistil, čo je zač a cez noc fantazíruje o svojich lesbických hrátkach so svojou "vyvolenou". Dejová rovina je uspávacia zívačka bez akéhokoľvek kontextu a hlbšieho významu, ktorý nemá čo ponúknuť a aj žánrovo sa úplne minuli. Romantická stránka je neuveriteľne podpriemerná a príliš (b)análna, ktorá tápa a zlyháva počas celého filmu, aj keď je vidno, že tvorcovia sa snažili hlavne o romantickú líniu, vzťah medzi Bobbi Salvör Menuez a Amandly Stenberg je ako vystrihnutý z nízkorozpočtového péčka. Hororová rovina je ďalší aspekt, ktorý My Animal neponúkne, skoro celý film nemá náznak thrilleru, nie to ešte hororu, za ktorý sa vydáva a keď tým "napätím" mysleli záverečných 5 - 10 minút, no ďakujem pekne. Atmosféra je niečo, čo tomuto filmu chýba a podkopáva mu nohy, proste a jednoducho nemá to dohromady nič, čo by stálo za pozornosť, ale čo očakávať od filmu, v ktorom sú nezaujímavo a povrchne napísané odpudivé postavy bez nejakej hĺbky s uspávacou výpravou. Keď sa rozhodnete pozrieť si tento film, tak len s vypnutým zvukom a s tmavou obrazovkou.