Californication

Občas sa ocitnem v spoločnosti skupiny seriálohltačov (nemusí nutne ísť o notorických divákov), ktorí bez ohľadu na spoločenské postavenie a množstvo nakukaných dielov nedajú dopustiť na hlášky, jeby a cynizmus. Onedlho sa ponáram do prúdu hurónsky ftipných komentárov života a vzťahov. Priamo pred očami sa tak spúšťa ďalší z dielov Californication. Netvrdím, že občas nepobaví, len je to obšľahnuté. Trapošina celého vyskakuje na povrch ak si uvedomím rozpor medzi hrdo cynickými hláškami týchto ľudkov a ich reálnym životom, často plným otravne jednotvárnej, no skvele zaplatenej práce. Takéto návody na život nie sú len zo seriálov, ale zo všetkých mediálnych dekrétov väčšinovej kultúry. Spoločne s uniformným výzorom, obliekaním, používaním rovnakého technického zázemia, humoru, hlášok a tromfovania sa v cynickosti a "čiernom humore" to vytvára masu robotov. Spisovateľ Robert Shea tvrdí, že je fajn uvedomiť si, že všetci sme len roboti a prijať tento fakt za svoj. Prečo nie, no aj v sci-fi poviedkach boli roboti kreatívnejší. Pretože prevzaté modely žitia sú len nepodareným epigónstvom. A tento seriál len ďalším z nariadených vzorcov správania. Nereálne lúzersky poživačných, ale bez možnosti to zmeniť. Zaraďuje divákov do spoločnosti večnej zábavy a hry. Aby si mohli spoločne všetci vypiť, zatrtkať a následne zafilozofovať: "Život tuná je tak strašne na piču, ale v pohodééé!". (13.08.2013)

7 / 10 Californication síce vyzerá ako jednoduchá a plytká zábava, no pod jej povrchom tiká prekvapivo delikátny vnútorný mechanizmus. Celý seriál je jedna veľká výstava – prázdneho sexu a citového tápania – a každá nová epizóda pred nami otvára ďalšiu jej monotematickú pasáž (dobročinný večierok, spomínanie na zosnulého otca a pod.); vojdeme, poobzeráme si všetky exponáty, zabuchneme za sebou dvere a pokračujeme ďalej. Dej je dotváraný hrubými líniami, postavy prešľapujú na mieste a predsa sa hýbu, prichádzajú a odchádzajú. Každá z nich operuje v rámci presne nalinkovaných vzorcov správania, rieši vlastné problémy a má vlastné (zväčša sebecké) ciele, no samotný konflikt ju neposúva ďalej, snáď ani nezaujíma. V rozpore s bežnou praxou, neúspechy a pády sa tu prehĺtajú, vstrebávajú s priam nihilistickým pokojom, či dokonca odmeňujú, čo vytvára zaujímavé / zvrátené pnutie naprieč seriálom. • O to väčšie sklamanie nastáva kdesi uprostred druhej série, kedy sa inak celistvý materiál začína párať a my si spätne uvedomujeme, že Californication vo svojej vrcholnej forme nebol až taký prostučký a v skutočnosti veľmi umne balansoval medzi štýlovým humorom a lacnou limonádou. Postavám nechával slobodu voľby, no pestoval ich človečinu, nedovolil im klesnúť do úplnej morálnej anarchie, kde je možné a prijateľné všetko, nič nemá reálny dôsledok a vás tak trápi – nič. Do očí bijúce je to najmä v stále viac a viac prekrúcanom vzťahu agenta Charlieho a jeho ženy Marcy, ktorý ku koncu definitívne zavrhuje stavanie na uveriteľných základoch a nahrádza ho deravou porno-fraškou. Ak išlo o úmysel zhodiť ich až na absolútne dno, nebol dobre vypointovaný. I bezbrehý hedonizmus potrebuje ľudskú tvár. • Našťastie, Hank Moody je postava, kvôli ktorej sa oplatí preberať aj nejakým tým balastom. Ťahajú z neho cigarety, ženské šťavy a vinyl a to je fajn, pretože mu to vďaka vynikajúcemu Duchovnemu žeriete aj s navijakom a kráľovsky sa bavíte. Autori skrz neho pumpujú jeden cynický komentár za druhým a i keď Californication nie je tá hĺbková sonda do rozkladajúceho sa svedomia západnej civilizácie, za ktorú ju niektorí majú, je dobré vedieť, že pod zábavným povrchom drieme uvedomelý duch. • Seriál ako taký rozhodne predstavuje silný nadpriemer. Prvá séria je vynikajúca a civilnejší úvod tej druhej ju v mojich očiach dokonca tromfne, no potom to už ide dole vodou. Občasné záblesky stratenej slávy len podčiarkujú fakt, že Californication je najpohlcujúcejší v momentoch, kedy vás pustí do svojho teplého vnútra a prestane sa hrať na kontroverznú čiernu ovcu seriálového neba. (10.07.2009)

Ležérní David Duchovny, bezdějovost, sarkasmus, rozporuplnost, hlášky. A kurvy na obou stranách barikády s příjemným zjištěním, kolik tenhle seriál dokázal „svléknout“ nebo dostat do hodně zajímavých pozic dříve upejpavých ženštin. Tom Kapinos už měl zřejmě dost ženských témat a rozhodl se zacílit na mužského diváka. Hýřivý styl života si tak užívá uznávaný spisovatel v tvůrčí krizi, který vypouští oplzlé narážky, střídá chlast s drogami, nadržené paničky s náctiletými pokušitelkami a ještě u toho zvládá „vychovávat“ dceru a dvořit se své životní lásce, bývalce Natasche McElhone. Divák je ze přisprostlých dialogů v sedmém nebi, má to styl, nápad, nadhled i tempo a hlavně skvělého Davida Duchovnyho, který odmítá dospět. (20.04.2013)

Velmi, opravdu velmi zajímavý seriál, mezi jehož největší klady patří zřejmě porušení klasické seriálové škatulky. Schéma vyprávění každého jednotlivého dílu totiž mnohem více než část seriálu připomíná film, což může být pro některé diváky neřešitelný problém, neboť dostávájí něco jiného než polívku, kterou čekali. Californication nedbá jen na vybroušené postavy, dialogy a děj, ale hodně sází na - nevím přesně jak to nazvat - Bukowského poetičnost. Jistou samozřejmostí je pak skvěle zahraná postava což je v podobných filmech/seriálech alfou a omegou, na které zavisí jejich úspěch. (03.01.2008)

Pche, prej Mulder, ale kdepak. David Duchovny pro mě bude vždycky už asi jenom Hank Moody, kterej chlastá, přefikne každou sukni a s ničím se nepáře. Navíc jeho hlášky plný cynismu a ironie jsou taky super. Duchovny je tu v životní roli a opravdu si to tu užívá. Příběhově to taky není špatný, nebere si to servítky a věřim, že místy to bude asi fakt ze života (40 mi ještě nebylo takže to potvrdit nemůžu). Ale bez Davida a jeho postavy by to asi bylo poloviční. (18.01.2009)