Režie:
Peter KerekesScénář:
Peter KerekesKamera:
Martin KollárHudba:
Marek PiačekVOD (1)
Obsahy(1)
Dokument, ktorý prostredníctvom zachytenia spomienky zobrazuje Mestskú plaváreň - ktorá ovplyvnila život multinárodnej spoločnosti v Košiciach. Bolo to miesto, kde sa stierali nielen národnostné, ale i majetkové rozdiely. Stará plaváreň v istom zmysle zosobnila demokraciu. Dokument bude nielen sentimentálnym obrazom starej plavárne, ale aj vlastnou výpoveďou režiséra o príslušnosti k miestu a ľuďom. Film je poskladaný z niekoľkých príbehov odohrávajúcich sa na košickej Starej plavárni v období rokov 1936 až 2002. (STV)
(více)Recenze (16)
Toto je priamy dôkaz toho, že dokumentárny film sa dá natočiť naozaj na všetko, a vždy môže byť natočený tak kreatívne, aby pobavil, nech už je o hoci čom, hoci aj o Mestskej plavárni. No 25 minút zo stopáže (80min.) by som tu predsa len ubral. Miestami sa skôr zdalo že tam tí filmári v prvom rade "balia čaje" na profi kameru a mikrofón. Či? ()
Pozérsky film, ktorý som so zaťatými zubami dopozeral len kvôli tomu, aby som uvidel, koho z účinkujúcich osobne poznám.... Podľa môjho názoru zbytočne vyhodené peniaze. ()
Asi som urobil chybu a čakal som od dokumentu históriu jedného kúpaliska. Tá je tu tiež, ale v prvom rade ide o spomienky starších občanov na vojnu, okupáciu v 68, štb, atď. K slovu sa dostane aj potápačský krúžok na kúpalisku. Akoby sa Kerekes rozhodol, že urobí rozhovory s týmito konkrétnymi ľuďmi a len tak mimochodom sa budú odohrávať na kupku. Ak k dielu od začiatku pristúpite týmto spôsobom, dejisko vám nebude pripadať až tak náhodne zvolené a nebudete to riešiť. Kerekes ale zaujme peknými strihovými prechodmi, filtrom, evokujúcim "staré dobré časy", ale občas zarazí zbytočnými otázkami. ()
Být dokument o polovinu kratší, zdvojnásobila bych hodnocení. ()
Jistá výpovědní hodnota se tu dá najít, ale nejsem si jistý, o čem tohle domácí video vlastně mělo být. Proč chodit po plovárně a ptát se opalujících se lidí na boha, karmu či smrt? A když už se na smrt ptají i těhotné ženy, musí to pro ně mít nějaký význam. Občas pokus o stylizaci, ale většinou bezradný amatérismus. ()
Pobavila mě opalující se slečna, která na otázku jestli bude vypadat takto , řekla, že je to ještě daleko. No uplynulo 18 let...Před třemi lety jsem okolo této plovárny za vlny veder šel, ale koupal se v nedalekých menších městských lázních. Na kraji Košic bylo u lesa ještě jedno menší koupališťátko. Dokument je pojatý v takovém Vávrovském šumném naivním crazy stylu. ()
Plovárna jako model vesmíru.. ()
Zbytočne naťahovaný dokument na celovečernú dĺžku rozpráva o pamätníkoch košického kúpaliska. ()
,,PREČO SA TOĽKO ZAUJÍMATE O MINULOSŤ TEJTO PLAVÁRNE A NIE O BUDÚCNOSŤ?" __ Spoznať životné peripetie obyčajných Košičanov poprepletané s miestom na kúpanie je síce fajn, avšak prečo je z toho cítiť hroznú účelovosť s veľkým hraním sa na umenie? Ak sa k tomu prirátajú smiešne detinské dopĺňacie Kerekesove otázky (ako?, prečo?, kde?...) a hlúpe štylizácie (Nemci prirovnávaní k vodným baktériám, tehotná žena a vedľa nej melón...), výsledkom spoznania plavárne je skôr morská choroba. A 80 minút kľudne mohlo byť takých 66. ()
Košičan Petr Kerekes přichází se zdánlivě jednoduchým nápadem - (zjednodušeně řečeno:) na místní plovárnu přivádí (nejen) pamětníky a nechává je hovořit. Z jejich slov pak poutavě skládá světonázorové a historické paralely. Mezi vzpomínajícími je i expertka na maďarskou kinematografii Kateřina Pošová (dáma na střeše). Otec P. Kerekese Juraj, který se ve filmu též objevuje, byl známým slovenským televizním režisérem a zemřel na štědrý večer roku 2004. ()
Kultový rodinný košický film o "našom" ČH-čku. Spomínanie „veteránov“ obohacuje Peter Kerekes o vtipné inscenácie vznikajúce v súčasnosti „tu a teraz“. Memento minulosti tu spája s hravosťou prítomnosti. Dejinné udalosti (holokaust, okupácia v 1968), resp. spomienky na ne prepája s kúpaliskovým životom: zmienku o bombardovaní nasleduje skok „bomby“ do vody, spomienka na prvú lásku z kupka je doplnená o dvorenie zo strany protagonistu zo štábu alebo úvahu o posmrtnom živote žiab pod vodou zasa tlmočí vtipná scénka na dne bazéna. PS: Ten strih, čo spájal odhodený klobúk a padajúcu nafukovačku, mi pripomenul Kubrickovu Odyseu. (Videné na projekcii „20 rokov od premiéry“ z 35mm filmu za účasti tvorcov v košickom Kine Úsmev). ()
Rozumiem veľmi dobre tomu, prečo je 66 SEZÓN oceňovaný a uznávaný film. Má totiž skutočne originálnu hravú formu, plnú audiovizuálnych kontrastov a paralel, ktorá v obsahu kombinuje osobné, privátne a intímne so všeobecným a dejinným, je to veselé a úsmevné, ale aj nostalgické a sladkotrpké, a s nadhľadom to cez optiku jednotlivých osudov a jedného špecifického miesta rozpráva veľké príbehy dejín... - teda všetko, čo je v modernej dokumentárnej eseji tak cenené. Ale popritom mám pocit, že je to vlastne len tak ledabolo zbúchané "dielo" chlapíka, ktorý namiesto nedeľného obeda zobral babku na kúpalisko a dedka na strechu, aby im spravil radosť, ale aj aby tam mohol okukovať baby a machrovať na ne, že aký je on filmár.. A teraz tá poetika, tá typicky južanská a blahobytno meštianska, maďarsko-slovenská malátna poetika lenivého letného dňa, ležérneho pôžitkárstva a melanchólie, ktorá trčí z polovice uznávaných slovenských filmov a mne vo veľkej väčšine prípadov, bez ohľadu na to, že som sám jej súčasťou, pripadá pózerská, neúprimná a vykonštruovaná. Že to tak človek cíti, neznamená, že to dokáže aj preniesť do filmu. Pritom je ale 66 SEZÓN dosť dlhých a ak ich divák otrávene nevypne alebo pri ňom nerobí nejaké iné veci, napríklad varí zeleninovú polievku, lúšti krížovku alebo sleduje z okna hádku u susedov na dvore (čo sú presne veci, čo mi k tomu sedia), tá atmosféra ho napokon vtiahne. Zvlášť pre Košičanov to musí mať istú pridanú hodnotu. Ja však mám v sebe dosť vlastnej hravosti i melanchólie a zdá sa mi lepšie nečakať na starobu pri takýchto filmoch, ale skôr vyraziť na to kúpalisko za tými dievčatami, kým nebudeme mať všetci 80... ()
hezké, ale dlouhé a vlastně o ničem... ()
Pre mňa osobne veľké prekvapenie, ktoré dokazuje, že zaujímave filmy neurážajúce diváka sa na Slovensku ešte točiť dajú -- hoc dokumentárne. Ako nekošičanovi na mňa možno snímok pôsobí ďaleko exotickejšie, než na domácich obyvateľov. Nič to však nemení na fakte, že spôsob, akým Kerekes vyhľadáva a spája príbehy, ktoré okrem svojej tragi(komi)ckosti nemajú zväčša nič spoločné, je neskonale pútavý. A u mňa štylizovaný rozhodne nerovná sa pózerský. ()
Čím viackrát tento film vidím, tým ho mám radšej. Pri prvom pozretí som si povedal - fajn. Malo to aj nápad aj to miestami bolo vtipné, ale mal som pocit - že je to také o všetkom aj o ničom... Neskôr som zistil, že práve o to ide - je to film o spomínaní a minulosti, o nostalgii - a spomienky sú vždy veľmi selektívne a subjektívne. Z mnohých vecí ostane len prchavý pocit, impresia, zapamätáme si len nepodstatný detail, presné obrysy reality blednú, skutočnosť a fikcia, mystifikácia - to všetko splýva dokopy a s odstupom času sa na to dívame už len ako na minulosť, niečo nenávratne stratené. Presne toto robí tento film - cez príbeh jednej plavárne ukazuje ako to s tými našimi životmi a spomienkami vlastne je. Robí to hravo, s nadhľadom a láskou k životu, ktorý prináša všeličo, ale závisí len od nás, ako sa naň dívame. Film má navyše veľmi dobrý soundtrack a príjemnú uvoľnenú letnú atmosféru... ()