Láska

Chladny? Ó díky za ten chlad, býti tam více emocí asi bych to neunesla. Minimalismus? Tleskám! Je SAMOZŘEJMOSTÍ postarat se o toho s kým jsme se rozhodli strávit svůj život? Samozřejmost je přece slepá! Je to naopak obdivuhodné! Jaké to je, když vaši duši rozežírá pohled na rozpadající se osobnost milovaného člověka, když se vám mění před očima v někoho koho neznáte. Jste starý a sil není mnoho a vy se přesto rozhodnete starat se o něho sám. To přece není a nemůže být samozřejmostí. Jaké asi musíte prožívat muka při rozhodování se co dál, když už síly dochází.....to všechno se z toho chladu dalo vyčíst. Už jsem poznala ticho co křičí! Poznala jsem ho u závěrečných titulků Lásky..... (27.11.2012)

Môj prvý Haneke. Muž, ktorý luže je starec žijúci v priestranom byte so svojou manželkou. Tá dostane na začiatku mŕtvicu a príbeh sleduje ako choroba berie človeku to čo kedysi miloval. Film je výborne natočený. Statické zábery, to že sa celý až na úvod v divadle, odohráva v interiéri bytu a herecký koncert dvojice predstaviteľov, kde hlavne vďaka skvelo napísanému scenáru a pozorovaniu prirodzenosti, naberá celý film nádherný autentický tón, aký sa dnes už len tak nevidí. Mnohé dramatické situácie sú odramatizovné, rovnako ako absentuje prvok hudby, ktorý by umocňoval v divákovi emócie. Film sa tak dostáva do veľmi zvláštnej roviny. Na jednu stranu z neho cítiť prirodzenosť a umeleckú vyspelosť - naozaj takéto filmy sa dnes dajú zrátať na prstoch jednej ruky. Na druhú stranu komornosť príbehu spôsobuje, že je chladný aj v scénach kedy by chladný byť nemal. Nenarážam na nič konkrétne, skôr mi ide o pocit aký som mal z niektorých scén. Čakal som, že tam bude viacej úprimnosti a vrúcnosti ako sa v scénach skutočne nachádzalo. Obhliadnúc od toho je ale zrejmé prečo film útočí tak prudko na oscary. Amour je pekný vzťahový film, ktorý sa nesnaží diváka emocionálne zničiť, ale snaží sa mu ukázať skutočnosť bez príkras a bez toho aby vás znechutil. Je silný a po mnohých stránkach príbehovo a formálne vyspelý. A ukazuje to najkrajšie a zároveň aj to najhoršie z nás. (11.02.2013)

Film pomalý jako samo stáří, na který si je potřeba vyčlenit místo, čas a náladu - nutné to podmínky ke vstřebání výmluvných záběrů malých katastrof beze slov, jako je opuštěná, nedokončená snídaně ve ztichlém bytě, která rázně a bez varování ukončuje způsob života tak, jak ho Georges s Anne doposud znali. Zvláštní pozornost je věnována konfrontaci blízkého pouta mezi manželi s odcizením jejich dcery, která se při sporých návštěvách svou nezúčastněností jeví jako pojišťovací agent, protože životní etapa, v níž se nachází a letitá odloučenost od rodičů neumožňuje sdílení jejich světa. "Láska" není o naději, ale o očekávání ještě horších časů, které nás zaskočí přesto, že bychom s nimi měli počítat - v dobrém i zlém, slibujeme, ale všichni doufáme, že nás druhá část odříkané formulky mine, a když ne, jsou tu přeci ještě ústavy a eldéemky, že? To Georges svůj slib dovedl až do krajnosti, a přesto, že trpím předsudky k asistovaným sebevraždám i milosrdným vraždám, dokážu jeho skutek pod tíhou Hanekeho argumentů pochopit. I přes nespornou výpovědní hodnotu a prožívané herectví Jean-Louise Trintignanta i jeho protějšku jsem si jistá, že jedna projekce zcela postačuje, ačkoliv nemohu zamlčet i pozitivní přínos, který spočívá v uvědomění si štěstí partnerské sounáležitosti a snahy o prohloubení schopnosti užívat si jeden druhého, dokud to jde... (14.04.2013)

Láska ako jeden z tých najzákladnejších a najsilnejších ľudských pocitov. Film o láske vykreslenej v tej najrealistickejšej podobe – ako oddanosť jedného človeka druhému na sklonku jeho života, počas jeho úpadku a trápenia. So silnými otázkami ktorý z partnerov sa v skutočnosti trápi viac?, či má o takúto milovanú osobu ešte vôbec zmysel pečovať, a ak nie, či je bez nej možné po tých rokoch viesť naďalej zmysluplný a plnohodnotný život? (v závere film predloží svoju vlastnú odpoveď). Ťažká, vo filmoch veľmi zriedkavo prebádaná, téma sa spojila s kvalitnou réžiou a vytvára precízne natočený silný film. Napriek názvu, však neradostný, ťaživý, takmer až depresívny, postavený na veľmi pomalom budovaní deja a vnútorných pocitoch bez prvoplánového útoku na slzné kanáliky. Navyše počas celej dvojhodinovej stopáže viac menej na ploche jedného bytu s dvoma obyčajnými reálnymi charaktermi, ktorými (neskôr) môžu byť všetci z nás. Osobitný film, ktorý je určený prevažne len tým náročnejším divákom. Na distribúciu po festivaloch ako stvorený, na „masívnu“ kino-distribúciu určený len veľmi ťažko. V tomto prípade maximálne zaslúžený Oscar za najlepší cudzojazyčný film 2012. CELKOVO: 4* (26.02.2013)

Nemôžem dať viac ako tri hviezdy. Myšlienka filmu je pekná, vzťah medzi hlavnými hrdinami je výborne zobrazený, skôr mám problémy s inými momentami. V prvom rade je tento film neskutočne pomalý a neskutočne statický. Kamera bude často aj niekoľko dlhých minút sledovať jeden jediný záber, v ktorom sa bude niečo odohrávať. Film to tým robí dlhší, než je nutné. A tento film je už sám o sebe hrozne dlhý. A práve tá kamera robí mnohé momenty pre mňa neskutočne nudné. Nemal som z filmu dobré pocity, ťažko sa to sledovalo, furt mi oči utekali inam, a potom príde na konci šok takej intenzívnej akcie, že som skoro stratil dych. Vôbec som nevedel ako reagovať. Je to podobné ako čítať Kingovu poviedku "Woman In The Room", kde súhlasíte s riešením, len po ňom ostanete skutočne šokovaný a bez slov. A to je pre mňa tento film. Určite by som si ho už nechcel pozrieť znovu, určite by som nechcel znovu mať vnútorne ten nepríjemný pocit... je to pre mňa najprv veľmi monotónne a nekonečné a potom bum a som plný toľkých protichodných pocitov, že dovi. Technicky a myšlienkovo super, len to asi nie je pre mňa. (23.02.2015)