Papírové hlavy

Umelecký film o časoch socializmu, ktorý na hrôzach akoby odsúdil celý systém. Síce sa hovorí, že systém je taký, ako sa chová k najslabším a najposlednejším, no to by tento náš dnešný nedopadol tiež veľmi dobre. Revolúciou v roku 1989 sme síce nejaké tie slobody získali, no celý prerod bol nezvládnutý, lebo hospodársky sme si pohoršili. Niečo sa síce zreálnilo, no zo zvyšku ťažili skôr jednotlivci, ktorí sa ani za minulého režimu nemali zle. Ľud treba v prvom rade vzdeľať, následne mu dať slobody a dať prostriedky, technológie, ktorými si život prispôsobí k svojej sebestačnosti a k lepšiemu kolektívnemu životu. Mrzí ma, že si v minulosti na našom území jedna strana hovorila komunistická a pritom od toho mala ďaleko a skôr vytvárala autoritatívny aparát a nie decentralizovanú participatívnu štruktúru založenú na slobodách. Presne to začal meniť Dubček, no šok bol tak veľký, že ho zrušili veľmi rýchlo. Pritom to bol socialista, no aspoň je na tomto filme jasne vidieť, že sú tu príliš veľké extrémy, že sa nesnažili rozobrať pozitíva prerodu k sociálnejšiemu spoločenstvu v povojnových rokoch. Iste tie nezmyselné procesy, či násilná kolektivizácia veciam neprospeli, dokonca ani prospechárstvo a cenzúra, potláčanie náboženstva, či iných názorov, no šok z nepodarenej zmeny režimu v 1989 potom pôsobí ako keby sa tých komunistov nepodarilo poriadne zbaviť s tým, že zavládla nostalgia, neuvedomujúc si, že spoločnosť sa mala uberať iným smerom a do toho socializmu akurát zaviesť radikálne zmeny týkajúce sa už mnou spomínanej participatívy, decentralizácie, slobôd, no a nejakej tej demokracie. Na každej veci je totiž zväčša niečo dobra, samé o sebe často nefungujú, ľudia sú totiž v niečom kolektívni, v niečom individualisti, skôr je smutné, že ak ste ich na našom území v minulosti zastrašili, dali nejaké tie základné možnosti, tak sa podvolili a jednali sebecky a nie kolektívne, najmä po tej invázii vojsk v roku 1968. V tomto napríklad na Arabov nemáme. Keď sme teda nechceli bojovať, tak sme sa mohli vzbúriť a nerobiť, štrajk až do odvolania, to by ani zbraňami nemohli zmeniť. Príde mi to jednostranné, nehľadajúce odpovede a ukazujúce extrémne zlá bývalého režimu, navyše obdobím normalizácie a uvoľňovania v čase perestrojky, prestavby, to prešlo veľmi rýchlo a to taký Husák bol tiež zavretý v období 50. rokov. Pokiaľ sa budeme k histórii stavať len tak, že sa ju neposnažíme komplexne pochopiť a pochopiť prečo sa dovolili robiť určité zlá pri nadšení z niečoho, nejakej zaujímavej idey, tak sa vždy budeme správať ako fanatici, nepoučíme sa a možno chyby zopakujeme inak. Minulý režim mal dobré myšlienky, najmä tie praktické, mal zlé myšlienky, napríklad ohľadom svedomia, mal čiastočne dobré a čiastočne zlé, no okolnosti navýšili jeho chyby, ktoré prevýšili ostatné v tom, čo ľud chcel, lebo duchovno a sloboda vždy časom prebije materiálne otázky. Je treba priznať, že charakter týchto našich národov je v určitých veciach zlý. Tiež, že spomínaný román 1984 asi nebol prioritne stavaný na takúto spoločnosť, no aj tu tým, že bol spomínaný, na ňu pasoval, čo je trocha smutné. To zosmiešňovanie tiež asi nebolo veľmi správne a preto tento dokument už z mnohých mnou spomínaných bodov nedokážem hodnotiť nejak príliš pozitívne, ale chápem ho ako snahu podať emocionálne dielo o našej minulosti, aby sme si priznali určitú pravdu, ukázali chyby, či nezmysly časov minulých. (20.03.2014) (méně) (více)