Kapitán

Stačí si obliecť U.N.I.F.O.R.M.U, mať extrémne silné sebavedomie, ale najmä veľkú guráž, pretože tá si to bude doslova vyžadovať, ktorá je aj skúškou odvahy ! Týka sa obyčajného, rádového vojaka WEHRMACHTU-Williho Herolda, z ktorého sa po počiatočnej „lovnej zvery” , keď ho opití kolegovia s bombastickou chuťou naháňali s nabitými pištolami, že mal vôbec šťastie v nešťastí, a ušiel svojej koristi, ako zebra levovi, aby sa z neho vzápätí stal úplne iný jedinec, ktorý sa „prevtelí” do Kapitána, vezme na seba novú IDENTITU, a ja som sa iba mlčky prizeral, čo sa z neho nakoniec vykľulo...? _ Nemeckí tvorcovia-režisér Schwentke a kameraman Ballhaus naprosto famóznym spôsobom spracovali látku z konca druhej svetovej vojny, pár týždňov pred samovraždou Führera v bunkri, s minimalistickým čiernobielym snímaním a s brutálnou, naturalistickou režisérskou víziou som bol priamym svedkom, ako fungovala už takmer dosluhujúca: “BRANNÁ MOC” v ešte stále v Tretej ríši, kde viedli vlastnú, súkromnú vojnu v pracovnom tábore, kam boli umiestňovaní všelijakí dezertéri a rôzni zbehovia, keď sem raz zavíta práve „novopečený” KAPITÁN Herold, a ten tu určite nastolí PORIADOK _ Sledoval som naprosto nepredstaviteľne zhýralú spoločnosť, strašne skazenú, zdecimovanú alkoholom, keď už v hlave nemali ani kúsok rozvahy zamyslieť sa nad svojimi zbytočnými činmi a skutkami. Namiesto aktívnych bojov na fronte, viedli akúsi podivnú, upadajúcu vojnu medzi sebou, že by sa tak ani zviera nechovalo. Strhujúca pasáž je z tábora, ale ani po jej skončení by som nepovedal, že by snímok upadal _ Je to v prvom rade film, v ktorom sa sami NEMCI zamýšľajú nad svojou temnou históriou, a pritom sa vôbec neboja ukázať, ako to k-l-a-p-a-l-o v skutočnosti, a verte mi, že to nie je zrovna príjemné na pohľad. (08.09.2018)

Kdybychom neměli druhou světovou válku, tak bychom si ji museli vymyslet. To je mor, vážně... Fakt je ten, že hodně příběhů vytěžených filmem je opravdu nevšedních a zajímavých a o Kapitánovi to platí jistě taky. Ta doba byla naprosto šílená a to by bylo, aby nás, které hubí maximálně autonehody a rakovina, nechávalo něco tak extrémního v klidu. (29.11.2019)

Na otázku, ako si predstavujem dokonalý film o druhej svetovej vojne mimo frontovej línie, bez dlhšieho váhania odpovedám – Der Hauptmann. Tretia ríša na sklonku vojny v čiernobielej vízii zúfalstva a beznádeje režiséra Roberta Schwentkeho, ktorý sa konečne po prvý raz autorsky prebudil a precitol. Herecký výkon Maxa Hubachera, z ktorého mrazí, spustošený bezprávny nemecký vidiek plný rabovania a vrážd, celok podtrhnutý chladivou zimou a monštruóznym, industriálne znejúcim, ba až desivým hudobným podkresom Martina Todsharowa. Aby toho nebolo málo, v snímke absentuje akýkoľvek mizerný herecký výkon, všetci do jedného si idú svoju vlastnú ligu a z prejavov/prednesov je cítiť autoritu. Po rovných 100 minútach však prichádza zlom, kedy sa zo sledovaného stáva úplne iný film (myslené v zlom, podotýkam), čo ale pri zostávajúcej dĺžke stopáže až tak moc nevadí, aj keď je z nej (aspoň u mňa) cítiť nejasnosť a pomerne slabé uchopenie deja v porovnaní s tým, čo sme videli doteraz. Tých posledných pár minút ale môžem seriózne oželieť... ♪♫ (14.9.2018) (9.1.2019) (17.12.2020) (7.4.2022) (13.12.2022) (25.11.2023, vďaka Grco za big screen x) (27.11.2023) (07.04.2022)

Veru tak, šaty robia človeka. To platí hlavne pre chaotické časy, kedy všade vládne zmätok a neporiadok. Dynamické po celý čas, a to sa mi na tom páčilo. Tiež plné smutných vecí a za srdce chytajúcich momentov. Tie popravy boli naozaj strašné, pričom čiernobiela kamera dodala celej atmosfére nádych autencity a naturálne dobové vyznenie. Škoda toho konca, tam kde sa po dramatickej stránke malo pritvrdiť, tak tam sa ubralo. Nadpriemer. 75/100 (17.01.2019)

S velkou mocí přichází i velká zodpovědnost. Spidermanovské rčení, které si ale každý může vyložit po svém. Například takový desátník Herold v podání vynikajícího a velmi přesvědčivého M. Hubachera to vzal opravdu od podlahy a svérázně a i když není z filmu tak úplně jasné, proč vládl vzal zkrze mušku zbraně, alespoň nám to dokazuje, že moc kazí charakter a šaty dělaj člověka. Výlet středoproudařského R. Schwentkeho do artové krajiny nedopadl vůbec špatně. Pohled do Třetí říše takřka na pokraji zhroucení je vcelku ojedinělý a o to víc díky průvodci v těle kata s dětskou tváří. (21.09.2018)