Jeho hudba vynikala často až agresívnym modernizmom, aktuálnymi narážkami na populárne štýly, novátorskými zvukmi, nápaditou štruktúrou a len ťažko by sa dala zaradiť k romantickému stereotypu, ako hlavnej normy vtedajších filmových štúdií. Bol jedným z neveľkej skupiny hollywoodskych skladateľov zaujatých súdobou koncertnou hudbou, ktorí v 40. rokoch minulého storočia pomohli oživiť tamojší už prevažne fádny hudobný štýl. Jedna z veľkých postáv zlatého veku filmovej hudby – Franz Waxman.
Pôvodným menom Franz Wachsman sa narodil ako najmladšie zo šiestych detí židovského priemyselníka. Už začiatok jeho života bol pomerne tragický, keď mu ako trojročnému pri nešťastnej náhode popálila vriaca voda oči a až do smrti mal problémy so zrakom. A keď už v malom veku začal prejavovať záujem o hudbu (v siedmych rokoch hral na klavíri), rodičia neverili, že by sa mohol týmto remeslom uživiť a na žiadosť otca, ktorý ho povzbudzoval v bankárskej kariére začal pracovať ako pokladník. Peniaze zarobené za dva a pol roka práce mu potom poslúžili pri štúdiu hudby. V roku 1923 sa zapísal na hudobnú akadémiu v Drážďanoch, kde študoval skladbu a dirigovanie. Rok nato vznikla vo svojej dobe najslávnejšia nemecká tanečná kapela Syncopators Stefana Weintrauba, ktorej klaviristom sa za nejaký čas stal aj Wachsman. V roku 1930 kapela spolupracovala so skladateľom Friedrichom Holländerom na filme Modrý anjel, kde hudobne sprevádzala spievajúcu Marlene Dietrich. Keď v roku 1933 nacisti Modrého anjela zakázali, bola kapela na medzinárodnom recitálnom turné a jej členovia sa miesto návratu do vlasti rozhodli zostať v Austrálii, okrem Holländera a Wachsmana, ktorí podobne ako Dietrich emigrovali do USA, kde vystavali svoju kariéru. Pod poangličteným priezviskom Waxman sa usadil v Los Angeles a krátko nato sa stal hudobným režisérom v štúdiu Universal, ktoré si začalo robiť meno svojimi novátorskými dielami v hororovom žánri.
Napriek nesporným a nemalým neskorším úspechom je Waxmanovým najvýznamnejším (a medzi jeho fanúšikmi najpopulárnejším) dielom kompozícia zo začiatku jeho skladateľskej dráhy pre film – hudba ku FRANKENSTEINOVEJ NEVESTE. Dovtedajšie využitie hudby v hororoch bolo veľmi obmedzené a spoliehalo sa na preverený melodramatický štýl zdedený z nemej éry. Spolu s o dva roky starším King Kongom Maxa Steinera je Frankensteinova nevesta dielom, ktoré svojou hudbou vyvoláva v divákoch strach. Vo svojej partitúre založenej na dôverne známych leitmotívnych postupoch využil vysokú mieru harmonickej expresívnosti, lyrickú ľúbostnú tému obohatil dráždivými disonanciami a pre samotné monštrum vytvoril úspornú, rytmickú a ľahko rozpoznateľnú frázu, podobnú tej Steinerovej pre Konga. V Universale, kde si boli dobre vedomý sily a údernosti skomponovanej hudby, ju opakovane recyklovali vo svojich ďalších produkciách.
Keď v roku 1937 odišiel z tohto štúdia, miesto našiel v MGM. Pôsobil tam do roku 1943, kedy sa presťahoval do Warner Bros., kde pracoval po boku Steinera a Ericha Wolfganga Korngolda a od roku 1948 pôsobil ako skladateľ na voľnej nohe. K práci na hudbe pre napínavé filmy sa ale vracal aj v nasledujúcom období. V 40. rokoch pracoval na hudbe k novej adaptácii slávneho Stevensonovho DOKTORA JEKYLLA A PÁNA HYDA a začala sa aj jeho spolupráca s Alfredom Hitchcockom, ktorý sa v tej dobe presťahoval do USA. V roku 1940 pracoval na hudbe k prvému Hitchcockovmu filmu nakrútenému v Amerike, oscarovej mysterióznej snímke MŔTVA A ŽIVÁ. K jej tajuplnej atmosfére čiastočne prispelo použitie elektronického klávesového nástroja značky Novachord, nakoľko sa v tej dobe začínali presadzovať podobne bizarné zvuky spojené s nadprirodzenom alebo paranojou. Producentovi Selznickovi sa však hudba zdala byť až príliš odvážna, preto najal Steinera aby jej v určitých miestach dodal romantickejší ráz. Waxman sa striedavo podieľal aj na zhudobnení ďalších filmov slávneho režiséra – PODOZRENIE (1941), PRÍPAD PARADINEOVÁ (1947) a na hudobne silno disharmonickom, jazzom ovplyvnenom OKNE DO DVORA (1954).
V roku 1947 založil losangeleský hudobný festival, v ktorom pôsobil ako hudobný riaditeľ a dirigent až do svojej smrti. Jeho program tvorili predovšetkým súčasné koncertné diela a v rámci kultúrnej výmeny sa ho zúčastňovali aj viacerí významní skladatelia (napr. v roku 1961 prišiel na jeho pozvanie Dimitri Šostakovič a nasledujúci rok bol zase Waxman pozvaný do ZSSR). Práve jeho koncertná tvorba a záujem o klasickú hudbu ho priviedli až k využitiu prevzatých skladieb vo filmoch a ich inštrumentálnemu prepracovaniu k dosiahnutiu dramatického efektu. Vo filme POSADNUTÁ upravil Schumannov Karneval, aby hudba znela znepokojivo a priblížila tak emócie a zložitý charakter hlavnej hrdinky. Bachova Toccata d moll hraná priamo na scéne komorníkom v SUNSET BLVD. posilňuje aktuálne dramatické vypätie deja. Sunset blvd. bol jeho opätovnou spoluprácou s Billym Wilderom (prvýkrát s ním pracoval krátko po príchode do USA na operete Music in the Air) a hudba k tomuto filmu mu vyniesla Zlatý glóbus a prvého Oscara. Skladateľ navodil znepokojivú atmosféru už na začiatku kombináciou tiesnivého štýlu príznačného pre film noir a krehkou jazzovosťou charakteristickou pre hudobný sprievod záberov z mestského prostredia. Druhého (a zároveň posledného) Oscara dostáva nasledujúci rok za hudbu k filmu MIESTO NA SLNKU, čím sa stal vôbec prvým skladateľom, ktorému sa podarilo vyhrať túto cenu dvakrát po sebe. Jeho záujem o jazz sa prejavil na hudbe ku ZLOČINU V ULICIACH Dona Siegela, kde vrešťavé bigbandové riffy, zmyselné sóla pre saxofón a kráčajúce basové linky dokazujú, že si veľmi dobre uvedomoval, ako sa menia hudobné štýly v Hollywoode.
V roku 1954 vystúpil z Akadémie filmového umenia a vied (AMPAS), keď hudba Alfreda Newmana k Rúchu nebola nominovaná na Oscara, čo považoval za dôkaz toho, akého nedostatočného uznania sa filmovej hudbe od Akadémie dostáva. Ten istý rok zároveň pracoval na voľnom pokračovaní Rúcha nazvanom DEMETRIUS A GLADIÁTORI, z ktorého prebral ústrednú mystickú melódiu, čo sa na jeho žiadosť nezabudlo zdôrazniť v úvodných titulkoch. V priebehu 50. rokov sa jeho pozornosť výraznejšie zamerala na snímky historicko-dobrodružného žánru, často odohrávajúce sa vo vzdialených exotických prostrediach. Takou je aj jeho predposledná práca pre film, hudba k adaptácii Gogoľovho románu TARAS BULBA, patriaca medzi jeho najpopulárnejšie kompozície. Hudba plná farbistých harmónii a nápaditých orchestrácií od sóla pre pastorálne znejúci anglický roh až po zvonivé bicie nástroje charakterizujúce pôvab Kyjeva mu vyslúžila jeho poslednú z dvanástich nominácií na Oscara. V rokoch 1964 – 1965 pracoval na Piesni o Terezíne, oratóriu založenom na básni napísanej deťmi, ktoré prežili koncentračný tábor. Dva roky nato, na vrchole svojich síl, dva mesiace po šesťdesiatke zomrel na rakovinu.
Jeho dedičstvom je hudba ku viac než 170 filmom a bohatá zbierka koncertných diel. Počas svojho života dostal viacero vyznamenaní vrátane Kríža Spolkovej republiky Nemecko za zásluhy alebo čestného doktorátu na Columbia College. Na novom vzkriesení nahrávok jeho hudby sa okrem iných podieľali ako slovenské (Mŕtva a živá), tak aj české (Taras Bulba) symfonické orchestre. V roku 1999 vydali USA sériu poštových známok v hodnote 33 centov, ako poctu významným hollywoodskym skladateľom. Vedľa Maxa Steinera, Ericha W. Korngolda, Dimitrija Tiomkina, Alfreda Newmana a Bernarda Herrmanna je na jednej z nich zobrazený aj Franz Waxman.
Stanislav "curunir" Bystrian
