POMO

Charizmatický mentor Kevin Costner, postačujúco prihrávajúci bažant Ashton Kutcher. 80% stopáže sa odohráva vo výcvikovom tábore, kde sa dočkáme iba rutinne servírovaného zbližovania mentora so žiakom, žiaka s čučoriedkou a nejakého toho kamarátskeho potľapkávania. A keď sa nakoniec hrdinovia konečne dostanú von, príde násilne našróbovaný záver, ktorý sa tomu všetkému snaží dodať hĺbku a zmysel. Škoda. I tak ale ostáva The Guardian vďaka ústrednej hereckej dvojici sympatickou oddychovkou a podstatne menším prúserom, než boli potápačskí Men of Honor.

Časy seagalovských hrdinov sú preč, svoje rodiny dnes mstia kravaťácki manažéri v podaní charakterových hercov. James Wan vie pracovať s hercami, má režijný talent pre dynamiku, rockovo drsnú až zbesilú atmosféru, a občas si šikovne pohráva s efektne dlhými zábermi (parkovisko). Preto škoda, že jeho vizuálne pôsobivé dielko zrážajú na „štandard“ občasné hlúpe a nelogické momenty. Tie už potom nevyžehlia ani snaživé psychologicko-emotívne momenty (komorné rozhovory s manželkou, so synom). Výsledok je „iba“ zábavný a zaujímavý a udržuje divácku zvedavosť, kam sa režisér vydá nabudúce. Má totiž na viac, len sa mu ťažšie hľadá súlad režijného prístupu so scenárom, ktorý mu tak parádne vyšiel v Saw.

Zábavné, rýchle a nenudiace. Ale prívlastok „hviezdne obsadený historický film“ je falošný. Ide skôr o ďalšiu „modernú“ historickú frašku (Kráľovná Alžbeta: Zlatý vek), ktorá pre urýchlenie tempa skáče z udalosti k udalosti a na príbeh a postavy sa sústredí až na druhom mieste. Intrigy, lásku, zradu a manipuláciu podáva Justin Chadwick skôr formou Veľmi nebezpečných známostí než serióznych historických drám. Kráľova priazeň vyznieva seriózne a je naozaj pôsobivá iba v tých pár okamihoch, kedy je pred kamerou Ana Torrent (kráľovná Katarína).

To, čo by dobre fungovalo v podaní rodriguezovského grindhouse komediálneho splatter úletu, je nám tu servírované jako smrteľne vážny horor. Ed Woodove filmy sú „skvelé“ preto, ako sú nakrútené a čo sa v nich deje - filmársky antitalent v spojení s nekonečnou naivitou, až takou, že hypnotizuje. Outpost je obstojne nakrútené a miestami dokonca napínavé béčko, no zároveň je stelesnením vrcholnej námetovej detinskosti a naivity. A to je kŕčovitá kombinácia, na ktorej najstrašidelnejší je fakt, že ju niektorí diváci dokážu brať vážne.

Tempom našlapaný hi-tech thriller, ktorý ale neprináša nič osobité a atraktívnym ho robí iba účasť Shia LaBeoufa a nálepka „Executive Producer Steven Spielberg“. V rovnakom žánri operujúci Tony Scott má vlastný režijný štýl a jeho hi-tech thrillery sú svojské, audiovizuálne kreatívne. D. J. Caruso je skôr rutinér, ktorý nič nepokazí, ale ani neposvätí. A to mi pri dvojhodinovej akčnej žánrovke bez hutnejšej psychologizácie postáv nestačí.

Úžasný zážitok! Efektne nasnímaný a zostrihaný záznam z koncertu, presýtený pestrofarebnosťou svetelnej steny, doplnenou z nej prevzatými grafickými vložkami do 3D, podporujúcimi Bonove texty a charakter hudby. Úžasná vec, ktorá vás dostane tak blízko k nim, že výsledný dojem je 10x silnejší než stáť na koncerte v spotenej mase a vidieť iba ich siluety. A nie je to iba filmárčinou, tento brazílsky koncert mal naozaj skvelú atmosféru. Jediné, čo ma trochu mrzí je, že v kine nie je priestor na to, oddať sa eufórii so šalejúcim publikom. Pri nástupe "Pride" mi zvlhli oči.

Nápadom a atmosférou zaujímavé, ale príbehovo nedotiahnuté sci-fi. A postavy sa tu miestami chovajú veľmi zvláštne. Geoff Murphy je pútavý postapokalyptik, ale mizerný psychológ. Popcornovka I Am Legend nie je o moc hlbšia ani chytrejšia, ale je aspoň zábavnejšia a na nič sa nehrá.

Práve Dario Argento je z tvorcov, ktorým sa (aj vzhľadom k žánru) dali logické nezrovnalosti vždy odpustiť. Čo sa ale miestami deje v tomto filme, nad tým ostáva rozum stáť. Plus k tomu retardované dialógy, mátožne znudený Max von Sydow nechápajúcne recitujúci hlúpe monológy, občasná nevhodná komika a konečne krčovité splatter vraždy na horšej trikovej úrovni než v talianskych béčkových osemdesiatkach. Nebyť skvelej úvodnej scény vo vlaku, zopár efektných dlhých záberov a dvoch fajn lakačiek, bolo by to za 1*.

Komorné divadlo v pestrofarebných kulisách, prestrihávané masovými bojovými scénami. Divadlo nefunguje kvôli prílišnému odstupu od postáv a emocionálnej prázdnote, bojové scény pôsobia príliš štúdiovo. Podľa pravítka nalinkovaný, vnútorne nefungujúci film. Ambície byť kurosawovsky veľkým dramatickým eposom pritom evidentné...

Bug nie je divácky ani príjemný film. Je ale pozoruhodný a oceniteľný. Tým, ako dôveryhodne a psychologicky precízne zobrazuje prepad slabého jedinca do maximálneho paranoídneho pekla. A zaujímavou myšlienkou, že partnerskými vzťahmi nielen získavame, ale aj strácame. Bug je vlastne tak trochu iná romanca o osudovom stretnutí dvoch stroskotancov. Romanca podľa Williama Friedkina...