POMO

Obsadenie skvelé. Vizuálne efekty špičkové. Aj dramatická poetika filmu je príjemná – nejde iba o ďalšie popcornové, katastrofické „eye-candy boom“. Ale scenár je príliš vykonštruovaný, neoriginálny a predvídateľný, napísaný akoby na poslednú chvíľu. Čo mala znamenať napríklad ta vedľajšia línia príbehu so záchranou pasažierov člnu vrtulníkom, keď s ostatným dejom filmu nijako nesúviseli?

Sam Raimi je génius! Malé mesto, kde sa dá krásne nazrieť do života každého z jeho obyvateľov, jeden močiar, jedna vražda. A jedna opustená matka troch detí, ktorá vidí v kartách veci, ktoré by v nich radšej nevidela. Raimi rozplieta mozaiku podozrení a diváckych otázok „Kdo je vrah?“, zbližuje nás s krehkou hlavnou hrdinkou a v jej víziách a nočných morách nám spôsobuje buď príjemné mrazenie alebo prvotriedne infarktové šoky. Raimi si splnil sen a nakrútil horor, v ktorom netečú potoky krvy, ale ktorý nám i tak do poslednej sekundy nedá vydýchnuť. Jeho The Gift je nostalgickým vzdaním holdu hitchcockovej škole čistých thrillerových postupov v mozaike presne definovaných postáv a sofistikovanej zápletke. A ten casting! Nebyť prezradenia totožnosti vraha dvadsať minút pred záverom filmu, jeho finále by bolo ešte vypätejšie a šokujúcejšie. A z filmu by bola päťhviezdna žánrová delikatesa.

Prvá štvrťhodina je výborný prológ. Ale následne tento prológ nie a nie skončiť a z filmu sa vyklube 2-hodinový tupý, bezduchý, hoci vizuáne pekný videoklip k jedinečnému soundtracku Basila Poledourisa. Film, v ktorom každý záber trvá 5-krát dlhšie, ako je treba.

Námet je fajn, Sigourney Weaver ako vždy skvelá, kúzla s kamerou a jej objektívmi v tuneloch väzeňského labyrintu perfektné a filmu nechýba ani výrazný, typicky fincherovsky depresívny autorský náboj. Lenže práve ten akoby nebol dotiahnutý do takého levelu, akého je Fincher obvykle schopný, a aký by filmu dopomohol k pôsobivosti, rovnajúcej sa jeho predchodcom.

Režijný debut Johna Ottmana, strihača a hudobného skladateľa ranných filmov Bryana Singera (The Usual Suspects, Apt Pupil). Režijný debut tak strašný, že až. Ottman vstúpil do projektu s úmyslom natočiť „niečo iné, niečo hitchcockovské“ a dnes sa vyhovára, že „to nakoniec musel prispôsobiť teenage publiku“. Že ide o vykrádačku Scream a The Faculty by sme prežili, ale prečo musí byť tak nehorázne blbá?

Impotentný kríženec Preletu nad kukučím hniezdom a Goríl v hmle.

Road Trip mi prišiel ako prvá pozerateľná teenagerská komédia. Akoby sa v DreamWorks chceli vyvarovať stupidity, vulgarizmov a fekálností a chceli nakrútiť morálne nezávadnú variáciu na teenage filmy, vhodnú aj pre najmenších divákov. Ale pre morálnu úroveň film nevyzdvihujem. Road Trip ma prekvapil sviežim námetom, nenásilným a civilným (hoci bláznivým) humorom. A skvelým castingom.

Easy Rider má neoddiskutovateľnú myšlienkovú hĺbku a jeho herci sú skvelí. Dokonca som ho prvý raz videl ako stredoškolák, kedy som sa s hlavnými postavami v mnohom stotožňoval. Napriek tomu mi ale ubiehal pomaly a po jeho skončení som nebol nijako zvlášť rozvášnený.

V dobe, keď šiel tento paskvil v kinách, išlo o najhorší film, aký som kedy videl na filmovom plátne. Moja jedna hviezda je iba za masky a za to, že pri scéne pôrodu mutanta mi nabehli zimomriavky. Ináč po všetkých stránkach zlý vtip, ktorý akoby chceli všetci zúčastnení natočiť čo najhoršie, ako to šlo. Prítomnosť Marlona Branda zarážajúca!

Nudný, bezduchý, rádoby komický recept na čo "najefektívnejšie" zabitie času celodenným nič nerobením. Pokiaľ ste teda zrovna nezamestnaný gangsta Američan s hopsajúcim Cadillacom a žijete na predmestí kalifornského veľkomesta.