classic

Japonský režisér Takaši Miike, tentoraz oživil japonskú klasiku z roku 1962, s naprosto výstižným titulom Seppuku, konkrétne od Masakiho Kobajašiho, čiže ju tentokrát celkom vkusne「zremakeoval」, aby ju povedzme, vzápätí mohol ponúknuť predovšetkým pre trochu lenivejšie, a zároveň snáď i pre to nemenej『modernejšie publikum』21. storočia, samozrejme, že aj s miernymi odchýlkami na svojom konte, za to ale so vskutku dosť pôsobivou, a k tomu i mimoriadne vybičovanou atmosférou, pričom zase na strane druhej, aj s nepríliš zaujímavým, hereckým obsadením, nakoľko zásadný predstaviteľ Hanširóa Tsugumoa, t.j. Ebizó Ičikawa, mi príliš extra nesadol, keďže ľudovo povedané, originálnemu Tacujovi Nakadaiovi, nesiahal ani po päty, no i napriek tomuto nelichotivému osobnému dojmu z môjho uhla pohľadu, je stále hlavným ťahúňom, zrovna tejto dobovej snímky, za ktorú sa v žiadnom prípade všetci zainteresovaní herci, vrátane filmového štábu, nemusia hanbiť, i keď je vari automaticky úplne jasné, že táto kópia sa predsa nemôže vôbec (vy)rovnať svojmu predchodcovi, z ktorého som mal mimochodom oveľa znepokojivejšie pocity, ako práve v tomto prípade, a tak na záver iba dodávam, že našťastie ma tento sympatický remake, ničím zvlášť nenaštval, lebo hodnoverným spôsobom kráčal po vydláždených kachličkách, síce nie vždy priamo, možno občas i s miernou obkľukou, no so strhujúcim, rozšírenejším finále, že v podstate i samotný Ičimei, rovnako spoľahlivo došiel do cieľa, no každý z nich si napokon zvolil osobit(n)ý štýl samotného napredovania, ako sa bude vlastne správať počas dvoch hodín stopáže, keď musím následne skonštatovať, že obidvom sa to zväčša darilo veľmi znamenitým postupom, len treba poriadne rozlišovať doby nakrútenia, ktoré od seba delí pomyselná čiara v podobe 50 rokov, ale jednoznačne prehlasujem, že pôvodné dielo rozhodne nemá žiadnu konkurenciu! • A ak chcete vedieť o trošku viac, čo sa teda týka toho príbehu ohľadom Harakiri, tak si choďte ihneď prečítať moju recenziu, či si dokonca skúste sami porozmýšľať nad tým, že by ste si pozreli obidva tituly, trebárs najprv ten novší, a hneď potom ten starší, a aspoň budete môcť porovnávať, ktorý je tým pádom lepší? Ja už v tom mám dávnejšie jasno.

„Všade dobre, doma najlepšie” • Malý chlapec Masao býva iba so svojou, stále pracujúcou babkou v tokijskej oblasti Šitamači, pričom jeho matka by údajne mala (po)bývať kdesi v meste Tojohaši, v prefektúre Aiči, súčasne sa nachádzajúcom na ostrove Honšú, kde sa taktiež venuje i nejakej určitej profesnej činnosti, aby povedzme mohla neskoršie poriadne zabezpečiť nielen samú seba, ale zároveň i svojho neplnoletého syna, čiže v podstate by sa dalo celkom podčiarknuť najmä to, že zrejme horúčkovito pracuje zrovna na tom, aby sa momentálne tieto nenaplnené idey, stali raz skutočnosťou? Rovnako sa tiež začínajú i letné prázdniny, a tak je hádam vari namieste, že syn sa konečne odhodlal ísť navštíviť svoju stratenú mamu, kedy táto nemalá vzdialenosť, ktorá ich vlastne od seba rozdeľuje, predstavuje celkovú trajektóriu takmer 300 km, čo si toto chlapča spočiatku trúfa samo zdolať, no našťastie mu vojde do cesty snáď nikto iný, ako jeho mimoriadne vulgárny, nevyspytateľný a nepredvídateľný「strýko」, a tak sa tým pádom sen razom premieňa na holú skutočnosť, čiže tento výlet náhle dostáva obrysy reálnych kontúr, čo by sa dalo práve teraz zdôrazniť presne tak, že odteraz začína i akýsi『Cestný výlet』s dvomi ústrednými, vekovo rozdielnymi, no i napriek tomu rovnakými, atypickými postavami, ktoré počas tejto strastiplnej cesty, stretnú aj niekoľko ďalších postáv, zohrávajúcich síce vtipné, no nepovedal by som, že kľúčové momenty, pritom pri jednej zásadnej scéne, by sa toto moje tvrdenie, vôbec nemuselo zhodovať s čírou realitou, a tak je potom nanajvýš možné, že táto exkurzia, maximálne tak poznačila len dvoch zásadných protagonistov, spomínaných na začiatku, nakoľko ostatné postavy zvyčajne len zručne sekundovali tým hlavným, pričom „sváko” v podaní Takešiho "Beata" Kitana, si zväčša spoľahlivo kradol celú snímku len vo svoj prospech, až sa mi vskutku videlo, že predstaviteľ Masaa, Júsuke Sekiguči, dokonca hral iba druhé husle, pričom bez jeho priamej účasti, by sme sa tentoraz vonkoncom nezaobišli, keďže pôvodný Kitanov scenár, pravdepodobne pozliepaný niekde v「Kancelárii Kitano」, je tomu (ú)plne prispôsobený, nastavený podľa najklasickejších smerníc, aké si dokážeme sami predstaviť, alebo nás nakoniec sám autor, vodí po celý čas trochu za nos, čo na to napokon poviete...? • Jedná sa o dosť príjemné strávenie dnešného popoludnia, na čo mi mimochodom poslúžilo toto sympatické spracovanie konkrétnej látky, ktorá bola predtým i následne potom, spracovaná v podobných variáciách, oveľa precíznejšími spôsobmi, no i napriek tomu mi tento pozoruhodný, kinematografický počin, prišiel, ako rozhodne inšpiratívny, ktorý by som jednoznačne všetkým divákom vrelo odporučil.

Extravagantný člen tokijskej yakuzy, Murakawa, bude vari čochvíľa so svojimi vernými mužmi vyslaný na misiu na Okinawu, aby doplnili spojenecké rady klanu Nakamatsov, ktorý údajne rozpútal vojnu proti konkurenčnému klanu Ananovcov, či dokonca ešte jestvuje i potenciálna možnosť zrovna v tom prostom význame, že obidve znepriatelené strany napokon čakajú iba na to, kedy už konečne medzi nimi zavládne ("(ne)definitívny") mier, čiže sa v podstate snáď automaticky ponúka otázka v tom zmysle, že tento protagonista by mal byť predsa akýmsi poslom dobrých správ, ktorý by mal skrátka ponúknuť nejaké「diplomatické riešenie」, aby jednoducho povedané: „Koza zostala celá a vlk sýty, alebo úplne opačne, čo poviete?” A to ešte ani zďaleka nie je všetko, čo by mal presne takýto ostrieľaný typ človeka v novom prostredí očakávať, však? • Kitanov akčný thriller síce mal veľmi kvalitne rozvinutú hlavnú myšlienku, a to predovšetkým v priebehu samého začiatku a rovnako tiež i na svojom konci, kedy už zväčša iba išiel v naprosto zavedených šľapajách, no, budiž, absolútne rešpektujem samotné finále aj s určitým dodatkom na samý záver, no akosi vôbec nemôžem preglgnúť stred tejto snímky, kedy som si buď pripadal, ako v japonskej obdobe reality šou Farma, alebo taktiež i niečo na takýto spôsob, že „Nevedieť sa spratať do kože, a preto budem vystrájať samé somariny, aby som tým zabil nudu,” čím divákovi vytvoril kompletne zvláštny pocit na duši, ktorý v konečnom dôsledku priamo vyústil do konečného zhodnotenia počinu do podoby 3*, keďže toto dané jadro, by som normálne povedal, že je až strašne nadbytočným, a to i napriek tomu, že v ňom vystupovala pôvabná žena, no so zbytočným, a k tomu i s často nevyužitým potenciálom, až by som miestami podotkol, že tam nemala vonkoncom čo hľadať!? • Áno, scenár je pravdepodobne tým najslabším článkom, prečo film nedrží kompaktne, ako celok, za to na strane druhej, má i mimoriadne zaujímavý, filmový plagát, je zručne a svižne nakrútený, a to prostredníctvom svojej obrazovej stránky, ktorú znovu sprostredkoval japonský kameraman, Kacumi Janagidžima, ktorého práca ma nedávno uchvátila i v kultovom spracovaní Battle Royale, kedy podal zrejme svoj najlepší, kameramanský výkon. A mimochodom, jedná sa o dvorného『Muža s kinoaparátom』, Takešiho Kitana, kde opäť nesmel chýbať ani začínajúci, dvorný herec, Susumu Teradžima, s čoraz väčším, hereckým priestorom... • Vidieť toto skromné dielko nepovažujem za veľkú stratu času, no súčasne ho vidieť v takejto podobe, znova rozhodne netúžim, to by som musel najskôr len vynechať citovanú, stredovú pasáž, ktorá mi vskutku prišla, ako z celkom iného, kinematografického diela. 

„Na svete je mnoho strašných vecí,” hovorí mních, „vojny, zemetrasenia, požiare, tajfúny, povodne, hladomory, morové epidémie, ale to najhoršie, čo môže človeka v živote stretnúť, je, keď stratí vieru v ľudské srdce.” • 3 prostredia (brána, súd, les), ďalej k tomu i štyri vyrozprávané (v retrospektívach) verzie jednej a tej istej udalosti (smrti samuraja), no predovšetkým za priamej asistencie - troch, či dokonca povedzme i štyroch, kľúčových postáv, vrátane snáď i toho úvodného drevorubača Kikoriho, ktorý sa mimochodom počas tejto, naprosto prelomovej, japonskej snímky, najprv ocitol nebodaj pod polorozpadnutou, kjótskou, mestskou bránou, aby sa práve i vďaka tomu začal (ne)systematicky rysovať akýsi『príbeh v príbehu』s teda dosť nejednoznačným priebehom celkového diania, pričom, následne sa hádam bude (predtým) tento protagonista prechádzať i naprieč zvlášť osvetleným lesom, a to v konkrétne 2-minútovej, strhujúcej pasáži, ako doslova vystrihnutej z nemého filmu, a k tomu navrch i s obzvlášť nezvyklými uhlami a strihmi, čím nás divákov, vlastne aj (ne)vedomky priviedol k rozhodujúcemu faktoru, na čom je totiž tento, vskutku, mimoriadne nesmrteľný kinematografický diamant, skrátka postavený, totižto je založený na dvoch poviedkach od japonského prozaika & eseistu, Rjúnosukeho Akutagawu, Rašomón (1915) a V húštine (Jabu no naka, 1921?), situovaného do chmúrneho obdobia mappó - kedy pôvodný Buddha je mŕtvy, a nový sa ešte nenarodil-, do ktorého je film napokon zasadený. • A samozrejme, že vďaka postupným výpovediam "očitých aktérov", začínajúcich od lupiča Tadžómarua, pokračujúcich ženou Masago, neskôr v priamej nadväznosti na spiritualistické médium, kvôli čomu mi štýlovým spôsobom vari konečne poriadne prechádzal mráz po chrbte, a končiac u toho, od ktorého sa to v podstate celé začína, čím predsa dochádza k hlavnej myšlienke →「efektu Rašomón」, kde rôzni ľudia zdeľujú protichodné názory na jednu udalosť, a tým sa automaticky daný počin stáva oveľa viac podnetnejším, či by som zároveň podtrhol, že v tejto podobe i viacej vizionárskejším, než by tomu bolo zrovna v opačnom prípade, čomu rovnako prispieva i samotná majstrovská kompozícia čiernobieleho obrazu v podaní vizionára Kazuoa Mijagawu, a tak sa tým pádom vytvára akási『vizuálna báseň』, ktorej sa nielenže nemôžeme vôbec nabažiť, čím ju môžeme obdivovať asnáďže donekonečna, pritom ten strašný, prudký lejačisko, nie a nie, prestať, áno, a to je jeden z ďalších symbolov tohto「umeleckého diela」, ktoré sa stalo najvlyvnejším filmom v dejinách kinematografie...! • Herecké výkony sa vymykajú normálu už iba z toho prostého hľadiska, že sú prevzaté z tradičného japonského divadla kabuki, a preto sa nad týmito nadnesenými gestami, netreba príliš pozastavovať, skôr presne naopak, nie sú samoúčelnými vsuvkami, prostopašnými nápadmi Toširóa Mifuneho, ale len maximálne excelentnými, hereckými prejavmi, ktoré určite nemusia byť každému divákovi po chuti, čo sa ma našťastie vonkoncom netýka, inakšie by som ich zrejme nevedel plne (d)oceniť. • Pred Rašómonom, akoby japonská kinematografia ani nejestvovala, a až následne potom mohli prísť i Mizogučiho Ugetsu monogatari, či Ozuovo Tōkyō monogatari, a mnohí ďalší nasledovníci, čím sa nielen Akira Kurosawa, navždy zviditeľnil a zapísal do histórie! A možno i nakrútil svoju najlepšiu snímku?

Aktuálna snímka To leto, najpokojnejšie more, pod režisérskou taktovkou Takešiho Kitana, je síce úplne rozdielnou, než zrovna na čo bývame zväčša u neho priamo zvyknutí, t. j. tentoraz bez všelijakých hrdlorezných gangstrov a skorumpovaných policajtov, čo sa teda práve týka toho predchádzajúceho prípadu, aby i napriek tomuto menšiemu「handicapu」, nás divákov predsa zoznámil i s naprosto rozdielnym príbehom, v ktorom si môžeme v podstate odpočinúť od extrémnych situácií, pričom zase o tie, povedzme komickejšie, určite nebude žiadnej núdze, keďže by následne ani nebolo vlastne o čom poriadne rozprávať, no našťastie som sa neustále iba nesmial, nakoľko originálny scenár, rovnako ponúkol i o niečo zaujímavejšiu, romantickejšiu líniu medzi protagonistom Šigerom a protagonistkou Takakou, ktorí sa nielenže väčšinou predovšetkým i dosť vzájomne dopĺňali, a to už len z toho prostého hľadiska, na čo príde samotný divák hneď, akonáhle sa totižto spustí tento sympatický počin, u ktorého si taktiež myslím, že na jedno zhliadnutie bohato stačí, o čom už vypovedá moje konečné hodnotenie v podobe 3* , kedy možno ani nie som napokon bohvieako nadšeným z výsledného kinematografického produktu, ale súčasne ani zas príliš otráveným, že by som oľutoval niečo málo nad 90 minút filmového času s tým, že podľa mňa zrejme najväčší handicap tohto filmu spočíval najmä v tom, že hlavná postava v podaní Claudea Makiho (o rovných 9 rokov neskôr sa zaskvel v kultovom Brotherovi, s ktorým nemal tentokrát absolútne nič spoločného, čo len vypovedá o jeho všestrannom prístupe!), sa postupne vypracovala, či zlepšila v tom, čo ju skrátka mimoriadne napĺňalo, no stále sa opakujúci motív, vskutku začínal byť pre mňa pomaličky unavujúcim, či dokonca máličko otupujúcim, a tak už kvôli tomu by som snáď nakoniec len podotkol, že režisérovi táto látka príliš nesadla, pritom chcel iba trošku odbočiť zo zavedených koľají, no akosi sa z nich viacej vychýlil, než ako bolo vôbec prípustné.

Myslím si, nie, dokonca som o tom priam presvedčený, že Takeši Kitano, si svojim「režisérskym debutom」, mimochodom nastavil latku tak hodne vysoko, až som z toho mimoriadne prekvapený, čo mi vlastne jeho Ten muž, pre zúrivosť, rovno popod nos naservíroval, čo ma tentoraz mierne vyviedlo z rovnováhy, keďže je miestami táto obzvlášť násilná, brutálna a surová snímka, v niektorých momentoch (scénach) až tak extrémne nepredvídateľnou, že si za to tento režisér a herec v jednej osobe, jednoznačne zaslúži palec nahor, nakoľko si v tomto prípade vôbec nekládol servítku pred ústa, čo inými slovami znamená predovšetkým to, že divák môže čakať od tohto drsného thrilleru úplne čokoľvek, a vedzte, že je tomu presne tak! • V jadru recenzie by som sa chcel najskôr venovať iba tomu, čo mi v podstate tento počin priamo pripomínal: „Povedzme niečo v priamej kombinácii legendárneho Serpica, čo sa teda týka toho skorumpovaného, prehnitého systému a rovnako aj celkovej formy v podobe drsných, francúzskych, kriminálnych príbehov, aké trebárs nakrúcal renomovaný filmár Jean-Pierre Melville s Alanom Delonom v hlavnej úlohe, ktorému by vskutku tento inšpektor Azumi, akoby hneď z oka vypadol”. • Skrátka, film by sa mohol zároveň pochváliť, či dokonca popýšiť i veľmi silným antagonistom v podaní Kiyohiroa, ktorého stelesnil japonský herec & hudobník - menom Hakúrju, pričom môžem popritom tiež podotknúť i to, že sa to zrovna pri jednotnom čísle vonkoncom nekončí, pretože ďalší, temní prisluhovači, sú schovaní niekde za rohom, odkiaľ sa kľudne môžu znenazdajky vynoriť, keď to daná postava ani neočakáva, no vždy sa stane to, čo človek najmenej očakáva. • A na samý záver snáď môžem dodať sotva len to, že sa po skončení tohto filmu, cítim stále akosi mizerne, či skľučujúco, a tak by sa dalo celkom povedať, že tvorca predsa splnil svoj konkrétny účel v tom rozsahu, že ma svojim prístupom nenormálne šokoval, a pritom sa jedná iba o debutový príspevok na poli hraného, celovečerného filmu, ktorým sa posunul razantným krokom vpred, a čo mi potom ešte ponúknu i jeho nasledujúce, filmové lastovičky...? Dokáže sa prekonať?

Mimoriadne pôsobivý príbeh z japonského, zajateckého tábora, nachádzajúceho sa na indonézskom ostrove Jáva v roku 1942, kde sa síce vôbec nebude stavať žiadny, povedzme, významne strategický most, no i napriek tomuto smutnému faktu, vskutku, časť britskej armády, nemôže zrovna povedať, že by sa výraznejším spôsobom začala nudiť, keďže nie je naprosto žiadnej núdze o hranie akýchsi「psychologických hier」, a to konkrétne s (ne)jednoznačným víťazom, kde minimálne rebelujúci protagonista v podobe majora Jacka "Strafera" Celliersa, je toho i jasným dôkazom, že potenciálny divák bude úplne nadštandardne spokojný s jeho hereckým predstaviteľom, à la DAVIDOM BOWIEOM, ktorý by sa podľa mňa kľudne uživil i takým,『hereckým chlebíčkom』, zrejme nie iba v tom speváckom prostredí, kde sa medzitým už stihol poriadne zabetónovať, pričom práve v tomto prípade, mu zvyčajne zručne sekundovali - nielen titulná postava podplukovníka Johna Lawrencea, ale najmä i japonská časť obsadenia v nadväznosti na sentimentálneho kapitána Yonoia, ktorého s absolútnym prehľadom stvárnil Rjúiči Sakamoto, ktorý sa zároveň postaral i o výbornú hudobnú zložku tohto filmu, čo je po spojení dohromady - fascinujúcim zážitkom, ktorý ešte čoraz viac podtrhovala i samotná účasť začínajúceho Takešiho Kitana, ktorý sa svojim nekompromisným seržantom Harom, snáď navždy zapísal do pamätí divákov. • A na všetkých zväčša dohliadal kontroverzný režisér Nagisa Óšima, a tak k tomu nie je viac čo dodať, maximálne vari len to, že Veselé Vianoce, pán Lawrence, je naozaj vynikajúcou snímkou, ktorú mimochodom všetkým vnímavým ľuďom vrelo odporúčam.

V prvom rade by som začal najskôr len tým, že obsah tohto filmu, je podľa mňa mierne zavádzajúcim, teda minimálne aspoň posledná veta, asi zrovna v takomto znení: „Počas víkendu sa pozvoľne začína odkrývať drsná a dlho potlačovaná pravda, ktorá odhalí skutočnú tvár jeho rodičov”. • Ja osobne som sa na to nechal celkom pozvoľna nalákať, aká vlastne drsná, či povedzme, dokonca i dlho potlačovaná pravda,  sa na mňa napokon vyrúti, no akosi som sa toho vôbec nedočkal, aj keď som si vskutku dosť často všímal, že atmosféra počas tohto víkendu, bola veľmi zvláštna, až by som normálne povedal, že atypická, no nakoniec som ani nič také nepostrehol, čo by ma tak strašne vyviedlo z rovnováhy. • Samozrejme, že niekdajšieho doktora Kyoheia Jokoyamu, teraz i mimoriadne mrzutého ded(k)a, jednoznačne trápilo množstvo všelijakých súvislostí z predošlých období, rovnako ako i jeho manželku Tošiko, ktorá sa absolútne nemohla zmieriť s určitou「udalosťou」z predchádzajúcich rokov, ktorá jej mimochodom, zrejme doteraz nedávala poriadne spávať, a v podstate sa to celé okolo nej neustále krútilo, pričom všetci prítomní členovia rodiny, sa budú rozprávať aj o trochu iných záležitostiach, napríklad, v krátkosti i o takom kendóu, alebo aj o tempure, na ktorom si i obzvlášť dobre pochutnajú hneď zo začiatku, no ani taká smrť, neostane úplne nepovšimnutou. • Skrátka, príbeh sa odvíjal v takom pomalom, rodinne založenom, "ozuovskom" duchu, so zaujímavým, hereckým obsadením, kde zase nikto z nich, príliš na seba nestrhával veľkú pozornosť, i keď predstaviteľ『lekára』, čiže, charizmatický, japonský herec, Jošio Harada, mal v sebe toľko charizmy, že by ju kľudne mohol všade navôkol seba rozdávať všetkým ostatným, tým som chcel povedať predovšetkým to, že pomaly ani nemusel zo seba vydať žiadnu hlásku, a predsa všetkých zvyšných ukecaných, naprosto zatienil, avšak, ak to tak môžem definovať? • Proste, každá z postáv mala dostatočne vyčlenený herecký priestor, ale musím následne skonštatovať, že som sa s nimi skoro nikam neposunul, ak aspoňže nepočítam záverečný epilóg, v ktorom bolo už vidieť a cítiť neuveriteľný posun vpred. • Od Chodenia a chodenia, som očakával oveľa viac, nielen, že sa bude iba Chodiť a chodiť.  

Japonsko. Ostrov Kjúšú. Mestá. • Na juhu leží mesto Kagošima, mimochodom prezývané, ako「japonská Neapol」, nakoľko sa v tomto teplom podnebí, zrovna nachádza i aktívna sopka Sakuradžima, kde zároveň vari (po)býva i jeden z ústredných protagonistov, stelesňujúci jedného z bratskej dvojice, a to v podaní staršieho Koičiho, ktorý je vo veku asi 12 rokov. Tu ostal bývať so svojou matkou, ďalej, starkým & starkou. • A zase na opačnom konci tohto tretieho najväčšieho japonského ostrova, čiže na jeho severnom cípe, leží práve i najväčšie mesto na ostrove Kjúšú s názvom Fukuoka, kde zas pre zmenu tu ostal trčať ten mladší z bratov, t.j. Ryunosuke, ktorý sa zatiaľ trápi so svojim otcom, muzikantom. • Ako ste si už stihli určite správne všimnúť, ich rodičia sa medzitým rozviedli, a tak každý z nich napokon išiel svojou cestou, vrátane týchto súrodencov, ktorých táto nemilá『udalosť』, nadobro od seba rozdelila, za čo sa tiež môžu poďakovať najmä svojim rodičom, a tak ostali aspoňže v dennodennom, telefonickom kontakte, no vskutku by sa rovnako patrilo i niečo nemenej zaujímavé podniknúť, aby sa mohli po nejakom čase znovu stretnúť, či povedzme dokonca i primäť svojich rozhádaných rodičov, aby sa nakoniec k sebe predsa vrátili...? • Na úvod by som začal samotnou autenticitou, ktorá sa teda týkala predovšetkým samotných aktérov v podaní Koičiho & Ryunosukeho. Áno, totižto sú takí extrémne realistickí, že sú i v skutočnosti bratmi, presne tak, Kóki a Óširó Maedovci, sa svojich úloh, zhostili naprosto majstrovským spôsobom, že im to nemáte ani najmenší dôvod neuveriť, keďže sa tentoraz fikcia spojila s realitou, a to konkrétne s takým nevídaným umom, že sa režisérovi Hirokazovi Kore'edovi, opäť podarilo trafiť『klinček po hlavičke』, a to hneď na prvý šup! • Z filmu mám vynikajúce pocity, pretože som sa popri tomuto prostrediu a sympatickým, detským postavám, opätovne cítil, nadštandardne perfektne. 

...Rodičia všetkých detí, na samý úvod vám najprv položím úplne jednoduchú otázku asi v takomto duchu: „Čo by ste (u)robili v tom okamihu, akonáhle by ste trebárs hneď zistili naprosto zásadnú informáciu asi zrovna v tom zmysle, že nemocnica vám pred rovnými šiestimi rokmi, omylom zamenila vašich biologických potomkov?” • V podstate to znamená predovšetkým to, že syna, ktorého ste doteraz vychovávali, ako svojho, v skutočnosti váš vôbec nie je... Áno, je to vskutku strašne nepríjemné zistenie, a to už len z toho prostého hľadiska, že ste o tom doposiaľ nemali ani tú najmenšiu šajnu, i keď zase na strane druhej, predsa nejaké tie indície jestvovali... Vlastne, to je už momentálne teraz celkom jedno, nakoľko je potrebné riešiť aktuálnu situáciu, ktorá snáď automaticky so sebou prináša i množstvo komplikovaných rozhodnutí, o čom by mohli tieto dve rodiny: Nonomiyaovcov & Saikiovcov, vari donekonečna rozprávať, a ešte stále by nemali to konečné východisko? • A asi zhruba takáto je i nálada tejto psychologickej drámy, ktorú zrežíroval multitalentovaný, japonský režisér, scenárista, a k tomu i strihač, Hirokazu Kore-eda, ktorý mimochodom tejto problematike veľmi dobre rozumie, a preto je fascinujúce tieto počiny sledovať. • Možno aj kvôli tomu, že má nad nimi absolútnu kontrolu, čo sa teda týka toho výsledného, scenáristického zovretia a strihovej skladby, v ktorej by som napokon našiel i niekoľko「hluchých miest」, ktoré našťastie nie sú rušivými elementmi. • Film ako celok, ma natoľko pohltil, aby som pomaly prestal vnímať svoj vlastný čas, tak som sa do tohto diania mimoriadne zažral, až som si normálne želal, aby sa to nikdy nestalo...