GTS_PUNK

Sú filmy, pri ktorých vám vyslovene vadí, keď sa príbeh ťahá ako z chlpatej deky... Ale v prípade Take Shelter to neplatí, ba dokonca je skvelé, že dej celého filmu graduje už od samotného začiatku. Od prvých zvláštne zafarbených dažďových kvapiek, od prvého pohľadu na kŕdeľ vtákov sa pýtate, čo sa to deje. Je to skutočnosť alebo sa to všetko deje iba v Curtisovej hlave? Žiadnu odpoveď nedostanete, ani žiadne stopy, ktorých by ste sa mohli chytiť. Jedinou malou nápovedou je paranoidná schizofrénia Curtisovej matky - je to schizofrénia alebo nie? Divák, rovnako ako hlavná postava netuší a nechápe dianie okolitého sveta - zbláznil sa alebo som sa zbláznil ja? Postup dejovou húštinou so sebou prináša ďalšie zahalené tajomstvá, pochybnosti a dilemy. A keď sa uprostred noci ozvú sirény, všetko sa rozhodne vnútri krytu. Ako puzzle si musí hlavná postava poskladať myseľ, no stále chýba posledný kúsok. Tým posledným kúskom je otvoriť kryt a vyjsť z neho von, vidieť fakt či fikciu. Skazu alebo spásu. V tomto momente je časť Curtisa už aj vo vás a vy s napätím čakáte na to, keď otvorí dvere na kryte a až sa to všetko skončí... Alebo začne. Od začiatku. Znovu. Pomaly. Take Shelter je skvelá gradujúca sonda do mysle človeka, ktorý zrazu začne pochybovať o sebe samom a racionálne uvažovanie predčí pud sebazáchovy a snaha zachrániť si život proti nepriateľovi. Nepriateľovi, ktorým je váš vlastný mozog. Nepriateľovi, ktorý vás nakoniec môže zachrániť.

Začnem toto hodnotenie asi tak, ako začala samotná The Room - bez akýchkoľvek dlhých kecov či predstavenia postáv sa rovno vrhnime na posteľné scény ako zo zlého soft porna za zvukov hudby, ktorú predtým nikto nikdy nepočul. Ale vážne, hodnotiť slovne to, čo som práve videl, sa jednoducho nedá. Celý koncept tohto filmu si postavil Wiseau zrejme na nejakom stroskotanom vzťahu, pričom chcel svojej bývalej dokázať, že je schopný natočiť solídny film. Až na ten "solídny film" niečo natočil, lenže absolútne nemám poňatia, čo to bolo. Opakované sekvencie v poradí "zlé porno - príchod novej postavy, o ktorej nikto nič nevie - absurdné dialógy, ktoré by dávali hlbší zmysel po dvojitej lobotómii - hádzanie si futbalovej lopty na priestore 2x2 metre" a potom znovu to isté od začiatku fungujú možno na nejakých mentálnych atlétov (pardon), ale mám pocit, že mne po tomto ušli nejaké tie IQ body a pri pohľade na plagát tohto filmu sa pri písaní tohto komentáru necítim zrovna bezpečne. Tommy Wiseau je pripravený vraždiť pohľadom a vlastne prečo nie? Pokojne by si mohol strihnúť nejaký záskok za Arnolda Schwarzeneggera, lebo ak v tomto diele dekadentného umenia pozorne počúvate, okrem Wiseauoho bezemočného smiechu (z ktorého pravdepodobne budem mať nočné mory do konca života) aj jeho "mind-blowing" repliky, je zopárkrát počuť, ako sa chytá na nemecký prízvuk a vy už iba čakáte kedy na niekoho zakričí: "GET TO THE CHOPPA!" The Room je ... Proste je a my musíme akceptovať to, že takéto "lovestory" vôbec vzniklo. Zhodnotiť by sa stručne dalo jednou vetou, ale I don´t want to talk about it, oh, hi Deny!

Dokument mapujúci potulný festival Ozzfest, konkrétne ročník ´99 vo viacerých amerických mestách. Bez akejkoľvek pretvárky režisérka Penelope Spheeris zobrazila festival vo svojom "prirodzenom prostredí" - ľudia rôzneho veku uctievajúci metalovú hudbu na čele s jej Bohom, Ozzym Osbournom, potoky piva a nadržané ženy, ktoré sa chcú baviť - raj na Zemi, divoký koniec deväťdesiatych rokov, keď všetci verili, že Y2K zničí svet a tak si chceli posledný rok života poriadne užiť. Podobne ako pri Woodstocku ´99, bol aj Ozzfest ´99 poriadne divoký a človeku pri zvukoch metalovej hudby a pohľade na sporo odeté slečny, prídu na rozum hriešne myšlienky a zistí, že každý z nás svojim spôsobom "sold soul for rock ´n roll".

Jeden by neveril, že dokument sa dá natočiť aj o prestavbe jednej runwaye na jednom letisku. Nechápte ma zle, dokument to bol pútavý a zaujímavý. Sledovať lietadlá prelietavať len pár desiatok metrov nad hlavami robotníkov, ktorým prácu komplikovalo nepoddajné počasie a práce na runwayi sa museli stihnúť veľmi rýchlo, bolo dychberúce. Runway 06-24 síce nie je tak dokonalé ako Ultimate Airport Dubai, ale na úvod to ako dokument o letisku nebolo vôbec zlé.

Film s hviezdnym obsadením a s veľmi silnou myšlienkou. Myšlienkou nie zobraziť úmrtie (pravdepodobne) budúceho prezidenta Kennedyho, ale skôr odkaz, ktorý sa snažil vtedajším obyvateľom Spojených štátov amerických predať. Doba po smrti Martina Luthera Kinga, krušné časy vojny vo Vietname, americká spoločnosť 60. rokov stojaca na prahu novej éry, na prahu dverí, o ktorých nikto nevedel, čo sa za nimi skrýva. Senátor Kennedy však vedel, že za týmito dverami možno nájsť nádej, veril v ňu a postupne v ňu začali veriť aj samotní Američania. Uverili v príchod novej éry lepších zajtrajškov. Prišiel však 4. jún 1968 a Američania opäť nevedeli, v čo majú veriť... Myslím si, že tento film nepotrebuje, aby som o ňom veľa písal, každý by mal zažiť atmosféru hotelu Ambassador sám, aby videl ako sa od rána do večera menia životy postáv, ktoré spolu v konečnom dôsledku nemajú nič spoločné, ale svojim spôsobom sú všetky rovnaké. Vystavené ťažkým rozhodnutiam a úskaliam života nevediac pritom ešte, že sa stanú súčasťou histórie. Nádej, v ktorú všetci začínali veriť sa im razom rozplynie pred očami a vtlačí im do oka slzu smútku a hlavu zaplaví otázka "Prečo?" Nielen prečo zabili senátora Kennedyho, ale prečo je na svete zlo? Asi preto, aby mohlo existovať dobro... Ale to nech posúdi niekto po nás. Bobby vás zaujme charizmou, hereckým obsadením, zvukom ticha a hlavne Kennedyovým prejavom v závere filmu. Ten totižto bohužiaľ odzrkadľuje aj obraz dnešnej doby.

Teraz mám dilemu a neviem, čo je horšie - či to, že na Slovensku netočíme takmer žiadne filmy alebo to, že keď už nejaký natočíme, tak z toho vznikne niečo ako Socialistický Zombi Mord. Naozaj, prísť s nápadom natočiť na Slovensku "slušný" horor, keď nevieme poriadne točiť všetko ostatné? Nie! Poďme na to postupne a nepúšťajme sa do projektov, o ktorých už dopredu vieme, že sa neskončia úspešne. A to, že s úspešne nemôže skončiť ani tento film, som vedel hneď po prvých dialógoch viacnásobne predabovaných postáv, ktorým vôbec nesedeli hlasy a v niektorých prípadoch zneli doslova komicky, fádne a bez akejkoľvek snahy o prácu s hlasom. Od hlasov by som mohol kritizovať ďalej všetko ostatné, ale to je najjednoduchšie, nie? Aspoň snahu by sme tvorcom nemali upierať a vyzdvihnúť by sa dalo aj niekoľko málo tých pozitív prvého slovenského zombie hororu. Jednou z nich bol školník Sergej, ten strčil do vrecka absolútne všetky ostatné postavy a vystupovaním psychopata s ruským prízvukom strieľajúcim po všetkom, čo sa pohne, ma dostal. Dlho som sa nenasmial na žiadnej postave tak, ako na ňom a vedel by som si ho kľudne predstaviť aj v nejakom komediálne ladenom snímku, pretože podobná postava cvoka sa hodí takmer do všetkého a prinúti vás sa úprimne od srdca zasmiať. Za druhú pozitívnu vec na filme pokladám pekné herečky napasované do zväzáckych uniforiem a s minisukňami, pričom pozornému oku diváka dozaista neuniklo viacero zaujímavých záberov na rôzne časti tiel, ktoré ich kostýmy v boji so svätojurskými zombíkmi odhalili. Socialistický Zombi Mord sa hodnotí zvláštne - na jednu stranu to chce naozaj uznanie pre tvorcov a hercov, že nadšene dielo dokončili, na druhú stranu sa však nemusíme tváriť, že sme na Slovensku vytvorili najlepší horor roka. Ale kto vie, možno za takých 324 rokov, keď sa bude točiť re-make tohoto filmu, sa tvorcovia pri 3D efektoch presunú od počítačov Atari k lepším mašinám, dievky z pod Tatier toho ukážu ešte viac a po Obchode na korze to bude druhý slovenský Oscarom ocenený film. Dovtedy to však stále bude tá východoeurópska postihnutá sestra Resident Evil.

Zoberte dievča, o ktorom si budete celý film myslieť, že je to Dakota Johnson z Fifty Shades Of Grey, ako jedinú študentku ju zamknite na internát univerzity, na ktorú by v USA chodilo minimálne 3000 ostatných žiakov, pridajte žánrové črty ako dážď či výpadky prúdu, nejakú nábožensky zmätenú fetku, čo sa bude snaží vyzerať ako Dievča, ktoré koplo do osieho hniezda, zvláštnych týpkov s alobalom na ksichte a dostane presne tento film. Chápem, že žáner home invasion sa pravdepodobne nedá veľmi inak spracovať, než len tak, že sa chce skupinka vyšinutých maskovaných ľudí "zabaviť" a zaloviť si na náhodne vybranú obeť (náhodnú minimálne v tomto snímku), ale ono to tu vôbec nefungovalo. Ale ak sa mám len čo i len letmo ohliadnuť za dejom, párkrát som sa chytil za hlavu a povedal som si, že čo je toto za kardinálnu blbosť. Dobrým príkladom je napríklad to, že keď skočíte zo strechy knižnice cez nejakú košatú lipu kráľa Mateja (ktorá v sebe nejako záhadne ani len nemá konáre) a dopadnete na tvrdú zem, nezabijete sa, ba ani len si nedoláme žiadne kosti. Iba si trochu narazíte členok a chvíľu už opäť beháte sťa lanka. Ale tvorcovia si na toto povedali: "Fuck it and bring us more aluminium foil." Možno som až prehnane úprimný a kritický alebo to vidím tak, ako to naozaj je. Neviem, pozrite si Kristy a posúďte sami. Každopádne pre mňa jeden z home invasion filmov, ktorý mi nešmakoval a ak by som ho nevidel, o nič nové by som v tomto žánri neprišiel. Aspoň sem mám dôvod vložiť túto pesničku od The Offspring.

"The day the music died." Festivalový set-list Woodstocku ´99 bol natrieskaný skvelými interpretmi, no bohužiaľ ich vystúpenia ostanú navždy na druhej koľaji, keďže festival sa "preslávil" najmä nepríčetným správaním sa divákov. Zbesilé záhádzanie pódia fľaškami počas vystúpenia The Offspring, nechválne známe hromadné znásilnenia, výtržnosti a zapálenie značnej časti areálu počas koncertu Red Hot Chili Peppers urobili z tridsiateho výročia legendárneho festivalu miesto, na ktorom išla hudba bokom. Videné koncerty: Limp Bizkit, Korn, The Offspring, Red Hot Chili Peppers.

Nič okolo vás nie je skutočné. Skutočný nie je ani text, ktorý práve čítate. Všetko sa to deje len vo vašej hlave a onedlho sa to skončí. Alebo aj nie... Toto je pravdepodobne film, ktorý predbehol dobu a ak ste ho nepochopili, nič si z toho nerobte, zrejme nebudete jediní. Vstup do najtajnejších zákutí ľudskej mysle otvára úplne nové, dokonalo-nedokonalé svety, ktoré je človek schopný nedobrovoľne vytvoriť a všetko v nich prežívať, no zároveň ich sám nedokáže kontrolovať a musí sa podvoliť tomu, čo v nich na ňho čaká. Svet sa môže behom sekundy zosypať pred jeho očami a zobudí ho do "reálneho" sveta - lenže čo je realita? Po chvíli zaspí opäť a myseľ môže vytvoriť ďalší sen - lenže čo je sen? Čo je pravda a čo je lož? Medzi týmito pojmami je veľmi tenká línia a Christopher Nolan musí byť génius, keď sa mu podarilo vytvoriť dielo balancujúce medzi týmito dvoma svetmi: realita-sen, pravda-lož, áno-nie. Aj napriek tomu, že je divák veľkú časť filmu stratený a tápa v príbehovej línii snažiac sa zachytiť o nejaký logický bod, zmysel tu nedáva vôbec nič a všetka skrytá genialita rozmiestnená v 2,5 hodinách filmu vygraduje v poslednej dvadsaťminútovke. Až tu sa "všetko" odkryje, ale keď z niečoho stiahnete prikrývku, musíte ňou zakryť niečo iné a ľudskému oku to učiníte nedostupné dovtedy, dokým ju znovu nezoberiete a nepoložíte na niečo ďalšie. Tak nejak funguje princíp tohto filmu. Inception nemožno vidieť len raz, na skutočné pochopenie podstaty filmu by zrejme nepomohlo ani to, keby ste si film púšťali každý deň. Na niektoré otázky je ešte príliš skoro, aby sme na ne poznali odpovede a ovládanie vlastných, či cudzích snov je medzi nimi. Film ako má byť - skvelý koniec, núti diváka premýšľať po dopozeraní a hrala v ňom Ellen Page.

Možno už na začiatku skonštatovať, že z filmového hľadiska to nebol nijaký extra zaujímavý film, ktorý by si človek púšťal kvôli kamere či efektom. Nie, to čo robí Salu samobójcow dobrým film nie je ani príbeh poukazujúci na depresiu zo seba samého a zavrhnutie (takmer) všetkých, ale sú to postavy, ktoré vo filme vystupujú. A obzvlášť jedna postava, nie hlavná. Dominik (aj napriek tomu, že bol zahraný skvelo, to nie je), ale ako hlavný element, vďaka ktorému si budem tento poľský snímok pamätať je Sylwia. Od prvého momentu, kedy sa zjavila v Dominikovom notebooku a odhalila svoju masku, som ju jednoducho povedané z nejakého dôvodu "žral". Či to bolo jej maskou, snímaním nekvalitnej webkamery alebo tým tajomným rozprávaním v poľštine - neviem. Každopádne som si užíval každý jej moment na obraze pri sledovaní toho, ako dokázala Dominika presvedčiť, že smrť je jediné východisko zo životných trápení a že niet cesty späť. Čo ich spájalo, ich nakoniec rozdelí a obaja sa vydajú od seba opačnými smermi. Ten, kto chcel zomrieť objaví život a ten, kto chcel žiť, nájde smrť. Sala samobójcow je kúsok, pri ktorom neľutujem tie takmer dve strávené hodiny života - daru, ktorý film berie a zároveň ho do vás akosi dokáže vložiť. To všetko za kvalitného hudobného sprievodu klasiky prelínajúcej sa s modernou Billy Talent skvelo vykresľujúcim atmosféru snímku, ktorý nie je pre každého.