GTS_PUNK

Rollerball, remake rovnomenného filmu z roku 1975, s režisérskym podpisom Johna McTiernana predstavuje svojím spôsobom veľmi divoký a chaotický film. Snímka o futuristickom extrémnom športe, ktorý zdanlivo vznikol v Kazachstane, je predovšetkým mixom akčnosti a drámy, ktorý príliš nedbá o príbehovú stránku. To však, paradoxne, viac ako polovicu filmu nevadí, keďže akcia, ktorú ponúka, dokáže diváka adekvátne zaujať, využívajúc celkovú divokosť diania v spojitosti s dynamickosťou, rýchlym strihom a prvkami štylizovanými do podoby televízneho prenosu. Film sa vezie na vlne raných nultých rokov dvadsiateho prvého storočia, ťažiac z popularity X Games, profesionálneho wrestlingu či nu metalovej hudby (to napríklad počuť aj na filmovom soundtracku). Stagnácia až prudký kvalitatívny pokles prichádza zhruba v záverečnej tretine filmu, v ktorej sa tvorcovia výraznejšie zameriavajú na príbehovú zložku v pravom slova zmysle. Tá ale nie je v tomto prípade veľmi zaujímavá, pričom snaha rozvíjať ju na úkor akčnosti (paradox, ale je to tak) škodí filmu ako celku. Poriadne divoká je McTiernanova snímka aj pri pohľade na herecké obsadenie - LL Cool J, Jean Reno, Paul Heyman a Shane McMahon zo sveta profesionálneho wrestlingu, speváčka P!nk alebo metalová skupina Slipknot. Skutočne kvalitný "fever dream" a zároveň bizarnosť, ktorá ale dokáže zaujať. Rollerball na filmovom poli v konečnom dôsledku výraznejšie nevyniká, ale zároveň ani zďaleka nejde o takú zlú snímku, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Divák k nej jednoducho musí pristupovať s istou rezervou, vediac, do čoho ide. V takom prípade si niektoré jej prvky môže dokonca adekvátnym spôsobom užiť.

Filmy o časových paradoxoch alebo cestovaní časom budú mať vždy niečo do seba. Zaujímavý námet o tom, ako sa dá využiť fotoaparát, ktorý vytvára fotografie z budúcnosti, predstavuje vo svojom filme z roku 2014 režisér Bradley King. Prostredníctvom hlavnej myšlienky, využívajúcej koncept možnosti nahliadnuť do budúcnosti, zároveň poukazuje na medziľudské vzťahy a akúsi prirodzenú ľudskú chamtivosť, chcenie mať stále viac, ktoré môžu vyústiť až do tragických udalostí. Pomerne komorne pôsobiaci počin, odohrávajúci sa prakticky na ploche dvoch izieb, obsahuje v podstate všetko, čo od podobne tematicky ladeného diela divák očakáva. V rámci jeho príbehu vyvstávajú rôzne otázky (v tomto prípade týkajúce sa nielen času, ale vôbec podstaty existencie spomenutého fotoaparátu), pričom príbeh sa zároveň snaží pôsobiť nepredvídateľne. To sa mu svojím spôsobom viac-menej darí. V závere naň síce dolieha možno až prílišná snaha pôsobiť komplikovane, čo je v konečnom dôsledku čiastočne na škodu, ale väčšinu svojej minutáže dokáže diváka adekvátnym spôsobom baviť. Viditeľne nižší rozpočet či neopozerané herecké tváre takisto neprekážajú, keďže snímka pôsobí dostatočne profesionálnym dojmom. Time Lapse ale aj napriek tomu, že predstavuje pozerateľný film, nedokáže preklenúť hranicu priemeru, čo sa celkovej kvality týka. Námet aj realizácia sú obstojné, ale nie zas svetoborné. Snímka režiséra Bradleyho Kinga má svoje limity, ktoré dosahuje, no neprekonáva. Ale to v konečnom dôsledku stačí.

Tuctové dievča režiséra Ľubomíra Vajdičku z roku 1979 je tuctovou televíznou inscenáciou, akých Československá televízia svojho času vyrobila minimálne stovky. Príbeh sa v tomto prípade točí okolo mierne premotivovanej zdravotnej sestry Dity (Oľga Solárová), ktorá chce veľmi pomôcť komplikovanému Medardovi (Miroslav Oller), ale zároveň nechce prísť o vzťah so "saniťákom" Jozefom (Ľubomír Paulovič). Dielo so zvláštnou melancholicky pôsobiacou atmosférou, doplnené hudobnými tónmi Jara Filipa, si všíma komplikovanosť ľudskej povahy a medziľudských vzťahov. Krátka metráž nedovoľuje autorom príliš rozvíjať príbeh ani pracovať s postavami, čoho výsledkom je prílišná priamočiarosť deja (všetko - dobré aj zlé - ide akosi jednoducho) a chýbajúca väčšia hĺbka postáv. Hoci charakterová pestrosť postavám v inscenácii nechýba, viaceré z nich pôsobia plocho. Ale to môže byť aj dôsledok hrania tých ktorých hereckých protagonistov. Tuctové dievča je relatívne kvalitatívne slabým počinom. Námet diela Ľubomíra Vajdičku sa dá oceniť, ale s jeho realizáciou je to už o čosi horšie. Plusom je adekvátna minutáž, ktorá zabraňuje ešte výraznejšiemu kvalitatívnemu prepadu.

Film režiséra Michaela Pavoneho z roku 2011 je jedným z radu mnohých snímok o náročnosti dospievania so všetkými patáliami, ktoré so sebou toto obdobie ľudského života prináša. Dielo, príbehovo zasadené do Kalifornie šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia, do časov veľkých spoločensko-politických zmien, sleduje krátky časový úsek na jednej z tamojších stredných škôl. Prostredníctvom príbehu sa film venuje hneď niekoľkým témam, akými sú napríklad predsudky, klebety, rovnosť, spravodlivosť, tolerancia, ale tiež láska. Snímka režiséra Pavoneho k týmto témam pristupuje pomerne jednoducho, ale zároveň veľmi vnímavo a citlivo, poukazujúc na to, že veci na svete nie sú ani zďaleka len čiernobiele, pričom odlišnosti sú tým, čo robí každého človeka jedinečným. Áno, svojím prístupom a odkazom môže film pôsobiť ako dielo so stereotypným námetom, ale v praxi funguje veľmi dobre. Nielenže nesie pomerne silný odkaz, ale zároveň dokáže adekvátne pracovať s dramaticko-komediálnym mixom žánrov. Vážne témy dielo funkčne prepája s humorom, ktorý dokáže diváka pobaviť. Pozitívom filmu sú takisto postavy, respektíve herecké obsadenie. To stojí predovšetkým na detských (tínedžerských) protagonistoch (vystupovaním neraz pripomínajúcich postavy zo seriálu Freaks and Geeks), ktorým dobre sekunduje napríklad ostrieľaný Ed Harris v role obľúbeného učiteľa pána Simona. Zaujme tiež menšia záporná rola wrestlera Randyho Ortona. That's What I Am je príbehovo jednoduchým, ale fungujúcim filmom o dospievaní zo stredoškolského prostredia. Popri obstojnej realizácii, dobrom hereckom obsadení a atraktívnom dobovom zasadení, vyniká dielo Michaela Pavoneho aj svojou hlavnou myšlienkou o tolerancii a rovnosti. Pravda, možno pôsobí ako mierne sladké klišé, ale to nič nemení na sile jej odkazu.

Ťažko povedať, či je záverečná časť trilógie Dušana Rapoša vôbec najhorším slovenským filmom. V každom prípade však možno povedať, že záverečná časť trilógie Dušana Rapoša je zlým filmom, a to aj na slovenské pomery. Snímka z roku 1999, väčšinovo odohrávajúca sa v Afrike, sledujúc jednoduchý príbeh s romanticky sa tváriacimi prvkami, je takisto diváckou uspávankou a tortúrou zároveň, pričom jediným zaujímavým prvkom v nej je celková bizarnosť. Napríklad čo sa dabingu týka. Prečo prakticky všetky postavy rozprávajú po slovensky (vrátane Afričanov), ale Zuzana (Eva Vejmělková) ako jediná po česky, a to aj napriek tomu, že v prvej časti trilógie rozpráva po slovensky? Alebo prečo je postava Ibiho (Ibrahim Maiga) predabovaná do otrasnej šušlavej slovenčiny v podaní Maroša Kramára? Otázky vyvstávajú aj v hereckej rovine. Prečo hrá postavu talianskeho sochára Marián Labuda, keď vo filme vystupuje skutočný Talian Alessandro Coari? To bol problém nájsť do Labudovej roly ďalšieho talianskeho herca? Hoci ide "iba o maličkosti", dobre demonštrujú, nad čím všetkým divák v spojitosti s týmto filmom uvažuje, keďže príbehová stránka prakticky nedokáže zaujať. Fontána pre Zuzanu 3 nebaví. Preto ani nemá väčší zmysel ju podrobnejšie hodnotiť. V prípade tejto snímky Dušana Rapoša stačí skonštatovať, že ide o zlý film. Ale - na rozdiel od mnohých iných "diel" - aspoň ako film pôsobí, pretože po technickej stránke (minimálne čo sa kamery týka) ide o počin zvládnutý. Za necelé dve hodiny diváckeho času však ani zďaleka tento výtvor nestojí.

Pokračovanie trilógie režiséra Dušana Rapoša sa nielenže príbehovo (aj v skutočnosti) posúva dopredu o osem rokov, ale predovšetkým kvalitatívne v porovnaní s prvým dielom výrazne klesá. Doba sa zmenila, komunizmus padol, prišla demokracia so všetkými jej možnosťami aj nástrahami, rozpadlo sa Československo. Režisér Rapoš reflektuje divoký začiatok deväťdesiatych rokov dvadsiateho storočia aj prostredníctvom príbehu tejto snímky. Zuzana (Eva Vejmělková) bola vo väzení. Keď ju podmienečne prepustia, nakrátko ju drží gangster Rony (Maroš Kramár), ale takisto spoznáva vodiča kamiónu Juraja Halamu (Pavol Habera) a jeho závozníka Vápna (Ibrahim Maiga). Juraj postupne dostane pofidérnu hudobnú šancu v Prahe, čo spôsobí naštrbenie vzťahov so Zuzanou, na ktorom v podstate stavia prevažná väčšina filmu. Nemožno však povedať, že by svojím spracovaním diváka príbeh výraznejšie bavil. Oceniť však treba minimálne snahu o autentické zachytenie doby "divokých deväťdesiatok",  čomu v konečnom dôsledku do veľkej miery pomáha aj skutočnosť, že Rapoš film v čase "divokých deväťdesiatok" skutočne natočil. Popri ich divokosti vyniká aj všadeprítomná šeď (ako memento bývalého režimu) miešajúca sa s farebnou bizarnosťou šuštiakových búnd a pastelových sák. Autentická atmosféra filmu však takmer nič nemení na tom, že z príbehového hľadiska tento počin nenadchýna. A o nič lepšie to nie je ani v prípade hereckého obsadenia. Niežeby niekto z protagonistov snímky výraznejšie prekážal (okrem trochu otravne pôsobiacej Lucie Bílej) alebo predvádzal vyložene nepozerateľný výkon, ale pozitíva takisto hľadať len ťažko. Fontána pre Zuzanu 2 už s fontánou prakticky nič nemá, ako-taký romantický uhol zostáva zachovaný, ale predovšetkým chýba to povestné niečo, vďaka čomu by mohla byť táto snímka Dušana Rapoša pre diváka atraktívna a zaujímavá. V porovnaní s prvým dielom je na tom film výrazne horšie aj po hudobnej stránke.

Prvý diel trilógie s postupne klesajúcou kvalitatívnou tendenciou, pravdepodobne najznámejší (a zrejme aj najúspešnejší) film režiséra Dušana Rapoša a jeden z kultových slovenských filmov z čias Československa. Tým všetkým je Fontána pre Zuzanu, príbeh o mladých ľuďoch, ktorí prežívajú posledné leto pred nástupom na strednú školu (minimálne niektorí z nich; rovnako si snímka všíma aj postavy, ktoré majú školu už dávno za sebou), vychádzajúc z knižnej predlohy spisovateľky Eleonóry Gašparovej. Stred príbehového univerza Rapošovho filmu o dospievaní a láske predstavuje vnútroblok na Kupeckého ulici v bratislavskom Ružinove s fontánou uprostred. Napriek tomu, že fontánu nesie snímka už v názve, v rámci príbehu sa jej väčšia pozornosť venuje až skôr ku koncu. Minutáž dovtedy obsahovo vypĺňa predovšetkým príbeh o láske, priateľstve, sexe, smútku, hudbe, motorkách a dospievaní. Ak vezmeme do úvahy, že Rapošov film vznikol prakticky ešte v časoch tvrdého socializmu, nevidno v ňom žiadne ideologicky podfarbené myšlienky, pričom predovšetkým svojou vizuálnou stránkou pôsobí v rámci možností dokonca až západne. Nočná Bratislava (a celkovo skvelá bratislavská výprava napríklad aj so zábermi priamo z rozostavaného Mosta hrdinov Dukly, dnešného Prístavného mosta), motorky, breakdance, obnažené poprsie Kataríny Šugárovej a populárne slovenské hity osemdesiatych rokov vytvárajú pozoruhodnú kombináciu, ktorá dokáže diváka zaujať. A to aj napriek tomu, že v žiadnom prípade nepredstavuje film ako celok nič svetoborné. Snímka takisto oplýva pestrosťou svojských postáv, spomedzi ktorých popri hlavných protagonistoch najväčšmi dokážu zaujať napríklad "nepríjemný" sused Domorák (Miloslav Holub) či Viki (Robo Grigorov) s jeho partiou goticko-depešáckych motorkárov. Fontána pre Zuzanu milo prekvapuje. Jednoduchý príbeh o tínedžeroch ponúka Dušan Rapoš v podobe, ktorá baví, a to nielen vďaka dobre zvolenému mixu komédie a drámy, ale predovšetkým vďaka výbornej bratislavskej výprave a soundtracku. Ten je síce po rokoch plný známych "odrhovačiek", ale do filmu pasuje a jeho celkový kolorit dopĺňa perfektne.

Ako by to asi vyzeralo, ak by sa Česká republika rozhodla vyslať do vesmíru svoju vlastnú posádku? No, možno ako v seriáli Jana Bárteka, ktorý sa v roku 2016 objavil na obrazovkách Českej televízie. Päťdielny komediálny počin Kosmo je viac než snahou brať tému vesmíru a kozmonautiky vážne predovšetkým dielom, ktoré si zakladá na humore, vychádzajúcom z množstva českých aj zahraničných popkultúrnych odkazov (a že ich teda je!). Práve tie naprieč všetkými epizódami bavia diváka najviac, pričom zároveň reflektujú stav, fungovanie a myslenie českej spoločnosti. Takisto si všímajú aj vzťahy Česka s inými krajinami (Slovensko, Poľsko, Čína, Rusko...), ktoré svojím trefným humorom seriál rozhodne nešetrí. Ak sa divák pri sledovaní komediálneho počinu naozaj úprimne smeje, je to znak toho, že všetko funguje tak, ako má. A dielu Jana Bárteka sa to darí. Napriek tomu, že napríklad vizuálna stránka seriálu je jednoduchšia, v tomto prípade to vôbec nevadí, keďže prakticky všetky možné negatíva dokáže vykompenzovať skvele napísaný scenár. Veľmi dobre pôsobí aj herecké obsadenie, a to nielen hlavné, ale aj vedľajšie, ktoré dostáva menej, ale stále akurát dostatok potrebného priestoru. Kosmo je úspech. Síce nie na poli českej kozmonautiky, ale určite na poli českých komediálnych seriálov. Hoci námet na prvý pohľad nepôsobí, pravda, najlákavejšie, prax potvrdzuje staré známe klišéovité "nesúď knihu podľa obalu" (alebo v tomto prípade "nesúď seriál podľa námetu"). Vtipné, miestami až tragikomicky, fungujúce a plné popkultúrnych odkazov.

Malé zlaté slnko režiséra Radima Cvrčeka z roku 1981 je typickou ukážkou socialistického televízneho filmu pre deti a mládež. Rozsahom krátky a príbehovo neveľmi pútavý počin sleduje ôsmačku Vieru "Viku" Matúšovú (Andrea Turzová), ktorú vyberú, aby hrala hlavnú postavu v povstaleckom filme. S tým prichádzajú nielen herecké patálie, ale tiež problémy v školskom kolektíve a medzi priateľmi. Ale ako to už v podobných príbehoch býva, nakoniec sa všetko na dobré obráti. A k tomu sa Vika ešte aj spriatelí s jej idolom Michalom Dočolomanským. Dielo režiséra Cvrčeka stavia na pomerne jednoduchých motívoch a ponúka jednoduché riešenia, ku ktorým vedie zdanlivo komplikovaná, ale v praxi jednoduchá cesta. Film sa zameriava na dospievanie, silu priateľstva a dodržiavanie sľubov. Z hereckého hľadiska stojí na prevažne detských protagonistoch, ktorí predvádzajú výkony adekvátne veku a schopnostiam, čo znamená, že diváka veľmi nenadchýnajú. Pri niektorých detských hercoch dokonca možno hovoriť o tom, že  ich vystupovanie pôsobí minimálne trochu otravne. Diskutabilné je tiež použitie pohyblivých kresieb naprieč filmom, ktoré nepôsobia najlepšie. Malé zlaté slnko svieti slabo, ale našťastie aj pomerne krátko. Typický rukopis socialistickej televíznej produkcie, hoc v tomto prípade neponúka príbehovo výraznejší počin, zaujme aspoň výpravou, ktorá v podobne ladených snímkach zachádza na sídliská či do škôl, ponúkajúc tak unikátny súdobý pohľad na ne.

Na dievčenskú strednú školu plnú delikventiek Majisuka Gakuen prichádza nová študentka Sakura Miyawaki (Sakura Miyawaki). S jej príchodom sa do školského prostredia vracia aj príbeh v poradí štvrtého seriálu so značkou Majisuka Gakuen, odpremierovaného v roku 2015 na japonskej Nippon TV. Hneď v úvode je potrebné skonštatovať, že v porovnaní s troma predchádzajúcimi seriálmi ide celkovo o kvalitatívne veľmi podpriemerný počin, ktorý tentokrát nevyniká ani z príbehového hľadiska ani postavami a ani prakticky ničím iným. Divák má pri sledovaní seriálu - tentokrát dokonca aj s kratšími epizódami - pocit, že dielo sa príbehovo snaží byť akousi poctou pôvodnému seriálu. Teda, buď poctou alebo v rámci neho existujú značné podobnosti, ktoré tak so sebou neprinášajú prakticky žiadnu originalitu. Snaha Sakury dostať sa na hierarchický vrchol strednej školy plnej bitiekchtivých delikventiek, sa až nápadne podobá príbehu o Atsuko Maede (Atsuko Maeda) z prvého seriálu. Ona príbehová podobnosť by v konečnom dôsledku až toľko nevadila, ak by seriál dokázal diváka zaujať. Lenže to sa nedeje. Príbehová stránka je plochá a nevýrazná, nijak neprekvapuje. A čo je snáď ešte horšie, ploché sú aj postavy. To, čo prakticky zdobí všetky tri predchádzajúce seriály, teda jedinečné a zaujímavé protagonistky, v tomto prípade chýba. Malé náznaky a potenciál postáv sa síce sem-tam objaví, ale veľmi rýchlo zanikne. Seriálu výraznejšie nepomáhajú ani krátke hosťovania postáv z predchádzajúcich troch seriálových počinov. Sú totiž iba epizódne a tým pádom prakticky zanedbateľné. Majisuka Gakuen 4 je sklamaním, ktoré sa kvalitatívne nepribližuje svojím predchodcom. Ide o celkovo nevýrazné a podpriemerné dielo, ktorého desať epizód neponúka v podstate nič, čo by stálo za to vidieť. Či už z hľadiska príbehu alebo postáv. A to je škoda.