GTS_PUNK

Dvanásťdielny anime počin z produkcie štúdia Doga Kobo, ktorý uzrel svetlo sveta v roku 2020, možno žánrovo označiť ako dramatický slice of life s romantickými prvkami. V rámci deja netrvá dlho, aby sa príbeh jasne vykryštalizoval do podoby milostného štvoruholníka, ktorý predstavuje prakticky základný kameň celého anime. Zaujímavé však je, že výraznejší priestor dostávajú v rámci tohto štvoruholníka iba tri postavy - Rikuo, Haru a Shinako, zatiaľ čo Rou je viac-menej na "vedľajšej koľaji", slúžiaci skôr ako dejové spojovadlo prítomnosti s minulosťou. Podstatnú časť anime tvoria práve interakcie medzi týmito postavami, pričom divák má možnosť sledovať postupný vývoj vzťahov medzi nimi, ako aj to, akým spôsobom sa protagonisti navzájom ovplyvňujú, respektíve ako ich ovplyvňujú isté skutočnosti z minulosti. Z kvalitatívneho hľadiska nemožno povedať, že by bol príbeh tohto počinu akokoľvek zlý, nijak zvlášť však nevyčnieva ani nad priemerom. Miestami sa síce snaží aj viac zachádzať do hĺbky či pracovať s psychológiou postáv, ale naprieč príbehom ide skôr iba o občasné záblesky. Menšiu kritiku je potrebné vzniesť asi iba smerom k záverečnej epizóde, ktorá vyvrcholenie celého seriálu rieši pomerne rýchlo a možno aj príliš jednoducho. Šťastie v nešťastí? Happy end v unhappy ende? Záleží zrejme od uhla pohľadu. Aj napriek tomu, že záver v podstate nemá čím uraziť či byť akýmkoľvek veľkým sklamaním, je pravdou, že sa s ním tvorcovia mohli o niečo viac "vyhrať". Yesterday wo Utatte predstavuje v mori mnohých jemu podobných anime seriálov jednu z tých menej nápadných rybiek. Kvalitatívne ide predovšetkým príbehovo o priemerný počin, ktorý nemá vyložene zlé, ale ani skvelé prvky. Záverom možno pochváliť vizuál seriálu, obzvlášť v prípade animácie prostredia, v ktorom sa odohráva.

Na tom, že Steven Spielberg patrí k najväčším majstrom v histórii filmového umenia, sa pravdepodobne zhodne väčšina divákov a milovníkov kinematografie. Ako však hovorí príslovie, aj majster tesár sa niekedy utne. A jedným zo Spielbergových utnutí je aj jeho sci-fi počin z roku 2001, ktorého ústrednou postavou je detský robot David (Haley Joel Osment). Vo svojej podstate tento film predstavuje upravenú verziu klasického príbehu Pinocchia s pridanými sci-fi prvkami. Takmer dve a pol hodiny trvajúca snímka sa preto z veľkej časti snaží cieliť na divácke city. Robotického Davida Spielberg v príbehu poľudšťuje a ukazuje jeho lásku k "mame" Monice (Frances O'Connor), ktorá v žiadnom prípade nemizne, a to dokonca aj po mnohých, mnohých rokoch. Filmu nemožno uprieť jeho snahy ukázať rôzne podoby ľudských čŕt a vlastností, ktoré tu nie sú cudzie ani robotom, či viaceré filozoficky ladené úvahy o živote, smrti, pozemskom aj posmrtnom bytí. Problémom Spielbergovej snímky je však skutočnosť, že podstatná časť jej deja jednoducho nedokáže diváka adekvátnym spôsobom naplno zaujať. A ani tak preto, že by bola vyložene zlá, ale preto, že v jej príbehu chýba čosi výraznejšie. Samozrejme, film disponuje dobrým námetom, ktorý dokáže rozvíjať a pracovať s ním, ale to ešte automaticky neznamená, že je z diváckeho pohľadu dostatočne atraktívny. Napríklad veľká časť deja, v ktorej robot David putuje divočinou, pričom stretáva ďalších jemu podobných, vo svete so silným cyberpunkovým nádychom, nie je takmer ničím, čo ponúka, zaujímavá. Z príbehového hľadiska je pochopiteľné, prečo sa vo filme nachádza, ale divácky nenadchýna a prispieva k zníženiu celkového diváckeho dojmu. Čo sa hereckého obsadenia týka, nemožno naň písať oslavné ódy, ale takisto ani byť vyložene kritický. Prakticky nikto, dokonca ani hlavný protagonista Haley Joel Osment, ktorý do svojej postavy prenáša množstvo emócií, nijak zvlášť nedokáže zaujať, čo v podstate korešponduje s príbehom, respektíve filmom čoby celkom. A.I. Artificial Intelligence, vychádzajúci z predlohy Briana Aldissa, sa, ako sme už uviedli, v mnohom ponáša na príbeh Pinocchia. Z celkového hľadiska ide o film, ktorý dokáže na jednu stranu zaujať viacerými pozoruhodnými myšlienkami a cieliť na divácke emócie, ale na stranu druhú ich "pochovať" spracovaním. A keďže spracovanie vníma divák naprieč celou snímkou, práve to sa v konečnom dôsledku výrazne podpisuje na jej kvalite, respektíve dojmoch, aké zanecháva.

Film režiséra Sidneyho Lumeta z roku 1975, hoc sa to miestami môže zdať až absurdné, je adaptáciou skutočnej bankovej lúpeže, ku ktorej došlo v New Yorku tri roky pred jeho vydaním. Pozadie aj realizácia samotnej predlohy sú pomerne pozoruhodné, pričom Lumetovi sa viac než dobre darí stvárniť túto bankovú lúpež v dramatizovanej podobe. Príbeh, ktorého hlavným protagonistom je Sonny Wortzik (Al Pacino), však ani zďaleka nie je vyložene dramatickým počinom. Práve naopak. Výrazným spôsobom ho ovplyvňuje aj humor, respektíve absurdnosť celého lúpežného prepadnutia. Sonny a jeho komplic Sal Naturile (John Cazale) miestami doslova pôsobia ako najhorší lupiči všetkých čias. Príbehovo znázornená bizarnosť sa ešte znásobuje uvedomením si, že zhruba rovnako vyzeral aj reálny prepad finančnej inštitúcie v roku 1972. Zároveň však takéto dramaticko-komediálne poňatie veľmi dobre funguje, vďaka čomu príbeh diváka baví. K celkovo vysokej kvalite Lumetovho počinu prispievajú takisto aj ďalšie faktory. Jeden z nich predstavuje všeobecne zaujímavo a dobre zvolené herecké obsadenie, spomedzi ktorého vo svojich rolách excelujú predovšetkým Al Pacino a Charles Durning. Interakcie medzi nimi dvoma, čoby postavami stojacimi na opačných stranách pomyselnej barikády, sa vyznačujú nielen dynamikou, ale najmä vynikajúco fungujúcou chémiou. Silnými stránkami snímky sú aj výprava a celková atmosféra. Hoci je pravda, že divák toho z New Yorku nemá možnosť veľa vidieť, úvodná sekvencia v spojitosti s niekoľkými ďalšími zábermi dokážu dostatočne zachytiť filmovo tak vďačnú atmosféru sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia v "meste, ktoré nikdy nespí". Nevyniká iba atmosféra mesta. V postupne plynúcom deji filmu možno badať aj hustnúcu atmosféru napätia, prechádzajúcu rôznymi fázami, ktorá je navyše fyzicky znásobená poňatím horúceho newyorského dňa, čo sa zrkadlí na rastúcom počte potiacich sa postáv. To sa môže síce javiť ako zanedbateľná drobnosť, ale v kontexte príbehu to v rámci atmosféry robí veľa. Dog Day Afternoon je vnútorne (obsahovo) aj navonok (výprava, vizuál a podobne) zaujímavé dielo. Režisérska práca Sidneyho Lumeta s relatívne čerstvým námetom podľa skutočnej udalosti prináša vysoko kvalitné dielo, ktorá sa zakladá predovšetkým na funkčnosti dramaticko-komediálnych prvkov príbehu, ako aj dobrých hereckých výkonoch. A samozrejme všetkom ostatnom, čo sme spomenuli.

Snímka režiséra Richarda Brooksa z roku 1958, vychádzajúca z predlohy divadelnej hry Tennesseeho Williamsa, je pohľadom na americký juh a rodinu Pollittovcov. Tá sa pôvodne stretáva, aby oslávila narodeniny "Big Daddyho" (Burl Ives), ale keď vyjde najavo, že ten čoskoro zomrie, začne sa medzi sebou hádať o dedičstve. Nehovoriac o tom, že napäté vzťahy medzi jej jednotlivými členmi panovali už predtým. Práve na nich stavia Brooksov film, respektíve Williamsova divadelná hra, základ svojho príbehu. Postupným vyostrovaním vládnuceho napätia medzi postavami sa vyvíja dej, ktorý ešte viac odkrýva charakterové vlastnosti a motivácie protagonistov. Brooksov dramatický počin síce nie je vyložene konverzačným filmom, ale prím v ňom jednoznačne hrajú dialógy a interakcie medzi postavami. Pravdou však je, že námet ani jeho realizácia nie sú v konečnom dôsledku z diváckeho hľadiska nijak zvlášť atraktívne. Začiatok filmu síce pôsobí sľubne, postupne však príbeh upadá do roviny, v ktorej oň divák viac-menej stráca záujem, a až do konca ho sleduje tak povediac "jedným očkom". Aj napriek tomu si má však možnosť všimnúť, že najvýraznejšou stránkou snímky sú už spomenuté postavy, respektíve herecké obsadenie. Pravda, nie však však všetci. Vo filme sú najdominantnejšími Paul Newman, Elizabeth Taylor a Burl Ives. Na plátne sa nestrácajú ani ostatní, ale výraznejšie nevyčnievajú. Taká Madeleine Sherwood či prakticky všetci detskí herci dokonca pôsobia veľmi nesympaticky. Cat on a Hot Tin Roof patrí k tým dielam, o ktorých stačí človeku vedieť, že existujú. Film Richarda Brooksa totiž v konečnom dôsledku nie je po príbehovej stránke výraznejším spôsobom zaujímavý. Nemožno o ňom povedať, že je zlý, ale určite nemá dostatočnú silu na to, aby diváka väčšmi zaujal. Jeho najvýraznejšou črtou sú v každom prípade postavy, respektíve herecké obsadenie ako také. Z kvalitatívneho hľadiska však snímke nijak zvlášť nepomáhajú. Preto o nej možno hovoriť ako o nanajvýš priemernom počine.

Túžba zistiť a pochopiť, kam ide človek po smrti, je stará ako ľudstvo samo. Rozlúsknuť toto tajomstvo sa pokúša aj pätica študentov medicíny vo filme režiséra Joela Schumachera z roku 1990. Pätica, zložená z viacerých silných hereckých mien, je súčasťou zaujímavého príbehu, ktorý je žánrovým spojením mysteriózneho, thrilleru a čiastočne aj sci-fi. Schumacher divákovi prináša pohľad nielen na klinickú smrť a "prechod" medzi životom a smrťou, ale do príbehu zakomponováva aj prvky, akými sú napríklad pocit viny či nočné mory, ktoré majú pôvod v minulosti. Námetovo ide o zaujímavý kúsok, ktorému nemožno uprieť nápad. V praxi, ak to tak možno nazvať, je potom príbeh takisto zaujímavý, ale nie natoľko, aby diváka nejak zvlášť nadchol. Prepojenie aspektu klinickej smrti so spomenutou vinou či nočnými morami síce prináša pozoruhodné myšlienky, nad ktorými sa dá aj trochu zamyslieť, avšak výraznejším spôsobom s nimi nepracuje, nerozvíja ich. Príbeh celkovo pôsobí dojmom, že by sa z neho dalo dostať oveľa viac. Divák má z neho v konečnom dôsledku pocit, ako keby iba "kĺzal" po povrchu. Aj týmto pričinením to nie je príbeh, čo je na Schumacherovom filme to najlepšie. Tým najlepším nie je dokonca ani herecké obsadenie, voči ktorému však nemožno mať výhrady. Najväčšmi jednoznačne zaujme spojenie vizuálu a výpravy snímky. Z estetického hľadiska totiž ide o svojský kúsok, z ktorého neľahko vyčítať, v akom čase sa vlastne odohráva. Štylizácia prostredia v spojitosti napríklad aj s prácou so svetlom vytvárajú často dokonca istý postapokalyptický nádych. Dôležité však je, že divácky dokáže táto vizuálna stránka filmu fungovať. Flatliners sú snímkou s originálnym námetom, s ktorým však v konečnom dôsledku nedokáže adekvátne pracovať. Respektíve z neho nedokáže vydolovať maximálny potenciál, ktorý sa v ňom ukrýva. A to je škoda. Aj preto je tento Schumacherov film iba priemerom. Priemerom, ktorý neurazí, ale ani nenadchne. Výraznejšie zaujme snáď iba v spomenutej vizuálnej rovine.

Filmový počin režiséra Eliu Kazana z roku 1951, vychádzajúci z predlohy divadelnej hry Tennesseho Williamsa, patrí ku klasikám svetovej kinematografie. Príbeh o dvoch sestrách (Vivien Leigh a Kim Hunter) a manželovi (Marlon Brando) jednej z nich, odohrávajúci sa na americkom juhu v meste New Orleans, zobrazuje, respektíve sa snaží zobrazovať všeobecné napätie, ktoré medzi nimi z rôznych dôvodov panuje. Na charakteroch postáv, ktoré herci stvárňujú, sa dobre odzrkadľuje skutočnosť, prečo Williamsova predloha dokázala získať Pulitzerovu cenu. Rovnako však u diváka od začiatku vzbudzujú silný divadelný dojem. A to je v konečnom dôsledku najväčším problémom Kazanovho filmu. Ani tvorcom ani hercom sa, bohužiaľ, nepodarilo predlohu pretvoriť takým spôsobom, ktorý by dokázal potlačiť teatrálnosť a zvýrazniť filmové prvky. Snímka tým pádom v mnohom pôsobí skôr ako divadelná inscenácia. Nepodpisuje sa na tom však iba spôsob hrania hereckého obsadenia, ale napríklad tiež kulisy či chýbajúci väčší dejový spád. Rozprávať v podstate jednoduchý príbeh na ploche dvoch hodín je v tejto podobe zbytočne zdĺhavé. S Kazanovým filmom je to ako na hojdačke. Na jednu stranu si so sebou nesie množstvo negatív, ktoré znižujú jeho celkovú kvalitu, na stranu druhú však ponúka aj viacero pozitív. Herecké výkony Marlona Branda či Vivien Leigh v spojitosti s niektorými dobrými dejovými pasážami zachraňujú dielo a držia ho na úrovni priemeru. A Streetcar Named Desire je nielen v americkej, ale vo svetovej kinematografii pojmom. Rovnako ako však mnohé iné "pojmy", aj film Eliu Kazana napriek oceneniam a zvučnému menu neprekračuje kvalitatívnu hranicu priemernosti. Ide o počin, ktorý je zmesou dobrého a horšieho. Najvýraznejšou slabinou je v jeho prípade jednoznačne prílišná teatrálnosť celkového poňatia.

Krátkometrážny dokumentárny film režiséra Mareka Kuboša predstavuje nahliadnutie za oponu fungovania Slovenskej televízie (STV) v období deväťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. STV vtedy nieže pod krkom, ale priamo za gule držala vládnuca strana Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS), ktorej tvárou bol Vladimír Mečiar, jeden z najväčších zlodejov, akých táto krajina kedy videla. V Mlynskej doline sa počas "divokých deväťdesiatych" prakticky vyrábali programy, ktoré velebili HZDS, pričom na politickú či názorovú opozíciu hádzali všetku možnú špinu. V Kubošovom dokumente ponúka toto nahliadnutie na vtedajšie fungovanie STV jeden z jej bývalých zamestnancov, ktorý sa priamo podieľal na výrobe "na zákazku" pre HZDS. Popri bahne, zloženom z dobových televíznych záberov, odkrýva morálne bahno aj bývalý zamestnanec, keďže prakticky nič neľutuje a dokonca tvrdí, že by rovnakú prácu išiel robiť znova. Každému divákovi s chrbtovou kosťou sa musia jeho slová a bezškrupulózne zmýšľanie bridiť, čo sa v konečnom dôsledku dokonca podpisuje na celkovej kvalite dokumentu. Je takmer až udivujúce, ako môže znechutenie ovplyvniť pohľad na filmový počin ako celok. Taká malá propaganda, ako to dokument zachytáva, až taká malá nebola. Na slovenské pomery bola v časoch, kedy mala najväčšiu silu a najhoršiu podobu, naozaj veľká. Obsahovo zaujímavé a nechutné zároveň. Technicky nie veľmi výrazné, postavené na archívnych záberoch a jednom rozhovore.

Tento vo Veľkej Británii sa odohrávajúci film talianskeho režiséra Michelangela Antonioniho z roku 1966 je po takmer všetkých stránkach nanajvýš bizarným dielom. S určitosťou dokonca nemožno povedať ani to, o čom sa snaží príbehovo rozprávať, keďže veľká väčšina jeho deja nedáva prakticky žiaden zmysel. Príbehové gro tohto výrazne artového počinu - ak si ho divák vysvetľuje tou zrejme najjednoduchšou možnou formou - sa točí okolo fotografa Thomasa (David Hemmings). Ten sa naprieč dejom potuluje po rôznych miestach, ale v praxi nerobí nič, čo by príbeh akokoľvek obohacovalo či posúvalo. Dá sa povedať, že dej tohto Antonioniho diela iba plynie. Je však prázdny. Alebo plný rôznych náročných artových naratívov, ktoré sú však iba ťažko čitateľné. Jedno je však isté. Akýkoľvek pôžitok či divácke nadšenie tento film v žiadnom prípade neprináša. Hľadať v ňom čo i len malý zmysel je snáď ešte ťažšie, než hľadať ihlu v kope sena. Všetko je nič. Nič je všetko. To, čo vidno, nie je pravda. To, čo nevidno, je pravda. Ako vlastne chápať Antonionioho film a čo chce povedať? Zamýšľať sa nad tým je pravdepodobne zbytočné. V každom prípade však platí, že aj keď tomuto počinu chýba akýkoľvek zmysel, natočený zle určite nie je. Jeho vizuálna stránka je pomerne obstojná. Zaujímavo vyznieva autentická výprava britských šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia a dobrá je v tomto prípade aj kamera. Snímke Blow-Up okrem vizuálnej stránky vo veľkom pomáha k tomu, aby z nej nebol prepadák, aj ženské herecké obsadenie. Nie však kvalitou predvádzaných výkonov. Na mladé ženy, ktoré sa v tomto Antonioniho filme objavujú, sa jednoducho viac než dobre pozerá. V zmesi artového poňatia a nezmyselnosti príbehu sú prakticky tým jediným, čo tu dáva aspoň ako taký zmysel.

Film režiséra Michaela Curtiza o láske na pozadí druhej svetovej vojny, odohrávajúci sa v meste na severe Afriky, kde sa zdanlivo stretáva celý svet, si od čias svojho vzniku dokázal vybudovať v kinematografii kultový status. Môže sa pýšiť viacerými Oscarmi aj masívnym vplyvom na popkultúru. A práve tento vplyv je tým, vďaka čomu má Casablanca taký cveng. Ak sa na ňu totiž pozrieme čisto iba ako na film, je vidieť, že nie je ničím zvlášť výnimočná. Príbehovo stavia na v dobe svojho vzniku prebiehajúcej druhej svetovej vojne a milostnom trojuholníku. Tie predstavujú dva jej základné stavebné kamene, od ktorých sa prakticky všetko dejovo odvíja. O príbehu ako takom však nemožno povedať, že by bol niečím zvlášť zaujímavý. Curtizov film skôr dokáže upútať čiastkovo. Je z neho cítiť jasne vyhranený postoj voči nacizmu a fašizmu, viď v mimoriadne silnej scéne, v ktorej návštevníci baru Marseillaisou prehlušia spievajúcich nacistov. Rovnako však v snímke možno nájsť aj humor, ktorý je ukrytý predovšetkým vo viacerých dialógoch postáv. Keď už je reč o postavách, divák má možnosť vidieť zaujímavú plejádu charakterov, znázorňujúcu ľudí z rôznych kútov sveta. S tým súvisí aj dobre zvolené herecké obsadenie, ktorému dominuje výrazný Humphrey Bogart. Interesantne však pôsobia aj viacerí predstavitelia vedľajších postáv. Výraznou črtou diela Michaela Curtiza sú takisto aj výprava a atmosféra. Hoci z "Casablancy" toho divák veľa nevidí, tento novodobý Babylon pôsobí prostredníctvom scén predovšetkým z barov veľmi živo a pulzujúcu, stále sa tu niečo deje. Casablanca žije predovšetkým z kultu, ktorý okolo nej od doby jej vydania vznikol. Diváka síce výraznejšie nenadchne kvalitou svojho príbehu, ale dokáže ho aspoň upútať viacerými aspektmi, ktoré ponúka.

Snímka režiséra Hirokazua Kore-edu z roku 2008, podobne ako väčšina jeho filmov, ponúka divákovi pohľad do vnútra japonskej spoločnosti. Príbehovo sa v tomto prípade film zameriava na rodinu Yokoyamovcov, ktorá sa počas jedného víkendu stretáva, aby si pripomenula tragické úmrtie syna a brata Junpeia. Väčšina deja sa prakticky odohráva na ploche jedného domu a dôraz dielo kladie predovšetkým na konverzácie medzi jednotlivými postavami. Divák tak má postupne možnosť nahliadnuť bližšie na jednotlivých členov rodiny, ktorí sa zišli, na ich vnútorné prežívanie a zmýšľanie. Kore-eda v podstate neukazuje nič prelomové ani výnimočné. Prakticky sa zameriava na obyčajnú rodinu, všíma si jej fungovanie počas jedného víkendu. A práve vďaka tomu sa mu darí vytvárať veľmi dobrý príbeh. Pretože, aj keď to je strašné klišé, najlepšie príbehy píše život sám. A ak sa týchto obyčajných príbehov navyše režisérsky chopí Kore-eda, dokážu z nich vzniknúť, ako to dokazuje aj tento počin, veľmi kvalitné diela. Snímka sa v rámci svojho deja dotýka aj viacerých dišpút, krívd a názorových rozdielov medzi členmi rodiny. Hoci z viacerých z nich cítiť napätie, neprerastajú do otvoreného konfliktu. Kore-eda majstrovsky obrusuje ostré hrany, vďaka čomu si film dokáže udržať istý pokoj, jemnosť a poetickosť. Divák má pri jeho sledovaní pocit, ako keby sa spolu s Yokoyamovcami v dome nachádzal aj on. Práve blízkosť či podobnosť bežných rodinných problémov je jednou z tých vecí, vďaka ktorej Kore-edovo dielo tak dobre funguje. Zásluhu na tom však má aj herecké obsadenie, ktorému sa darí viac než obstojne stvárniť členov jednej rodiny. Aruitemo aruitemo je filmom zdanlivo nenápadným, ničím výnimočným, úplne obyčajným. Avšak práve to sú jeho silné stránky. Režisér Hirokazu Kore-eda dokazuje, že sociálny film, respektíve film, v ktorom sa zameriava na "ľudí milión", teda tých úplne bežných, je jeho parketou. Aj táto snímka z roku 2008 je toho dokonalým príkladom. Dráma, ktorej súčasťou by mohol byť v podstate každý. Pohľad do vnútra rodiny. Pohľad do vnútra ľudí.