Sekai no čúšin de, ai wo sakebu

Už nejaký čas sa snažím spoznávať toľko ospevovanú ázijskú kinematografiu a po dlhšej dobe som konečne opäť zhliadol jeden jej bezchybný produkt. Napriek dlhšej stopáži tu nebol jediný moment, kedy by som sa nudil, lebo silný príbeh a svieže dialógy mi k tomu nedali šancu. Neviem, čo viac by sa dalo napísať k dokonalému filmu. Snáď len, že to treba vidieť. (15.06.2008)

Tak tohle byl hodně silný film s vynikající kamerou a hudbou... To se mi stalo poprvé, že jsem se během filmu rozbrečel jak malý Jarda asi 4x a po filmu 2x, a jen si říkám "kéž bych si tak dělal srandu", ale nedělám. Těžko se mi říká, jak jsem se při sledování filmu cítil, jelikož jsem "smutnější" film dosud neviděl(I když zde bylo velice silné vydírání citů) a těším se, až se na to podruhé podívám. Samozřejmě s hodnocením neváhám a dávám jemně chlupaté 4,5 hvězdičky... (31.07.2006)

Jukisadovy patrí obrovská poklona za komorné spracovanie, za tie rôznorodé pocity lásky a straty, ktoré s citom a s poetikou dokázal preniesť na filmové plátno aj na diváka. Jednoduchý príbeh pripomína skôr kórejský, než japonský film. Ale významy obsiahnuté v obrazoch majú v sebe vážnosť, väčšiu úprimnosť a emocionálne vydierajú len sporadicky a aj to záleží na vás, či sa necháte, alebo nie. Film netlačí na diváka, je to príbeh o spomienkach a vyrovnaní sa s minulosťou. Je to o kroku dopredu. A každý kto zažil niečo podobné si pridá jednu hviezdu. Inak, objektívne je to na 4, ale toľko krásy a pozitívnych pocitov, plných smútku som dlho nevidel. Príbeh pohladil dušu a motív z nahrávkami bol využitý stopercentne. Pre mňa krásny film. A do Masami Nagasawa som sa zaľúbil. (05.08.2014)

Nebo je niečo, čo si vymysleli živí. Dáva človeku nádej, že tam znova stretne ľudí, ktorých miloval. Po smrti ostávajú len všetky tie krásne spomienky na chvíľe, kedy sme s tým človekom boli štastní. Obrazy, ktoré sú putom, prenásledujúce človeka, ktorý od toho okamihu uteká. Brániace prijať otvorený koniec. Otvorený iba z jednej strany... Toľko zmetených pocitov si zaslúži ešte jedno pozretie. Od človeka pripraveného ich prijať. (20.05.2006)

Je to celkom dobrá romantická dráma. Má vydarený príbeh o mužovi, ktorý si žije svojim obyčajným životom, až kým jeho snúbenka pri balení vecí náhodou neobjaví starú audiokazetu, ktorá bola poslednou správou od ich spoločnej známej z čias strednej školy. A tak sa muž vydáva na cestu plnú spomienok z čias, keď svoju prvú lásku nadovšetko miloval, ale jej leukémia im neumožnila zostať spolu dlhšie. So spracovaním som celkom spokojný, ale stále sa to dalo podať aj lepšie. S touto výrazne nadpriemernou dĺžkou nemám žiadny problém, po celý čas si to udržuje slušnú úroveň, takže som sa ani na chvíľu nenudil, lenže hlavne to rozdelenie deja a využitie celkového potenciálu mi neprišlo práve najideálnejšie. Ocenil by som trochu výraznejší úvod, tento mi prišiel taký zvláštny, aj keď stále dobrý a potom sa už začne samotná spomienková cesta. Tu oceňujem pomerne časté prepájanie minulosti so súčasnosťou, takže sa v súčasnosti neodohráva iba úvod a záver, ako je to v podobných filmoch zvykom, ale v priebehu sa to mení častejšie, no zase nie tak, aby to rušilo, vždy majú jednotlivé sekvencie dostatok priestoru, takže toto mi plne vyhovuje. Páči sa mi aj viacero menších prvkov, ako fotografovanie alebo obdobie hurikánu, ktoré to celé osviežia, ale trochu ma mrzí horšie rozdelenie dvoch romantických etáp, teda tej šťastnej a následnej nešťastnej. Mám pocit, že tá druhá príde až moc skoro, chcelo by to viac priestoru pre ich šťastný vzťah, potom by sa do toho dalo vžiť lepšie, tu si viditeľne zvolili hlavne ten dramatický štýl. Ale v poslednej tretine sa mi do toho podarilo lepšie dostať a táto časť je aj z celého filmu najlepšia. Herecké obsadenie je na tom dobre, najväčší priestor tu majú štyri osoby v dvoch časových líniách, z hlavného dua minulosti mi mladík neprišiel najlepšie zvolený, ale jeho postava ma bavila a s dievčaťom nemám žiadny problém. A súčasnosť je už úplne ideálna, výborní Takao Osawa a Kou Shibasaki, len mohli mať viac spoločných scén. S réžiou a technickou stránkou som spokojný, síce emócie moc nefungujú, ale to mi ani nevadí, hlavne, že sa na to pozerá viac, než dobre. Crying out love, in the center of the world mi nepríde až taká prvotriedna romantická dráma, za akú je považovaná, ten scenár sa podľa mňa mohol ešte upraviť vo viacerých ohľadoch, ale aj tak je to stále slušný nadpriemer a bavil ma aj po opakovanom pozretí. 76% (06.04.2013)