Ľalie poľné

Situované do podobného dejinného rozpätia ako Varúj!, avšak miesto melodramatických pohnútok prezentovaných baladickou prózou "prvého" slovenského hraného filmu, tu sa Havetta sústreďuje na odosobnenú sondáž vyslúžilcov vojny (necítiť ich vnútorný chlad), ktorí ale prezentujú ich akútne potreby skrze expresívne a netlmene. Akosi sa ich charaktery aj ako rovný s rovným premietli do poetickej rozpínavosti nevzdelaného a chudobou poznačeného vidieka do jedného uceleného úpätia. Ľalie poľné je ale najmä o odvážnych formálnych postupoch a tematicky neprívetivou kolážou do post-vlnistickej epochy československého filmu. Havettu výrazne poznačil, žiaľ, i to je slabé konštatovanie. Určite ma ale nenapĺňa dokonale prekreslenými reprodukciami malomeštiackeho života v akýchsi zafarbených odleskoch presvedčivých spojitostí obrazu a ľudovej slovesnosti. Napriek tomu, že je "škaredý" a aj ním chcel byť, čo v útrobách základného mienenia má za cieľ vyznieť v umeleckej oblasti ako niečo "krásne", prílišnou expresívnosťou a necivilnosťou sa mu to nepodarilo. To by museli byť fantaskné a poetické schopnosti na inom leveli. (09.06.2017)

Během sledování jsem si pořád nebyla jistá, jestli se mi film líbí nebo nelíbí. Ale jak došlo na první barvu při projíždění povozu lesem, věděla jsem, že mě Havetta má opět naprosto v hrsti. Opravdová škoda, že už neměl možnost natočit něco dalšího, hodně ráda bych viděla, kam by se vyvinul. Pro mě je to takový James Dean mezi režiséry. (04.12.2010)

"Pol ôsmej a päť minúť, pán Kerecký... Pol ôsmej a šesť minút, ste o minútu starší." Prvýkrát som videl Ľalie poľné v kine v cykle trezorových filmov tesne pred Spalovačom mrtvol. Pochopiteľne v takejto "konkurencii" som ich vtedy nemohl plne oceniť. Nemôžem si pomôcť, ale po repríze pridávam aj piatu hviezdičku. Elo Havetta skvelo prehĺbil svoj zavedený štýl zo svojho až príliš anarchického debutu, keď sa tentokrát zhostil jasnej a zrozumiteľnej látky z pera Vincenta Šikulu. Krásne dedinské postavičky, úsmevné situácie s dramatickým pozadím, drobné vtípky zo strany postáv i samotného režiséra, pomerne revolučne podaná jednoduchá myšlienka o vopred určených osudoch ľudí. Sympatický artový kúsok, z ktorého si aj napriek prevažne čiernobielemu vizuálu odnášam prežitok plný farieb, nálad, živelnosti. ,,Héj, slnko nech svieti, dážď sa leje, hromy nech bijúúú! Nám živly neublížia! My sme ľalie poľnééé! ...a samozrejme niečo naviac. Kamerovo a strihovo krásne zachytenú slobodnú tulácku náladu po páde monarchie, v kontraste s biedou i v niekoľkých scénach prítomnou slávou v podobe vojenského pluku a orchestru, po zvukovej stránke opäť dolaďuje geniálny československý skladateľ. Kvalitných režisérov a scenáristov bolo neúrekom po celej Európe, ale máloktorá krajina mala šťastie na skladateľa kvalít Zdeňka Lišku. Bez úvodného odzemku či opakujúceho sa poetického sóla na klarinet si vyznenie celého filmu naozaj neviem predstaviť. 95% (Československá filmová výzva 2019) (04.02.2019)

Veľmi originálny a zaujímavý film z obdobia tesne po 1. svet. vojne, ktorý kritici radia k tomu najlepšiemu, čo u nás vzniklo. Paradoxne na toto v tv často nenarazíte, ak vôbec a za možnosť ho vidieť vďačím dvd edícii 70.roky. Film ma bavil od prvých sekúnd, stále sa tu niečo deje, je plný zvláštnych postavičiek - zubatých, ušatých, nemých, ale v prvom rade tulákov, žobrákov a bláznov. Film je plný vizuálnych nápadov, zaujímavých záberov a exteriérov. Do toho často vyhráva veselá hudba a celé to môže atmosférou pripomenúť niečo od Kusturicu. V menších úlohách tu spoznáte niekoľko slovenských hercov, ale veľký priestor tu dostávajú i neherci, ktorí sú nadabovaný profesionálnymi hercami a výsledok je presvedčivý. Čiernobiely film často ozvláštňujú meniace sa filtre a v závere sa film mihne i vo farbe. Nič podobné som zatiaľ nevidel a ak niečo pripomenie, tak rovnako slovenský slávny dokument Obrazy starého sveta. Veľmi hravý, originálny a v pravom zmysle slova film. Preto plný počet. 100%. (10.06.2013)

„Jdou světem, polní lilie,/ s nevinnou duší apoštolů./ Žne každý, třeba nesije,/ k plnému časem sednou stolu,/ (…)“ Karel Toman, Tuláci. Nepracovat ale jíst je v komunistické společnosti jedním z nejtěžších hříchů. A na venkově, kde si lidé vše, co mají, museli poctivě odpracovat, panuje ke všem polním liliím, k tulákům, vandrákům a žebrákům nedůvěra, i když nějaká ta almužna se vždycky najde. Snad proto, že tulák je zároveň opředen jakýmsi romantickým kouzlem, má svatozář svobody a může si jít kdy chce a kam chce, což je snem mnoha lidí. Almužna je zároveň malou záplatou na špatném svědomí, kvůli válečným veteránům, ze kterých jsme udělali podvratné živly. Na venkově je to naštěstí jen nedůvěra končící nějakou tou modřinou. Pokud se o vás začne zajímat stát, skončíte ve vězení za vlastizradu nebo kontrarevoluční činnost. To mě tak napadá na okraj tohoto příběhu. (14.10.2007)