Hrátky s peklem

Malá roztomilá holčička z japonské reklamy na bílé zoubky (ne, tu písničku už nikdy nechcete slyšet) přijde domů, sveze se v rybníku krve až do pokoje její matky, kde jí matčin milenec se šťastným výrazem oznámí, že ho její matka "dneska fakt dostala"... Snímek plný pravděpodobně geniálně parodických gagů na všechny ty japonské gangsterky, krvavé bijáky a milostné hříčky je ideální pro půlnoční projekce s lahví (lahvemi) vína, nějak jsem ho ale moc nepochytila a tuhle jeho promyšlenou filmovou dokonalost zas až tak nepobrala... (10.07.2014)

Kdyby chtěl někdo ještě hlubší bizzar, tak vzhůru do Love Exposure, případně Survive Style 5+. To jsou moji zbožňovaní. Ale kdyby chtěl někdo famózní film, čerstvý jako orosené supermango, který se opět tak krásně švihloasijsky vymyká - well, Why Don't You Play in Hell? Zvuk - dobrý! Moc příjemné. Téměř plno. (08.03.2015)

Šionista :-) nejsem, u těch pár filmů, které jsem od něj viděl, jsem nikdy nešel nad tři hvězdy, a třeba takové Koi no Tsumi jsem málem nepřežil, ale tohle mi sedlo. Hravá filmová meta hříčka, které snad každému filmovému nadšenci musí čas od času vykouzlit přiblbý úsměv na tváři. Ujeté je to samozřejmě hodně, ale tentokrát tak nějak přístupně i západnímu divákovi. 9/10 (17.03.2014)

Je to veľmi dobrá akčná gangsterská komédia od Siona Sona. Má dosť dobrý príbeh o šéfoch dvoch vplyvných zločineckých organizácií, ktorí spolu bojujú už roky, pričom jeden z nich aj tak najviac chce, aby jeho dcéra, ktorá sa v detstve preslávila úspešnou reklamou konečne stvárnila hlavnú hrdinku v plnohodnotnom filme a druhý k nej zase kvôli ich dávnemu osudovému stretnutiu prechováva určité city. Ale práve sa do nej zamiluje aj nesmelý mladík, ktorý sa kvôli tomu očakávane dostane do veľkých problémov a navyše stále je tu nadšený tím amatérskych filmárov, ktorí najviac túžia len po tom, aby natočili ten najlepší film a vďaka obom organizáciám dostávajú svoju šancu. So spracovaním som veľmi spokojný, už od začiatku cítiť, že toto bude skutočne vydarená zábava a to sa aj stane. Sono sa opäť postaral o skvelú atmosféru a perfektne uletené prevedenie s viacerými výbornými nápadmi, vďaka čomu miestami jedna vydarená sekvencia strieda druhú a navyše je tu plno zaujímavých postáv, z ktorých cítiť potenciál a tak som sa skutočne tešil na ďalšie dianie. Jedine ma mrzí, že v strednej časti tomu po obsahovej stránke občas dochádza dych, ale aj tak tento výborný štýl to s ľahkosťou stále drží na slušnej úrovni a navyše cítiť, že finále bude stáť za to. A presne sa to aj splní, záverečné točenie filmu už snáď ani nemohlo byť lepšie, hranica nadšenia sa u mňa dostala až na vrchol a z filmu zanechala skutočne vynikajúci pocit. Po stránke humoru som veľmi spokojný, je ho tu plno a miestami je to tak perfektne absurdné, že som sa musel smiať každú chvíľu a rovnako nesklame ani akcia, ktorá je mimoriadne zábavná, pričom mŕtvych je tu nespočet. Herecké obsadenie je na tom dobre, hlavné postavy síce nemajú taký náboj, ako vo väčšine iných režisérových filmoch, ale aj tak sú výborné, či už mladíci, alebo šéfovia organizácií a v malých úlohách potešia aj starí známi, hlavne Megumi Kagurazaka alebo Denden. Réžia a technická stránka sú vynikajúce, Sion Sono mi len znovu potvrdil, že je právom mojim najobľúbenejším režisérom, perfektná vizuálna stránka, atmosféra a celkové prevedenie, tu sa nedá nič vytknúť. Škoda tých pár slabších miest, ktoré mi bránia dať plné hodnotenie, ale aj tak som veľmi spokojný. Medzi tie lepšie Sonove diela sa Why don't you play in hell? síce nezaradil, ale stále je to výborný film, ktorý si veľmi rád pozriem znovu. 80% (23.03.2014)

Hiraka má veľký sen. Chce byť režisérom, ktorý natočí veľkolepý akčný film. Spolu s pár priateľmi zakladá amatérsku produkciu, zvanú "Fuck Bombers". Ich počiatočný spôsob práce je prostý. Zober kameru do ruky a toč čo ťa na ulici postretne. Jedného dňa sú svedkami vybavovania účtov medzi členmi Yakuzy. Po vyhlásení prímeria sa zdá, že ulice veľkomesta budú opäť kludné. Opak je však pravdou. Po 10 rokoch dostáva Hiraka a jeho kolektív "Fuck Bombers" príležitosť dokončiť svoje dielo. Šion Sono je japonský Tarantino. Tento krát si totiž zvolil spôsob spracovania, aký u neho nebýva celkom zvykom. Inokedy ťažký, depresívny snímok je v tomto prípade poriadne odľahčený. Divák ho musí brať s nadhľadom. Pointa príbehu je skutočne banálna a hlúpa. No v tomto prípade to ani inak nejde. Sono zosmiešnil svet Yakuzy, ako sa len dalo (boh vie čo si o tom myslia). Herecké výkony nemá zmysel komentovať. Typické znaky Sonovej tvorby sa prejavujú formou špecifického humoru či samotným záverom, kedy sa film zvrtne na totálny "splater", ktorý nemá žiadnu logiku (!!!). Romanticko - melancholický doplnok, ktorý sa v závere "nečakane" objavuje, je pre Sona najpríznačnejší. Nuž, ale to už je "náš" Šion. Je proste iný ako ostatní. Sme radi že ťa máme :) (16.05.2014)