Režie:
François TruffautKamera:
Raoul CoutardHudba:
Georges DelerueHrají:
Charles Aznavour, Marie Dubois, Nicole Berger, Albert Rémy, Michèle Mercier, Alex Joffé, Alice Sapritch, Daniel Boulanger, Claude Heymann, Claude Mansard (více)Obsahy(1)
Psychologicko-poetické drama o nesmělém pianistovi, jeho milostných tragédiích a fatálních kontaktech s podsvětím, vychází z tzv. černé série (autorem předlohy byl David Goodis), ale jsou tu roztroušeny i prvky komedie a hudebního filmu. (NFA)
Videa (1)
Recenze (82)
François Truffaut byl velký filmař a já mám rád filmy noir a kriminální filmy, ale tohle provedení mi prostě nějak moc nesedlo. Jsou zde dobré momenty, které se mi líbily po formální stránce, ale celkový příběh mě prostě nebavil. Sem tam na vás mrkne to, jak byl Truffaut vynalézavý a novátorský, ale to neznamená, že by ohromil. ()
Moja streľba na pianistu je stručná. Truffautove filmy ponúkajú, na rozdiel od tých Godardových, odromantizovanejší pohľad na novolnovú tvorbu, prezentujú jej charakter vo viac zemitej a na metaforickej streleckej muške lepšie udržateľnej polohe. ............... Godardovo dielo (Na konci s dychom) oproti Truffautovmu (Strieľajte na pianistu) transformuje anarchistický testosterón (s dôležitou autorskou esenciou) vylučovaný novou vlnou bez výraznejších strát do obsahu filmu predstavujúceho, v "šatoch" odkazujúcich na B-čkové gangsterky a noirové filmy, snahu mladých dosiahnuť ideu slobody (ktorá je stále v praxi nedosiahnuteľnou), pričom nedramatické voľnomyšlienkárstvo jeho formy korešponduje s mysľami hlavných postáv filmu a nevytvára žiadne problémy v plynutí, tempe a konzistentnosti filmu a tým pádom sa z neho stáva nestarnúce dielo. ................. Trouffautov autorský film s nádychom revizionizmu, takisto preberajúci črty B-čkovej gangsterky a filmu noir, je samozrejme ďalším manifestom novovlnových ideí, avšak prezentuje aj mínusové stránky zapríčinené improvizáciou, voľnou formou nerešpektujúcou pravidlá, vytváraním vlastného filmového časporiestoru, ktorý má korešpondovať až s rozprávkovosťou a vymýšľaním filmu za pochodu. V Snímke je ľahké zacítiť prílišnú asymetrickosť tempa, dostávajúceho sa prostredníctvom slobody formy k strnulosti a nevyrovnanosti, čím sa dielo stáva menej celistvým, neplynulým a miestami začne dezorientačne nudiť a je celkovo menej trvácnym zásahom. Truffaut nakrútil film, pri ktorom chel mať radosť z každého jedného záberu a vznikla naďalej hodnotná, ale zbytočne roztireštená variácia noiru. ............... Osobne viac preferujem Truffautov debut Nikto ma nemá rád, kde sa jeho dokumentárny prístup šikovnejšie drží témy a ponúka silný príbeh s autobiografickými prvkami v oveľa menej rušenej plynulosti, než v tomto viac, a niekedy až na škodu, experimentujúcim dielom. Môj zásobník je v tejto chvíli už vyprázdnený. ()
Tak ještě jedno moje setkání s Truffautem (a nejspíš asi poslední)... 451° Fahrenheita mě moc nebavilo, u Ženy od vedle jsem se vyloženě nudil, ovšem při sledování tohoto nesmyslu jsem vyloženě trpěl. Dávám jednu hvězdičku za sympatickou hlavní dvojici Charles Aznavour a Marie Dubois. Jinak jsem v celym filmu nenašel vůbec nic, co by stálo za zmínku. Ta slavná francouzská nová vlna mě vůbec nebere. Sorry jako. ()
Truffaut si svojou druhotinou vydobyl po Jean-Luc Godardovi imidž ďalšieho zásadného avantgardistu nouvelle vague. Miesto predestinácie je však Tirez sur le pianiste viac streľbou naslepo bez jasného konceptu. Mimovoľná žánrová neukotvenosť a razantné premety medzi jednotlivými štýlmi udávajú takt dejovej dynamiky a rozbíjajú film na náhodne poprehadzované fragmenty postnoirového neromantického snenia v uličkách mesta. Siahodlhé nezmyselné dialógy, románik, zbesilé naháňačky i psychologická rovina sú prítomné rovnakou mierou s kolísavou kvalitatívnou tendenciou. Zámer spočíva v nejednoznačnosti filmu ako takého, čím je, kam patrí. Godardov debut mal na pohľad ucelenejšiu štruktúru a tým bol cieľavedomejší a formálne zaujímavejší. Truffautova neurčitá odťažitosť miesená s cinefíliou na druhú stranu pôsobí dojmom diváckejšej a zábavnejšej alternatívy. Napriek tomu jeho rozháranosť pri podobnej dĺžke na mňa nedolieha tak uchvacujúco a dychberúco. Ale o to takmer určite Truffautovi ani nešlo. 80% ()
Neuspořádané, rychle tekoucí vyprávění o potulném pianistovi prodchnuté peripetiemi mnohdy na mysl zcela nepřicházejícími. A vlastně to není bizarní, neschází tomu nutná francouzská poetika (barové interlude mi přišly kouzelné), naivní romantika ani osudové konce a trocha realismu. Truffaut rok po jednom ze svých vrcholů (ad Nikdo mne nemá rád) ve velmi dobré formě, leč možná na žánrových -záměrných- pochybách (je taková tragika nevyhnutelná?). │80% ()
Galerie (45)
Zajímavosti (30)
- Goodisova osobitá poetika zaujala Truffauta, keď čítal známu edíciu "Série Noire", vydávanú vo Francúzsku od roku 1945, v ktorej sa objavilo aj toto dielo, no nebol prvým filmárom, ktorý vychádzal z jeho predlohy. Adaptácií jeho diel sa predtým zhostil Delmer Daves vo filme Temná pasáž (1947) a Jacques Tourneur v snímke Nightfall (1956). (Biopler)
- Film u divákov neuspel. Prvé pochybnosti priniesli už vlažné prijatia obecenstva vo francúzskych letoviskách počas letných mesiacov. Film si odkrútil oficiálnu premiéru 25. novembra 1960 v Paríži, no slabá návštevnosť primäla producentov stiahnuť snímku z obehu už v januári 1961. Príbeh o neúspechu sa sám stal neúspechom. (Biopler)
- Po úspechu debutu Nikto ma nemá rád (1959) začal Truffaut spolu s Godardom prepisovať starší scenár podľa románu "Horúce dni" od Jacquese Cousseaua. Príbeh o mladosti, prvých láskach a pôsobivých prežitkoch však pripomínal nielen debut, ale aj svojho druhu módne francúzske filmy. Od oboch sa chcel Truffaut dištancovať, a preto zvolil opačný smer – zameral sa na portrét neúspešného, nepriebojného a životom unaveného muža z novely "Down There" od Davida Goodisa. (Biopler)
Reklama