classic

Maďarský titul: Rozprávky z Budapešti, na mňa pôsobil asi až príliš »rozprávkovým dojmom«; viď otváracia sekvencia so žltou električkou, ktorú postavy najprv [1.] pripravili do stabilizovanej polohy, aby ju potom [2.] tlačili po premočenom piesku, či ju i nakoniec sami [3.] POSTAVILI(!) na trať [žeriav by mal teda čo robiť v takomto divokom teréne, nie to ešte tieto hladné postavičky], pričom asi vôbec najväčšie: [4.a] «Ad Absurdum»; bolo podľa mňa docielené do tej situácie, keď v nasledujúcom dianí, práve túto ELEKTRIČKU, na ktorej bol mimochodom postavený celý tento, naprosto bizarný titul, nakoľko určitá banda nešťastníkov, ju iba neustále tlačila po koľajnici, a k tomu si i často pospevovali do rytmu, či miestami tiež intelektuálne filozofovali nad zmyslom života, alebo sa tiež medzi sebou občas i pobili ... ; skrátka [4.b], rozhodne najväčší NONSENS spočíval v tom, ako v 2/2 minutáže, postavy ROZOBRALI tento dopravný prostriedok na množstvo dielov, s ktorými sa ponáhľali na druhú stranu rieky, kde ich zase zložili DOHROMADY; a čuduj sa svete, ONA znovu fungovala ako sa patrí! • Možné pozitívum naostatok spočívalo možno snáď maximálne len v tom, že nemecký režisér: Werner Herzog, nielenže [asi?] videl tento naprostý «bizarre», svojho maďarského režisérskeho kolegu: Istvána Szabóoa, kedy si dosť i reálne myslím zrovna to, že sa trošku inšpiroval na svojom zlomovom počine: FITZCARRALDO, kde megalomanský protagonista Brian Sweeney Fitzgerald v podaní vskutku šialeného Klausa Kinskiho, sa pomocou domorodých indiánov, pokúsil popresúvať parník skrz peruánsku džungľu, a k tomu i po strmom svahu, čím vari nenarážam práve na nič iné, než na to, že v tomto podaní to bolo mimoriadne realistickejšie, pútavejšie, kvalitnejšie a cetera. • Týmto rozprávkam sa radšej zo širokého oblúka celkom vyhnite, pretože by ste mohli prísť k veľkému úrazu, a tak vás predsa dopredu varujem, že pri Fitzcarraldovi, vám pravdepodobne hrozí takmer to isté, ale s tým podstatným rozdielom, že v prvom prípade uvidíte film, zatiaľ čo hneď v tom druhom: naozajstný FILM, čiže nie je film ako film ...

Predstavte si, že sa zrazu ocitnete v Dopravnej zápche ... [niekde v rímskej oblasti], kedy sa síce i istý čas hýbete aspoň akýmsi, vskutku naozaj »slimačím tempom«, ktoré onedlho dokonca vystriedalo ešte i oveľa pomalšie ["mŕtvolnejšie"] tempo, čo zrejme neveštilo absolútne nič pozitívneho, a práve preto sa o tom taliansky režisér Luigi Comencini, rozhodol nakrútiť pozoruhodný titul, ktorý sa naprosto celý odohrával na neprejazdnej diaľnici ... • Skrátka; už len samotný námet vzbudzoval i nemalé očakávania, či teda náhodou nebude mať, povedzme napríklad: statický charakter, pričom našťastie sa tieto obavy vôbec nenaplnili. Hneď vysvetlím aj prečo: Čím dlhšie budú [postavy] trčať v [ne]konečnej automobilovej zátarase, tým bude vari i samotná atmosféra čoraz viac hustnúť, až som bol napokon v jednej konkrétnej [nočnej] sekvencii i mimoriadne nemilo prekvapený, čoho sú ľudia vlastne všetkého schopní ...? • A v podstate i o nás ľuďoch [o našich "temných stránkach"] priamo pojednával tento viacvrstvový titul, ktorý určite neradno len tak podceňovať. • Režisér si medzi tou kopou šoférov [a ich spolujazdcov], šikovne vybral viacej, ako desiatku/desiatky z nich, ktorým venoval i náležitú pozornosť, kedy počas toho i «neustále» prestrihával na množstvo postáv → zo začiatku s odľahčenejším rytmom, ktorý neskoršie trochu zdramatizoval, aby to bolo snáď i o čosi predsa viacej zaujímavejšie, a veru jedna sekvencia mi pripomenula aj tú z kontroverzného: Mechanického pomaranča, ktorou sa možno režisér trošku inšpiroval? • Priznám sa, že som sprvoti ani nemal príliš vysokú mienku o tomto titule [rovnako som sa totižto obával akejsi "zdĺhavosti"], ale nakoľko som sa postupom času dokázal celkom obstojným spôsobom ponoriť do tohto obsahu, tak celkové dojmy sa zväčša pohybovali niekde na hranici medzi 3 a 4*, keď až v 2/2 minutáže; som sa napokon priklonil k priaznivejšiemu výsledku.

... Teda, aspoň bude konkrétne i o jedného, mimoriadne perverzného architekta Garroneho menej, alebo komu vlastne bude chýbať, keď všetkých naokolo svojim bizarným správaním zväčša strašne odpudzoval [a či predsa náhodou nebola podobne perverzná i celá spoločnosť v rámci celku, tak to vari nechávam na dôkladné zváženie diváckeho obecenstva, ktoré napokon samo posúdi, ako sa totižto veci majú?], a tak bol v podstate i rovnako bizarným spôsobom chladnokrvne zavraždený, a veru vskutku naozaj dosť zvláštnym štýlom [divák potom sám uvidí ...] • Skrátka; asi od tohto konkrétneho momentu, sa už pomaličky začína rozbiehať i intenzívne vyšetrovanie zo strany turínskeho komisárstva, na čo sú dokonca hneď povolaní/nasadení až dvaja komisári, keď jeden z nich predstavuje komisára Santamariu v podaní Marcella Mastroianniho, pričom medzi úvodnými podozrivými, sa zrovna nachádzajú i títo: Anna Carla Dosiová v podaní Jacqueline Bissetovej a Massimo Campi v podaní všestranne nadaného Jeana-Louisa Trintignanta, ktorí mimochodom na úvod spísali akýsi list na adresu zavraždeného, v ktorom ho častovali nelichotivými poznámkami ... • Dalo by sa ďalej podotknúť práve i to, že vyšetrovatelia sú akosi prikrátkymi na tento chúlostivý prípad, a preto sa do vyšetrovacieho diania, pomaly, ale isto; zapája i ďalšia [rozporuplná] postava Lelloa Rivieru v podaní Alda Reggianiho, ktorý má ešte pred hlavným komisárom Santamariom, určitý náskok, podľa ktorého by mal byť zrejme vôbec prvou postavou v poradí, kto[rá] nakoniec vyšetrí zamotaný prípad ...? • Zaujímavé na tejto veci [na scenári] bolo snáď predovšetkým najviac to, že pôvodný okruh páchateľov sa postupne trochu zväčšoval, kedy som väčšinou len márne tipoval, kto by to mohol reálne i byť, pritom až niekedy počas posledných cca 5-10 minút, som na to i konečne prišiel s určitým prekvapením, že by som to vonkoncom neočakával, alebo sa neustále iba chodilo okolo horúcej kaše? • Zo strany režiséra & scenáristu: Luigiho Comenciniho sa dostavilo asi prvé sklamanie, čo sa týka jeho tvorby, keď si podľa mňa tentoraz naložil toho na plecia i o niečo málo viacej, než bol teda vôbec schopným odniesť. I napriek niektorým výhradám z mojej strany, sa naostatok jednalo o remeselne kvalitne zvládnuté remeslo s kontroverznejším obsahom, kedy samotný obsah [na ČSFD] o titule je mierne zavádzajúcim ...

„Umývaj ma, vydrhni ma, očisti ma ...” • Počas svadobnej noci, sa [mlado]manželský pár, znenazdajky dozvie naprosto šokujúcu správu, spočívajúcu v náhlom zistení, že naprostá krásavica v podaní Eugenie Di Maquedaovej a vskutku i pomerne dosť výstredného jedinca v podaní Raimondoa Corraoa, čiže tým pádom: markíza Di Maquedu; že sú teda iba niečo na spôsob súrodencov v zložení: „Brata” a „Sestry”, čo je v podstate úplne zásadná informácia, s ktorou bude následne [zväčša bravúrnym spôsobom] pracovať nikto menší, než zrovna snáď »odborník na slovo vzatý«, menom Luigi Comencini, ktorý sa mimochodom už predtým, t.j. v dvoch dieloch: Chlieb, láska a fantázia & Chlieb, láska a žiarlivosť [... a vôbec, čo to tí Taliani neustále majú s tým chlebom?], pokúšal skrotiť mimoriadne zvodnú a hriešne sexy: Ginu Lollobrigidovú [diváci, ktorí medzitým už videli, tak dávno predsa vedia, či sa mu to i napokon podarilo?], no či sa mu to rovnako podarí i s touto aktuálnou, ústrednou protagonistkou v podaní talianskej herečky: Laury Antonelliovej, tak to je [oveľa] viac, než len otázne; nakoľko oproti Výtržníčke, používala neuveriteľne vyzývavejšie pózy, resp. akty, nad ktorými sa mi koľkokrát normálne rozbúšilo srdce, až v istý moment zrazu [RAZ] vyriekla: „Bože môj, ako hlboko som klesla!” • Taliansky herec: Michele Placido, ktorý sa síce čochvíľa [zhruba o 10 rokov neskôr] preslávi, ako komisár Corrado Cattani z «legendárneho serošu» : Chobotnica, tak podotýkam, že najprv zahviezdil v úlohe: šoféra Silvannoa Pennacchiniho, ktorá podľa môjho názoru patrí buď k jednej z jeho najlepších, alebo k jednej z najodvážnejších, k čomu sa asi viacej prikláňam: [no nemám až tak dôkladne zmapovanú jeho filmografiu, tak preto skôr dávam na svoje "prvotné dojmy"]. Ešte by som taktiež pochválil i postavu: mimoriadne dotieravého baróna Henriho De Sarceyho, stvárnenú francúzskym, charakterným hercom: Jeanom Rochefortom, ktorá energicky patrila k tej najlepšej v tomto eroticky ladenom titule, ktorého pôvodný scenár zo vzrušujúcich myslí: Iva Perilliho & Luigiho Comenciniho, ponúkal neúrekom úsmevných situácií, ktoré dokonca častejšie podtrhával najmä i sám „manžel”, alias markíz Di Maqueda v podaní Alberta Lionelloa, ktorý i napriek tomu patril medzi najslabšie články tohto titulu, pretože skrátka nemal až toľko hereckého priestoru, koľko by si jeho postava vyžadovala. • Summa Summarum: Estetický, dobový počin s peknou kamerou, výpravou a kostýmami; ďalej s geniálnym scenárom, a to ani nehovoriac o „hysterickom prejave” v podaní Laury Antonelliovej, čo je vari tým najväčším možným lákadlom, aké sa vopred ponúka ...

„V šesť hodín [(pod)večer] začne posledný súd!”; alebo predsa ešte i niečo z recenzentovho uhla pohľadu: [1.] „Božie mlyny melú pomaly, ale isto”, [2.] „Pán Boh nie je náhlivý, ale pamätlivý”; skrátka prvý, naprosto kľúčový poznatok, sa neustále opakoval v tomto "laurentiisovskom" titule, ako nejaká obohraná platňa [jednoducho povedané, už toho znásilňovaného podobenstva bolo asi cezpríliš!], keď hneď tie dva nasledujúce faktory, sa bezprostredne dotýkali ĽUDSTVA, ako takého, nad ktorým hodnú chvíľu visel: »DAMOKLOV MEČ«, o čom už v podstate ďalej priamo vypovedal tento, vskutku mimoriadne chaotickým spôsobom poňatý, taliansko-francúzsky titul s medzinárodným obsadením, kedy sa medzitým na striebornom plátne postupne vystriedalo množstvo zvučných, hereckých mien, ale zdôrazňujem, že s minimom hereckého priestoru sa naplno realizovať, čo rozhodne vnímam, ako jeden zo zásadných faktorov - totálneho neúspechu ako celku • Neúrekom postáv sa ocitlo nad absolútnou priepasťou, spočívajúcou z Božieho trestu, ktorý zoslal na ľudí, nachádzajúcich sa v talianskom prostredí, v nadväznosti na náhle vzniknutú situáciu, počas ktorej sa vlastne aspoň [konečne] ukáže, kto má akú tvár, keď sa zrazu ocitne v nezávideniahodnej situácii...? • To mi bolo mimochodom i úplne jasné, v čom spočívala ústredná myšlienka tohto počinu pod taktovkou Vittoria De Sicu [tentoraz si vybral svoju slabšiu chvíľku, musím podotknúť!], pričom zrejme asi najväčší kameň úrazu spočíval najviac práve v tom, že to sprostredkovával výsostne rušivým štýlom, na ktorý som si vôbec nedokázal zvyknúť, keďže ma väčšinou neuveriteľne odpudzoval! Ak by sa namiesto toho skoršie zameral predovšetkým iba na niektorú z nich, čiže priam najideálnejšie na postavu s určitým potenciálom, povedzme trebárs na tú zrovna stvárnenú Fernandelom, a k tomu by sa celkom upravil i scenár, tak výsledok by bol podľa mňa oveľa lepším, lebo takto sa na mňa vyrútilo veľa postáv so skoro nulovým kreditom! • VONKONCOM ANI [NIKOMU] ZVLÁŠŤ EXTRA NEODPORÚČAM! Z MOJEJ STRANY SA TOTIŽTO JEDNALO O VEĽKÉ SKLAMANIE. 

Pánska [i dámska], talianska, herecká smotánka + jeden francúzsky komisár [neustále hovoriaci po taliansky], keď v istý moment, sa zrazu všetci protagonisti, ocitnú pod jednou strechou vo vyšetrovačke = MONTE CARLO [výprava]. • A ešte by sa dalo snáď nasledovne doplniť i toto: stratený jazvečík, stará dáma Zungguenová, VRAŽDA. • A k tomu i vari automaticky prislúchajú: zvyčajní podozriví v podaniach troch manželských, talianskych párov + jedného francúzskeho milenca jednej z nich = Dino De Laurentiis [produkcia], a až následne potom, resp. predtým i Mario Camerini [réžia], ktorý bol v úvodných titulkoch, uvedeným nie na konci, ale v tesnom závese pred PRODUCENTOM = Titul, ktorý je buď preloženým vo francúzskej podobe, ako: Chacun son alibi [Každý má svoje alibi], alebo skrátka v talianskej podobe, ako povedzme: Crimen [Kriminalita?]; a mimochodom, nestrácate sa tak trochu vo všetkých, predchádzajúcich informáciách? • Je to dokonca možné, že predsa i trochu áno, nakoľko by som rovnako ešte podotkol, že počin disponoval nielen i s »dvojitou retrospektívou«, v ktorej by sa divácke obecenstvo teoreticky mohlo trošku zložitejšie orientovať, ale zároveň i o máličko komplikovanejšou štruktúrou, v ktorej by sa už mohli oveľa viacej strácať, než je teda vôbec prípustné, a tak napokon len najviac záleží na tom, ako je momentálne [po psychickej stránke] nastavený divák...? • Sordi, Gassman a Manfredi Versus Grayová, Manganoová a Valeriová + Bernard Blier, ako hlavný vyšetrovateľ = [Ne]ucelený, kinematografický zážitok, aký si väčšinou i obzvlášť rád vskutku doprajem! PS: Škoda, že Francúzi [zväčša] nehovorili po francúzsky, lebo vtedy by sa podľa mňa dosiahla určite väčšia dynamika z pohľadu ako celku; no nakoľko sa Talianom zrejme príliš nechcú čítať [talianske] titulky, tak práve preto si zvolili i túto "nešťastnú alternatívu", ktorá úplne zľahka kazila filmový zážitok.

Britský titul: Optimisti [z deviatich brestov], sa asi najviac zameral predovšetkým na komplikované vzťahy medzi rodičmi [mamou Chrissie a otcom Bobom] a ich deťmi [dcérou Elizabeth a synom Markom], kedy akýmsi »mediátorom sporu«, by mohol byť vskutku práve najmä akýsi, pouličný umelec a psíčkar Samuel "Sam" Hall v podaní naprosto nadštandardného, hereckého prejavu: Petrom Sellersom, ktorý tento neštandardný počin, zväčša držal rovno nad Temžou. • Jednoznačne mám z titulu ako celku, povedzme, mierne rozpačitejšie pocity, za to ale ústredný protagonista, neustále zdvíhal latku hodne vysoko, a preto sa snáď napokon konečné [z]hodnotenie zaobalilo na priemerné 3*. Na jednej strane som síce predsa zhliadol i veľmi zaujímavý, herecký výkon nielen zo strany Petra Sellersa, ale taktiež i zo strán jeho priamych sekundantov: Donny Mullaneovej a Johna Chaffeyho, keď tento «charakterný trojlístok», koľkokrát vytváral pestré situácie naprieč mnohovrstvovým Londýnom, pritom zrovna zo strany Simmonsovej réžie, mi skrátka chýbala ešte i o čosi väčšia dynamika, hĺbka a spád, pretože častokrát som si úprimne myslel toto: „Na prvý pohľad sa toho v tomto dianí, udialo pomerne hodne, no v podstate po hlbšom zamyslení sa nad touto [celou] situáciou, sa toho až tak veľa vôbec neudialo, čo rozhodne vnímam, ako určité balamutenie diváka.” • APROPO → Sellersovo: mimoriadne výrazovo strhané, a k tomu i reálne strhujúce stvárnenie danej postavy, je podľa môjho názoru tým úplne najväčším lákadlom, prečo dať tomuto titulu šancu, keďže okrem toho [MI] už titul ani nijako extra zvlášť nemal vlastne ďalej čo ponúknuť!?

Vidno, že tentoraz chýbal snáď nielen režisér Monicelli, ale zároveň i jeden z partie dlhoprstých: Tiberio Braschi v podaní Marcella Mastroianniho, ktorého síce priamo teraz už konkrétne nahradil automechanik: Ugo "Piede Amaro" Nardi v podaní Nina Manfrediho, kedy by sa mohlo vskutku práve zdať, že »náhradník«, predsa čokoľvek zaujímavého nakoniec predvedie, no ani zďaleka to tak vonkoncom nebolo, skôr práve naopak... • Bohužiaľ, musím následne skonštatovať, že tomuto, údajne komediálne ladenému talianskemu titulu s pôvodným názvom: Audace colpo dei soliti ignoti, ktorý by sa dal do slovenského jazyka úplne voľne preložiť, ako: «Odvážny prevrat obvyklými neznámymi», bol svojou formou i [najmä] obsahom, nielenže mimoriadne trápnym a k tomu i naprosto akosi príkrym, čiže inými slovami: Sequel I soliti ignoti, bol až natoľko automaticky samoľúbym, že tým pádom skrátka musel naraziť rovno do »filmového múru«, a to s potenciálnymi otrasmi mozgov, vrátane i samotného Giuseppeho "Peppeho er Pantera" Baiocchiho, ktorý si dokonca tú svoju sprostú hlavu, koľkokrát len tak dobrovoľne kdekoľvek [o]trieskal, až musel z toho normálne strašne osprostieť; a vôbec, väčšinou postavy sa silou mocou snažili pôsobiť nízkym intelektom, no Vittoriovi, ba ani Renatovi, som týmto tzv. ich snaženiam, nemohol prísť na chuť! • A mimochodom,  a čo ešte vlastne i tá «odfarbená blondínka», alebo ak teda chcete; šarmantná striptérka s vyzývavými pózami v podaní akejsi, druhoradej, talianskej herečky Vicky Ludoviciovej, keď trebárs taká áčková, Claudia Cardinaleová, mala tentokrát hádam ešte i menej hereckého priestoru, ako zrovna predtým, pričom ani táto nováčička, sa okrem toho ani v podstate nemala čím iným predviesť, a tak sa v momente v tejto chvíli [o]pýtam, čo si mám o týchto scenáristických vrtochoch, totižto myslieť, keď na mňa tak extrémne negatívne vplývajú? • Akoby tieto scenáristické zlepence, [autorizovaný] scenáristický tým, spísal kdesi v krčme pri poháriku tvrdého, ... že to musí na striebornom plátne, jednoznačne ["naplno"] zafungovať, avšak opak je pravdou! • Ďalší, výrazný nepodarok za posledné dni; pomaly očakávam výstražné znamenie, aby som asi už i vari konečne zatiahol ručnú brzdu, v opačnom prípade rovnako narazím do murovanej steny, čo by som naozaj nerád. Človeče, nehnevaj sa a spamätaj sa, pokým je teda čas!

Tentoraz tu máme vskutku i niekoľko [nezaujímavých] noviniek: [1.] Comenciniho vystriedal Risi! [2.] Prostredie fiktívneho m[i]esta Saglieny, sa vymenilo za naprosto reálne Sorrento. [3.] Namiesto čiernobieleho formátu, tu máme farebné odtiene. [4.] Výtržníčku v podaní Giny L., vystriedala Sofia Cocozzaová v podaní Sophie Lorenovej; ...mimochodom reč je už o tretej časti trilógie: Chlieb, láska a ....., ktorú jednoznačne považujem za nielen úplne zbytočný diel, ale zároveň i za ten najslabší, aký si snáď vôbec kedy dokážem predstaviť; skrátka, bez priamej účasti "lollobrigidky", to už určite nebolo to »pravé orechové«, i keď povedzme, že "lorenka", sa i napriek tomu hodne snažila; no v podstate samotný scenár bol až natoľko plytkým a k tomu i mimoriadne zúfalým, že si dokonca pomerne často i vypomáhal samotnou štylizáciou v podobe postavy Nicolinoa, ktorý mal očividne evokovať vari nikoho iného, než zrovna Marcella Mastroianniho, čo už bol podľa mňa zo strany scenáristov absolútny vrchol drzosti v priamom spojení s totálnou trápnosťou. • V tejto konkrétnej veci mi napokon nezapasovalo zrejme ešte oveľa viacej faktorov, než práve tie, ktoré rozoberám na samom začiatku, t.j. body jeden až štyri. • Predovšetkým už sám protagonista Antonio Carotenuto v podaní Vittoria De Sicu, jednak pôsobil akosi neistým dojmom, a jednak občas ani poriadne nevedel, kým že to vlastne mal byť, čiže z môjho uhla pohľadu zväčša prevládal akýsi, bližšie nešpecifikovaný pocit: nekonečných, zmätočných situácií, ktoré nie a nie skončiť, čo bolo ďalším utrpením, kedy som sa asi ani nevedel dočkať konca kraja, keď už budem mať konečne túto «filmovú tortúru», aspoňže za sebou! Neuveriteľne bolestné utrpenie! • Z tohto titulu sálala naprostá bezmocnosť, ktorú má na svedomí ranný príspevok Dina Risiho, pritom nebyť jednej scény v podobe vsuvky: tanečného mamba medzi Sophiou a Vittoriom [ale De Sica sa pri tom ksichtil dosť zvláštne, lebo ho pozorovali druhí... (z mestskej radnice) ], tak titul by s vysokou pravdepodobnosťou atakoval tú najspodnejšiu hranicu [odpadu?!], pretože disponoval tak otrasnou štruktúrou, že tomu normálne ani nechápem. A o to smutnejšie, že režisér, herečka a herec/režisér, patria medzi top talianskych, filmových osobností, teda najmä Lorenová a De Sica.

Z jednak amatérskeho, ďalej k tomu i pomerne dosť béčkového, vrátane snáď i video titulu: Čínskeho duchovného príbehu; som mal konkrétne až tak mimoriadne otrasný zážitok, [1.] ktorý by som vskutku už asi vôbec nechcel zažiť znovu, [2.] ba ani by som ho nedoprial ani tomu úplne najhoršiemu nepriateľovi; [prológ] nakoľko sa naprosto i zásadovo vyhýbam presne týmto »duševným dunihlavom«, no zároveň podotýkam, že nie zrejme vždy sa to i dá. • Skrátka; táto maximálne nevkusná zlátanina, nielenže nemala žiadnu hlavu a ani pätu, ale súčasne sa ešte tvárila i seriózne, s množstvom šialených záhrobných scén, duchov, démonov, či dokonca povedzme i bojových umení, z čoho sa vari automaticky vytváral naprostý «čínsky guláš», z ktorého ma obzvlášť rozbolelo brucho, fuj, totálny humus! • A potom nakoniec 1*, je v podstate za čo? ZHRNUTIE:  Akési zmilovanie sa nad touto "sračkou" z mojej strany, pramenilo najmä z miestami zaujímavej hudby alebo do titulu vložených niekoľkých, aspoňže vkusných piesní, v opačnom prípade sa jednalo o niečo, z čoho asi budem mať hodnú chvíľu ešte hodne divný pocit! Výsostne nedoporučujem, iba na vlastné nebezpečenstvo!