Reklama

Reklama

Nejsledovanější žánry / typy / původy

  • Drama
  • Komedie
  • Akční
  • Dokumentární
  • Krimi

Recenze (2 490)

plakát

Godzilla (1954) 

Katastrofické (veľko)filmy so zvláštnymi efektmi, síce príliš často nevyhľadávam vo svojom hľadáčiku, ale ak už teda nejaký mám k svojej priamej dispozícii, tak sa ním nechám i veľmi rád unášať, a to konkrétne naprieč mimoriadne ničivým dianím, čoho nie je vôbec žiadnou výnimkou ani zrovna tento predstaviteľ filmového žánru - kaiju s hlavným titulom Gojira, ktorá môže dokonca tiež evokovať i ničivé zemetrasenie Kanto z roku 1923, a to ani nehovoriac o zhodení atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki v roku 1945, skrátka, z každého rožku trošku, čo by určite potvrdila nielen taká, obzvlášť nadrozmerná gorila King Kong, ktorou sa mimochodom títo tvorcovia, na čele so vskutku vizionárskym režisérom, Iširóom Hondom, nechali voľne inšpirovať, ale zároveň aj postava zoológa Jamaneho v podaní vari renomovaného herca Takašiho Šimuru, ktorá pomerne dosť často vysielala「varovné signály」, à la symbolika jadrového holokaustu, ktorý je (neu)stále aktuálnym i v aktuálnom 21. storočí... • Toľko podstatných informácií hneď na samý úvod, keď ma k tomu ešte následne zaujal i monštrózny REV tohto extrémne zmutovaného, rádioaktívneho, prehistorického stvorenia, ktoré zo seba súčasne chrlilo i veľmi štipľavé plamene, čo je v spoločnej kombinácii, extrémne nepríjemnou skutočnosťou pre všetkých obyvateľov toho prostredia, ktoré sa znenazdajky ocitlo v neuveriteľných troskách, ako po skazonosných zemetraseniach, či povedzme po ohlušujúcich výbuchoch rakiet, a tak pre toto monštrum azda platí len mocná zbraň v podobe『likvidátoru kyslíku』, ktorý vynašiel istý vedec, a opäť sme v začarovanom kruhu... • Ďakujem pekne, na jednej strane určite kvitujem, že som sa konečne zoznámil s touto nespochybniteľnou klasikou, ktorej som nakoniec udelil iba priaznivé *** , keďže na strane druhej si pre zmenu zas myslím, že je predsa trochu zastaralou, kvôli čomu sa vonkoncom neodvážim byť so svojim výsledným hodnotením, ba o čosi viacej odvážnejším, nakoľko mi to svedomie akosi nedovoľuje, aby som tentoraz mierne prižmúril jedno očko, i keď jednoznačne uznávam, že snímka mala niečo do seba.

plakát

Ostrov (1960) 

Osudom zväčša skúšaní, ťažko pracujúci ľudia, žijúci na malom, opustenom a「nemom ostrove」, tak vážení a milí, to je presne tento Ostrov pod taktovkou Kanetoa Šindóa. • V podstate v tomto mimoriadne meditatívnom, čiernobielom snímku, ktorý z môjho osobného hľadiska, predovšetkým považujem, či dokonca vnímam, ako istý,『náučný dokument』, v ktorom mimochodom hrajú hlavný prím len štyri kľúčové postavy v zložení 4-člennej rodin(k)y, pozostávajúcej zo sympatickej matky, prísneho otca a dvoch maloletých detí, je z viacerých kritérií naprosto prelomovým, kinematografickým dielom, ktoré snáď ani nemá vo svojom o(d)bore žiadnu konkurenciu, no zároveň je i mierne uspávajúcim, alebo povedzme ubíjajúcim, pričom z tohto zovretia ma vari vytrhla až záverečná tretina, ktorou režisér trochu ozvláštnil toto「mlčanlivé dianie」. • Ak by som mal byť práve teraz ešte viacej špecifickejším, než som bol doposiaľ, tak divákom predsa niečo dôležité naznačím, že takmer vôbec nepotrebujete čítať žiadne titulky, maximálne sa iba čo najviac ponoriť do dennodennej, pracovnej rutiny zo strany týchto postáv, ktoré si (ú)plne pri takýchto činnostiach, vystačia bez akejkoľvek verbálnej komunikácie, skôr budete s miestami zatajeným dychom, pozorovať, ako sa neustále zamestnávajú svojou tvrdou prácou, až som mal niekedy zdania, že som ich skoro ani nevidel výraznejším spôsobom relaxovať, no našťastie to nebolo len o robote, i keď musím rovnako podotknúť, že boli nielen odrezaní od civilizácie, ale aj okrem nich tam už nikto s nimi ďalej nespolunažíval, z čoho sa dajú vyvodiť i patričné dôvody, prečo sa správajú tak, ako sa správajú. • Skrátka, obrňte sa čo najväčšou trpezlivosťou, v opačnom prípade vás ich neuveriteľná disciplína spojená s obdivuhodnou aktivitou, čochvíľa buď nadobro otupí, alebo trebárs poriadne unaví, nakoľko sa v tejto záležitosti stále jedná o večne opakovaný cyklus, ktorý sa možno trošku (z)mení s príchodom ročných období, pritom aj taký hudobný motív, je ako obohratou platňou, na ktorú sa ale dá celkom dobre zvyknúť, no povedal by som tiež, že nehrala zásadnú úlohu. • Jestvujú len dve potenciálne možnosti, čo sa teda týka tohto『filmového dokumentu』, ktorý by som nakoniec skrátil o dve tretiny do podoby - 30 minútového programu, určeného na niektorú zo vzdelávacích staníc, kde by si isto našiel svoje publikum. Čiže: a). Dajme tomu to celé absolvovať vo svojej celej kráse i s určitým vypätím svojich síl... b). Vzdať to hneď na začiatok, pretože 90 minút môžete kľudne pociťovať, ako raz toľko, čo je už vskutku veľmi čudný pocit. • Summa summarum: Síce som rád, že som bol účastníkom všetkých udalostí okolo tohto ostrova, vrátane i jeho domácej pevniny, ale zopakovať si to znovu už vonkoncom netúžim, keďže mám z filmu, ako z celku, tak akoby som to následne slušne naznačil a vzápätí ihneď ukončil? Proste, ak by sa použili strihačské nožničky o nejakých cca 15-20 minút, a najmä niektoré scény kompletne vynechať, iné viac zdramatizovať, tak výsledok by bol oveľa zaujímavejším, než je zrovna z môjho uhla pohľadu tak zľahka nedopečeným.

plakát

Vepři a válečné lodě (1961) 

Japonského režiséra Imamuru, začínam mať čoraz vo väčšej obľube, i keď zväčša zobrazuje ničím a nikým neprikrášlené prostredia, z ktorých mi mimochodom nenormálne zviera žalúdok, podobne ako zrovna i práve teraz, keď som akurát dosledoval toto mimoriadne špinavé & skazené dianie, a to hneď okolo mladého gangstra Kintu a ďalších členov jeho podsvetia, ktorí si vôbec nerobia ťažkú hlavu zo všetkých prebiehajúcich udalostí, z ktorých bude mať minimálne divák veľmi zvláštny, až by som normálne povedal, že miestami čudesný pocit, nakoľko si tento režisér, znovu nekladol servítku pred ústa, čím je v podstate naprosto povestný, že sa pozerá na svet reálnou optikou, v tomto prípade - vskutku, drsnou, čiernobielou, kompozíciou obrazu, ktorou ma doslova vtiahol rovno do「bodu epicentra」, skrátka to vyzeralo, ako priam vystrihnuté z dobových dokumentárnych denníkoch, vďaka čomu snímok dosahuje čo najvernejšieho rozmeru, ktorý podtrhuje i záverečná sekvencia, ako vystrihnutá z nejakej, japonskej verzie so Jumanji & Francúzskej novej vlny, čo je spoločnou kombináciou tohto kinematografického dielka z roku 1961. • Obsadenie bolo skutočne vydarené, keďže Džicuko Jošimurová, ktorá najprv stelesnila komplikovanú postavu menom Haruko v Buta to gunkan, tak čochvíľa kompletne vyhodí vyhýbku smerom na prelomovú Onibabu, ktorá je snáď ešte oveľa komplikovanejšou, než bolo tomu predtým, pričom si je vari možné následne všimnúť i to, že tam mala predsa namierené už na konci tohto príbehu, počas ktorého sa udiali najrôznejšie veci... Dalo by sa tiež podotknúť, že dokonca tak trochu zatienila i svojho priateľa - protagonistu Kintu, ktorý rovnako začal intenzívne uvažovať nad tým, že by mohol zmeniť svoj život, pokým je na to osudom ukotvený čas, čiže, konečne zavesiť túto pochybnú kariéru na klinec? • Tieto postavy sa väčšinou vzájomne dopĺňali, ak to tak môžem nazvať, pritom sa postupne pridávali i mnohé ďalšie, medzi inými napríklad i taký gangster Tetsuji, ktorý má zrejme všetky svoje dni dávno spočítané..., alebo si to len namýšľa? • Pozrite sa na týchto nešťastníkov v nešťastnom prostredí, a potom nakoniec sami uvidíte, či pre nich jestvuje kúsok nádeje. Pre niektorých určite áno, ak si avšak dajú povedať...

plakát

Ohňostroj (1997) 

Škoda, že moja prvá oficiálna návšteva u Takešiho Kitana, čo sa konkrétne týkalo po režisérskej stránke, dopadla tak strašne katastrofálne, až pomaly tomu nemôžem ani sám uveriť, že by ma mohol nejaký japonský snímok až takto veľmi sklamať, skôr by som to ale charakterizoval, ako proste počas sledovania tohto filmu, si prechádzať「neuveriteľnou nudou」, ktorú som dopozeral iba s obrovským vypätím všetkých svojich síl, až som momentálne teraz z toho mimoriadne vyčerpaný, keď si vzápätí môžem pogratulovať asi v tom zmysle, že to mám aspoň konečne za sebou, pričom, na druhej strane, zase pevne verím tomu, že snáď nabudúce to dopadne už úplne ináč...?! • Skrátka, aby som bol predsa trochu viacej konkrétnejší, tak som zrovna v tomto prípade - v podstate ani poriadne netušil, čoho chcel vlastne tento univerzálny tvorca dosiahnuť viac? Či sa túžil predovšetkým zamerať na typickú yakuzu, odkiaľ najviac pramenili tie najbrutálnejšie scény, alebo povedzme sa venovať i protagonistovej, smrteľne, chorej žene, či dokonca kolegovi, ktorý je kvôli nemu akurát upútaným na invalidnom vozíku a podobne. • Áno, tentoraz ste presne trafili klinček po hlavičke, pretože pokiaľ sa dobre pamätám, stelesnil nielen hlavnú postavu v podaní výbušného (niekdajšieho) detektíva Nišiho, ktorého si taktiež napísal priamo na telo, ale súčasne si k tomu tento dosť『popretkávaný príbeh』, zostrihal i podľa svojho vlastného gusta, čím v mojom osobnom ponímaní vôbec nedosahuje požadovaného efektu, najskôr len určitého defektu, spojeného s daným rozčarovaním zo strany zainteresovaného diváka, ktorý sa pomaličky ani nestačil čudovať, čo mu to ten režisér neustále servíroval rovno na filmový tanier... • Totižto, ani jedno menované prostredie, mi neprirástlo k srdcu tak, ako som si možno trošku naivne predstavoval, že by práve mohlo, zväčša na mňa pôsobilo len chaotickejším spôsobom, nakoľko sa väčšinou vykryštalizovalo z čista jasna, ako trebárs, z nejakého, podivuhodného sna. • Bohužiaľ, musím následne skonštatovať, že Hana-bi, nie je tým filmom, na ktorý budem ešte v dobrom spomínať...

plakát

Černá kočka (1968) 

Čierna mačka v buši bola síce hodne divokou, no zároveň ani poriadne nevedela, či sa v podstate chcela najviac pohybovať iba v čisto horrorovej rovine tak, ako tomu bolo presne na samom, desivom začiatku, alebo dokonca i v tej vskutku naprosto melodramatickej, pomaly ako zo sentimentálnych drám Douglasa Sirka, či povedzme ešte niečo na spôsob i samotného mysteriózneho žánru, ako z vari kultových Krajných medzí, a tak by sa dalo celkom podotknúť, že skrátka skákala z každého rožku trošku, čo je nakoniec v mojom osobnom ponímaní, predsa trochu「rušivým elementom」, prečo som napokon nezašiel až za Rajōmonovu bránu s maximálnym hodnotením, takto som ostal trčať len ozaj malý kúsok pred ňou, a s mierne rozporuplnými pocitmi, ale súčasne aj so spokojnými dojmami, ak to avšak vnímam, ako celistvý film pod záštitou japonského režiséra Kaneta Šindóa. • Ak si dobre spomínam, tak podobne som to mal taktiež i s jeho predchádzajúcou Onibabou, čiže s rovnako niekoľkými spoločnými prvkami hneď na úvod, vzápätí s absolútnym nadšením, hraničiacim s vysokým očakávaním, no postupne, ako sa dianie posúvalo smerom dopredu, tak i s menším『rozčarovaním』, no obidve skončili jednak so spoločným ohodnotením... • Áno, a k tomu i dynamická a úderná hudba v podaní Hikarua Hajašiho, tvorila dosť podstatné jadro tohto snímku, bez ktorého by sa sotva jednalo o tak výborný audiovizuálny zážitok, keď mi miestami svojim pozoruhodným zovretím, trošku pripomínala zrovna i tú, a to konkrétne od hudobného skladateľa Jerryho Goldsmitha, à la Planéta opíc z roku 1968, tak teda, ktorý z nich sa vlastne práve teraz inšpiroval kým..., a či sa jedná len o obyčajnú zhodu okolností...?

plakát

Wandafuru raifu (1998) 

Ešte pomerne vidno, že sa režisér zatiaľ iba hľadal, a to vo svojom v poradí druhom celovečernom snímku, v ktorom sa predovšetkým vyžadovala čo najväčšia trpezlivosť zo strany diváka, aby sa skrátka pripravil na poriadnu spŕšku nekonečných dialógov medzi týmito jednotlivými postavami, až sa to pomaly stávalo naprosto vyčerpávajúcou vlastnosťou tohto počinu... • Síce sa úplne nestotožňujem s tým, že to zároveň bolo i mojim hlavným zdrojom celkovej vyčerpanosti (no, vôbec nemôžem poprieť zrovna ani to, ako som sa strašne tešil na záverečný gong, ktorý vari definitívne oznamoval koniec!), ale som si jednoznačne istý aj v tom, že táto ranná "kore'edovka" , i napriek svojej「mimoriadnej ukecanosti」, mala niečo do seba, i keď sa v podstate neustále krútila zôkol-vôkol intenzívnych rozhovorov v akejsi『posmrtnej agentúre』, áno, vďaka tomu sa práve toto kinematografické dielko, následne posunulo i do ďalšieho rozmeru, a to nielen snáď iba kvôli samotnému dojmu, ako by ste sa proste pozerali na「film vo filme」, čo je tiež ďalšou pridanou hodnotou navyše, konkrétne v tejto vízii, ako si ju vtedy predstavoval v súčasnosti renomovaný Hirokazu Kore'eda. • Totižto, aby som počas písania svojej recenzie,『nechodil iba okolo horúcej kaše』, tak predsa čosi viac načrtnem i zo samotného diania, ktoré disponovalo duchovnou charakteristikou, aj keď to tak akosi ani spočiatku nevyzeralo, že sa už nachádzame niekde mimo nášho chápania (trojrozmerného priestoru), akurátne zrejme myslíte na to isté, čo má taktiež recenzent na mysli, pravdaže v tom prípade, ak ste o týchto súvislostiach aspoň trochu presvedčení, tak sa k nim nakoniec rovnako prikloníte, že by sa potom mohli odohrávať v takejto podobe... • Áno, tým vlastne dosť naznačujem najmä to, že všetky tieto postavy sú už po smrti, a na tomto špecifickom mieste, ktoré som pomenoval o pár riadkov vyššie, čiže na akomsi medzistupni, sa každému z nich budú postupne premietať hádam tie najcennejšie spomienky, na aké si len (ne)spomenú, aby mohli s nimi pokračovať rovno do「posmrtného života」. A od toho sú mimochodom títo sympatickí pracovníci, aby týmto sympatickým zosnulým s tým pomohli. • Osobne som tejto myšlienke určite naklonený, no súčasne s tým rozdielom, že by som ale uvítal oveľa pútavejšie spracovanie, než akurát to, ktoré sa momentálne snažím (o)komentovať. Povedzme, filmových možností, by k priamej dispozícii aj boli, len ich treba smelo vyhľadať...?

plakát

Trest smrti oběšením (1968) 

Predstavte si trebárs klasický príbeh typu Dvanástich rozhnevaných mužov, áno, na mysli mám presne ten naratívny dej, keď sa v jednej malej miestnosti s naprosto vzťahujúcou, a k tomu i extrémne vydýchanou atmosférou, rozhoduje o vine alebo nevine jedného chlapca, s ktorým som v podstate ani nikdy nebol v priamej reči, čiže, povedzme, napríklad, že by ho tieto postavy priamo konfrontovali s realitou/nerealitou jeho prípadných činov a skutkov, pričom práve teraz sa v tomto prípade schyľuje asi k niečomu navlas podobnému, no zároveň s tým sakramentským rozdielom, že sa to tentoraz udeje v úplne obrátenom pomere, než zrovna na aký sme boli predtým tak trochu viacej zvyknutí... • Veď sa tomu skrátka ani nie je čo čudovať, keďže za kormidlom stál nikto iný, ako kontroverzný tvorca Nagisa Óšima, od ktorého by mal potenciálny divák čakať asi úplne čokoľvek, a vedzte tomu, že to opätovne znova platí i s ďalšími pridanými rozmermi - extra naviac, spočívajúcimi v celkových formách, s ktorými pracuje tento režisér. • Zo začiatku som mal proste tak zvláštne nepríjemný pocit, ako by som sa znenazdajky ocitol v cele smrti aj s jedným konkrétnym『pánom na holenie』, ktorého pomenujem ako "R" , kedy film kráčal v autentickom, dokumentárnom duchu, z ktorého doslova mrazí... Následne si skúste predstaviť, čo v takom prípade, ak sa náhodou táto štandardná「poprava」, jednoducho nevydarí podľa tých najideálnejších predstáv, tým mám na jazyku predovšetkým niečo v takom zmysle, že všetci prítomní & prihliadajúci diváci, vrátane aj tých filmových, ostanú zaraz mimoriadne zaskočenými, keďže dotyčný antagonista, akosi stále nechce(L) zomrieť, pritom zrovna odteraz sa to budú chcieť všetky tieto kompetentné osoby radikálne zmeniť, áno, dobre uvažujete, "R" , si ešte nemôže celkom poriadne vydýchnuť, lebo to ani nesúhlasí s pôvodnou myšlienkou... • Nastávajú akési presvedčovacie metódy (hlavný motív počinu), ktoré ho majú opäť primäť k tej nezávideniahodnej situácii, v ktorej sa ocitol hneď v samom úvode i s niekoľkými zaujímavými štatistikami, a to nielen zo strany samotného hlasu istého komentátora, ale súčasne i prostredníctvom úvodných tituliek, ktoré sú rovnako znepokojivými, ako aj nastávajúce dianie, ktoré sa pohybuje vo viacerých rovinách, a to od divadelného, cez experimentálne, až vari po surrealistické, a aby sa z toho namojdušu nejeden nezbláznil? • Našťastie ani nie, lebo už trošku dopredu viem, čo môžem od japonskej mentality očakávať, totižto ma zaujalo i to, že ostali sami voči sebe dosť kritickými, predsa sa tu tiež primiešala i domáca politika, ktorá by sa nemusela mnohým domácim divákom príliš pozdávať, lebože im nastavila priam realistické zrkadlo...

plakát

Konkurs (1999) 

Na samý úvod si totiž dovolím začať trochu netradične, a predsa k merítku veci, a to asi v takom zmysle, že tentoraz použijem iba jednu konkrétnu zaujímavosť (poznámku) ku Konkurzu:「Na švajčiarskej premiére sa jednému divákovi urobilo zo záverečnej scény tak zle, že vyšiel zo sály a potreboval pomoc zdravotníkov.」• Síce nie som na tom po domácej projekcii, až tak strašne špatne, ako povedzme zrovna tento nemenovaný Švajčiar niekedy na konci 20. storočia, ale zase nemôžem povedať, že by so mnou tento romanticko-surový, psychothriller pod taktovkou Takašiho Miikea, absolútne nepohol, skôr práve naopak, rovnako som sa cítil mimoriadne nepríjemne, ako určite i mnohí diváci, nielen v tých časoch, keď pravdepodobne dnešným divákom takáto obzvlášť divoká zmes brutálneho násilia, už toľko vrások na tvári skutočne nevytvorí, keďže si na to už pomerne dávno zvykli, ak chcú teda kráčať so súčasným trendom, musia sa tomu i prispôsobiť? • V mojom ponímaní to jednoznačne vnímam, ako priamu kombináciu, trebárs úplne najtypickejšieho romantického príbehu, aký si len sami dokážete kedykoľvek predstaviť, typu: Keď Harry stretol Sally (neberte to ale celkom doslova!), áno, presne takýmto štýlom to fungovalo vo svojej prvej polovici, kedy muž - v tomto prípade vdovec, spoznal na dopredu dohodnutom konkurze, mladú, dosť atraktívnu ženu s bolestnou minulosťou, pričom vari odteraz príde konečne na radu i pomalá fyzická bolesť, ktorá prevezme štafetu v podobe Saw: Hry o prežitie, na čo sa následne treba predovšetkým psychicky pripraviť, pretože režisér ma (nás), šetriť ani akosi príliš nemieni(l), lebo táto naturalistická sekvencia, je v mnohých ohľadoch veľmi vyčerpávajúcou, tým pádom nastávajú dve odlišné roviny jedného filmu, ktorý je ako celok - extrémne náročný na celkové strávenie. • Najprv som si mal akože extra oddýchnuť, aby som si neskoršie poriadne zamakal, ako na cyklistickej trase: z Ružomberka do Žiliny, a zas poberaj sa domov, asi niečo v tom význame. Áno, dalo mi to zabrať i s dodatočnou svalovicou, prečo dotyčná osoba tak hrboľato jazdila, ako si v podstate sama od začiatku stanovila... • Nebyť akéhosi rutinného spracovania, čo sa zároveň týkalo práce scenára i mechanických, hereckých výkonov, konečný výsledok by bol možno oveľa lepším? Skrátka, v romantickej línii som sa s nimi väčšinou iba nudil, čiže sa dostavil naprostý štandard, ktorý by prekonala i hocaká, mexická telenovela, aby vzápätí tento Šinkasen prešiel vďaka samotnej rýchlej výhybke na ďalšiu koľaj, kedy sa začal tak výstredne rútiť smerom do cieľa, že som tomu miestami ani sám nechápal + a k tomu i s niekoľkými prekvapeniami, ktoré sa zvoľna skrývali v jednotlivých vagónoch, vrátane predvídateľnosti & samoúčelnosti, ak to tak môžem definovať. • Režisérovi išlo najviac asi len o to, aby postupne vybudoval čo najvyše vybičovanú atmosféru, ktorou potom toto pochybné prostredie u protagonistu tak priklincoval, ako si ani vo sne nedokážeme zobraziť... Neľutujem, že som videl túto filmovú súťaž, ale reprízu by som si už v žiadnom prípade viac krát nezopakoval, no i napriek tomu všetkým vskutku odporúčam, i keď to asi nie je pre každého.

plakát

Moje úloha je pomsta (1979) 

Dokonalý portrét viacnásobného (a k tomu i pomerne dosť bezcitného) vražedníka Iwaoa "Profesora" Enokizua v naprosto nebezpečnej vízii od vskutku vizionárskeho režiséra Šóheia Imamuru, z ktorého som medziiným zase nemal najlepší pocit, keďže si znovu nekládol servítku pred ústa, nakoľko sa snažil byť čo najviac autentickým, tak tým pádom nešetril ani žiadneho nastávajúceho diváka v 21. storočí (totižto, zo snímku stále srší neuveriteľná nadčasovosť!), ktorý sa vôbec po prvýkrát odhodlal vstúpiť na túto mimoriadne zvrátenú, thrillerovú pôdu so samými skazenými postavami na svojom konte... • Áno, jednoznačne TU nebol nikto úplne「čistý」 , vrátane nášho "profáka" , ktorý sa azda navždy zapísal do análov filmových dejín celej kinematografie, rovnako, ako i ďalšie a vedľajšie postavy, z ktorých mi postupne čoraz viac naskakovala samá, 『husia koža』 , ktorej som sa dokonca ani niekoľko málo minút po závečných tituliek celkom nezbavil. • Skrátka, čím sa intenzívnejšie ponoríte do tohto, obzvlášť ponurého diania, tým sa vám doslova viacej dostáva pod kožu, a to i napriek tomu, že trochu častejšie skákalo po časovej osi na princíp flashbackov, na čo si časom určite zvyknete...? • Nie, nie je to mätúce, lebo režisér Imamura to mal zvyčajne perfektným spôsobom pod palcom, síce nevravím, že by mi to proste ani jediný krát nevadilo, to akosi ani nepopieram, a možno i kvôli tomu som nakoniec neudelil maximálne hodnotenie, kedy som mal pocit, že sa na to mohlo ísť predsa aj trošku ináč, ale budiž, rešpektujem režisérovo spracovanie so znepokojivým vyústením až do samého záveru, ktorý to ešte podtrhol. • Zaujímavé na tom všetkom bolo predovšetkým to, že tvorcovia zobrazili skutočný príbeh - sériového vraha Akiru Nishiguchiho, ktorého fascinujúcou metódou stvárnil herecký predstaviteľ v podaní Kena Ogatu, ktorého filmové vyčíňanie, paradoxne, bolo fascinujúce sledovať... Vtedy ste ani nemali taký dojem, že sa pozeráte iba na tieto, postupne premietané, 「pohyblivé obrázky」 , na to časom načisto zabudnete, tak sa extrémne vžijete nielen do 『jeho kože』 , ale aj do nasledujúcich, pokrivených charakterov. Prečo? • Pretože v samotnom obsadení figurovalo toľko kvalitných, japonských zv(r)učných hercov, koľko si dokážete len predstaviť, aby ste pomaly ani nedýchali, tak sa vám ich prítomnosťou nenormálne zaťažil žalúdok, že ste si želali čo najrýchlejší koniec. Mimochodom, napočítal by som ich minimálne aspoň takých päť, toľkoto mal každý z nich dostatočne vyčlenený svoj herecký priestor, čo ma neskutočne iritovalo! • Radšej zabudnite na všetky kriminálne kópie všelijakých (ne)počinov od výmyslu sveta, lebo len sotvaktorý z nich sa tomuto drsnému Originálu prinajmenšom vyrovná. • Už vari rozumiem, prečo patrí k obľúbeným filmom tohto chlapíka za kamerou...

plakát

Tanpopo (1985) 

Japonský tvorca Džúzó Itami, pomenoval svoj - vskutku dosť svojský komediálny počin s titulom Tampopo (Púpava), nielen podľa hlavnej protagonistky v podaní sympatickej Nobuko Mijamotovej, ináč, režisérovej zákonitej manželky, ale aj vari podľa nastávajúceho rezancového baru, ktorý sa z nevýrazného Lai Lai, onedlho premenuje na naprosto špičkový「Tampopo」, áno, práve teraz by som snáď už mohol konečne prezradiť, že sa väčšinou budem zdržiavať iba v japonských kuchyňách, a k tomu aj so špeciálnymi vychýtavkami, a to ani nehovoriac o『vedľajších postavách』, ktoré budú tejto budúcej (šéf)kuchárke zručne sekundovať, medziinými, napríklad tiež i také mladé ucho v podaní Kena Watanabeho, ktorý sa o rovných 18 rokov neskôr preslávi(l) v jeho pravdepodobne najznámejšom (najlepšom) filme z roku 2003... • V podstate si nie je vôbec ťažké domyslieť najmä to, že táto hlavná postava má na to hádam úplne všetky dané predpoklady, aby dosiahla, trebárs, takú「Michelinskú hviezdu」, čo je povedzme vo filmovom ekvivalente niečo, ako obdržať toho, povestného, Zlatého plešivca, i keď podotýkam, že už zrejme dávnejšie nemá takú v*á*h*u*, na akú býval predtým možno trochu viacej zvyknutý, ...no asi najzaujímavejšie na tom celom bolo zrovna to, ako sa k tomu vlastne dopracovala...? • Áno, aby som sa ešte na malú chvíľu vrátil i k predchádzajúcemu postrehu, tak by som to rád okomentoval asi v tom duchu, že našťastie som nebol len účastníkom mnohého sŕkania a následného nekonečného vychutnávania si týchto všelijakých pokrmov, nad ktorými tieto postavy do slova a do písmena slintali blahom, pritom vo veľa ohľadoch sa rovnako režisér zvykol od tohto návykového prostredia, miestami mierne odkloniť, aby do tohto diania postupne vstupovali i ďalší náruživí súkmeňovci v odlišnom naladení, a predsa v rovnakom, skrátka, dalo by sa povedať, že sa to tu neustále točilo o pôžitkoch z príjemných chutí, len každý z nich bol v rozdielnom nastavení, a znovu v tom istom. • A záverečné titulky ma totálne priklincovali, tak to bola krásna čerešnička na torte! PS: Jednoznačne sa vyžaduje podobne orientovaný divák, akými boli i naše bizarnejšie postavičky, v opačnom prípade by ste sa mohli potom strašne čudovať, čo vám to popravde ten režisérsky kuchtík - naservíroval rovno na tanier, pričom, musím smelo skonštatovať, že som si mimoriadne na tom Rámene i ja sám pochutnal. Mňam! Vrelo odporúčam.