classic

Kde mám v tejto veci vlastne teraz začať, keď vskutku ani pomaly nenachádzam dostatok vhodných slov, ktoré by napokon pomenovali možno až predsa prílišne ambiciózny, čierny titul [po scenáristickej stránke], a to konkrétne asi až so štyrmi šokujúcimi, »plot twistmi« v rámci celého rozprávania, čo bolo mimochodom na môj osobný vkus miestami naozaj vážne asi už aj trocha veľa... • Skrátka, nielenže som dané dianie začal postupne vnímať, ako totižto i príliš prekombinované, až sa v ňom začali možnože časom strácať i samotné postavy, ktoré si toho zobrali na plecia očividne oveľa viacej, než dokázali naostatok zvládnuť; v tomto prípade teda najmä i ústredný protagonista, resp. zabezpečený priemyselník Jacques Decrey, špecializujúci sa na priemyselné elektrické zariadenia. • I napriek tomu, že vôbec netrie biedu, tak to najskôr vyzeralo bohužiaľ iba zrovna tak, že jeho 8-ročné manželstvo s mimoriadne atraktívnou [zároveň i nemenej cudzoložnou] Glóriou, sa náhle otriasalo v samých ["betónových"] základoch, nakoľko sa manžel úplnou náhodou zrazu dozvedá, že ho naprosto surovým spôsobom podvádzala s akýmsi chudobným [divadelným] hercom Yvesom Normandom, čo ním na jednej strane tak hlboko otriaslo, že sa na strane druhej stával posadnutým, «vydieračským paroháčom», ktorý sa vari čoraz intenzívnejšie pokúšal predovšetkým len o to, aby manželka s milencom strašne psychicky trpeli, na čo používal čím ďalej, tým viac sofistikovanejšie nástroje, čo sa azda pomaličky začínalo konečne vymykať i spod kontroly, a ďalej už nebudem nijako extra zvlášť zachádzať do akýchkoľvek bližších detailov; jedine maximálne iba v tom zmysle, že tohto pomstychtivého jedinca sa s náramnou gráciou zhostil práve tento francúzsky predstaviteľ s tvárou Gérarda Ouryho, ktorý sa najprv venoval výhradne len hereckej profesii, odkiaľ už v podstate nebola ďaleká cesta k presadnutiu na režisérsku stoličku, čo zvládol rovnako nadštandardne. • A túto cudzoložnicu stelesnila vychádzajúca francúzska hviezda Jeanne Moreauová, ktorá sa svojim plne nadštandardným, hereckým prejavom → najviac blysla až vo svojej druhej polovici filmovej minutáže, čo boli súčasne i najlepšie scény v celom rozsahu servírovania z pozície režiséra É. Molinara [v obzvláštne znamenitom, režisérskom debute], s ktorým sa stretávam po prvýkrát, a pevne verím, že nie naposledy. Vo svojej filmografii totiž má i niekoľko obstojných titulov, ktoré by ma mohli v blízkej budúcnosti ešte veľmi osloviť, len im treba avšak poskytnúť prípadný potenciál. • Apropo, a čo majú spoločné títo dvaja Lefebvreovci? Keď jeden stál občasne pred kamerou ako herec Jean, zatiaľ čo povedzme hneď ten druhý zase neustále stál i rovno za kamerou ako hlavný kameraman Robert, kedy práve snímal postavu súkromného detektíva Mauvina. Sú z rodiny, alebo poprípade sú iba bratancami, či len menovcami? Mohol by mi ktosi na to správne odpovedať...?

„PORÁŽKA PRE DROGOVÝ GANG. Americký drogový díler Veľký Rosillo zatknutý. 40 kg heroínu zabavených políciou na lodi v Le Havre.” • Ústredný francúzsky protagonista Henri z Nantes v podaní už vskutku teda naprosto tradične charizmatickým, francúzskym predstaviteľom JEANOM GABINOM, a to skutočne v rozhodne mimoriadnym spôsobom značne znepokojujúceho, francúzskeho titulu; jednak obšírnejšie pojednávajúceho skrátka iba o tom, aká vlastne surová je, resp. bola → v druhej polovici 50. rokov, XX. storočia, práve táto akási »drogová kultúra«, nielen snáď výhradne iba vo Francúzsku; a jednak bol súčasne taktiež rozdeleným i na akési 3 nadštandardné úrovne: od a). drogových dodávateľov [Jean Gabin ako nemenej Impozantný kšeftár s drogami], cez b). a to v priamej nadväznosti na priekupníkov s danými narkotikami [tu najmä so silne návykovým heroínom], až kdesi po c). à la konečných spotrebiteľov, bez ktorých by to zrejme asi nebolo úplne to «pravé orechové», nakoľko "n-a-r-k-o-m-a-n" znova a znova potrebuje ďalšiu dávku drogy, ako povedzme zase ja potrebujem ďalšie a ďalšie filmové [a knižné!] tituly, pričom niekde medzi týmito tromi úrovňami, sa rovnako neustále i akosi obzvlášť obšmietala francúzska polícia, ktorá sa vďaka svojim netradične zvoleným postupom - postarala nielenže o celkové ozvláštnenie daného diania, ale súčasne aj o vytvorenie akejsi realistickej atmosféry bez miestami ich aktuálnej účasti, keď sa postavy nachádzali v akomsi »drogovom opojení«, z ktorého som mával veľmi desivý pocit! • Výborné obsadenie: začínajúci Lino Ventura, alebo by som vôbec ani nepovedal, „že by bol Doinelov tatko až konkrétne zrovna takto po uši namočený v drogách!” • Maximálne odstrašujúci príklad vo veľa ohľadoch. • Apropo, a čo ešte tamten charakter, bezprostredne sa vzťahujúci na tuná prítomného Freda, tak to mi určite niečo istotne pripomínalo, na čo by mi mohol [z]odpovedať správne jedine azda iba F. F. Coppola, či ktosi jemu podobný?

„Komisár Bertrand brutálne zastrelený na Grande Corniche” • Na jednej strane tu mám policajta Stanislasa Borowitza, ako zároveň povedzme i divízneho komisára, a zase na strane druhej tiež i akéhosi, akože Taliana Antonia Ceruttiho, pričom sa vskutku variže stále úplne jednalo len o jednu a tú istú osobu, keď v druhom prípade pracovala najmä v akomsi prestrojení za darebáka či násilníka, a to teda konkrétne niekde medzi skorumpovanými policajtmi, ako bol mimochodom zrejme nielen iba tento surovou metódou »popravený pán« + dvomi gangmi, ktoré by rozhodne najradšej poštval samých proti sebe, o čo sa akosi neustále len usiloval, až sa obidva prechody medzi «zákonom & zločinom»; automaticky stávali sami o sebe pomerne dosť zaujímavými = kriminálny titul: Policajti a lupiči; s mimoriadne charizmatickým francúzskym predstaviteľom Jeanom-Paulom Belmondom v hlavnej [dvoj]role, kedy sa zväčša naplno realizoval v tej druhej variácii, ako už máva vo zvyku. • Rovnako som si taktiež býval veľmi dobre vedomým aj akýchsi občasnejších »scenáristických lapsusov« počas sledovania tohto svižného, a na moje počudovanie aj celkom rozsiahleho titulu, odohrávajúceho sa vo francúzskom slnečnom [veľko]meste v Nice, ležiacom na Azúrovom pobreží oproti malej dedine menom Ružomberok [odkiaľ ale našťastie ani nijako extra zvlášť zase nepochádzam], a k tomu i s nemenej väčším množstvom naozaj divokých a nápaditých sekvencií, až som takmer pomaly ani nestíhal im všetkým venovať i svoju náležitú pozornosť, tak som bol práve týmto Lautnerovým poňatím skutočne ohromeným, že s naprosto čírou radosťou si teraz rád zatlieskam, aby som tým v podstate vyjadril moju celkovú spokojnosť, s ktorou určite nemôžem byť nespokojným. • A s vysokou pravdepodobnosťou vrelo každému iba odporúčam, kto by chcel mať čo dočinenia s daným m-o-n-s-t-r-e   s-a-c-r-é[om]; apropo: kompozícia obrazu v podaní Henriho Decaëa, tvorila minimálne takých 60-70% celkového úspechu v rámci celkového ponímania, a skúste si následne spočítať, koľko[krát] vlastne spolupracoval s toť prítomným Bébelom?

„Michelangelovo vrcholné opus magnum podobne, ako povedzme Michelangelova fresková výzdoba Sixtínskej kaplnky?” • Britský herec David Hemmings v akejsi cynickej úlohe módneho fotografa Thomasa, ktorý počas jednej návštevy v zelenastom londýnskom maryonskom parku, vzápätí nafotil konkrétne až toľko zaujímavých fotografií, koľko mu vskutku jeho »fotografické filmy« k tomu plne vystačili; zachytávajúc naprosto rýchly sled momentiek zamilovaného páru, ktorý zrejme ani nemal žiadneho tušenia o tom, že poslúžil ako nejaký «vhodný objekt» práve tomuto profesionálnemu fotografovi bez akýchkoľvek bližších zábran, prostredníctvom hľadáčika väčšinou hľadajúceho iba čo najlepší fotografický moment, a zakaždým pripraveného vari hneď stlačiť spúšť, keď to avšak daná situácia napokon povolí, resp. „tentoraz fotil iba naslepo,” keďže až po následnom a hlbšom skúmaní vyvolaného filmu, [ne]vedomky zisťuje, že tu asi niečo nie je ihneď s kostolným poriadkom; presne tak, nielenže sa stal akýmsi [nepriamym] svedkom vraždy, ale zároveň [nepriamo] na daný objektív zachytil i túto vraždu, a tak sa snáď automaticky natískala otázka v tom prozaickom zmysle, že čo vlastne podnikol odteraz, keď už totižto disponoval zrovna takýmito zásadnými a užitočnými informáciami/fotografiami? • Nemôžem si nijako pomôcť, ale v celom rozsahu sledovania daného titulu - som si nevybudoval žiadny vzťah [akékoľvek sympatie] k ústrednému predstaviteľovi, ba dokonca ani k ostatným, vedľajším postavám, nakoľko takmer ani nemali žiadny herecký priestor sa naplno predviesť, ak aspoňže tiež nepočítam i tie bláznivé, a obzvláštnym spôsobom rozkokošené dievčatá, ktoré boli pomaly ochotné urobiť asi čokoľvek, len aby si ich dal Thomas na veky vekov zvečniť; kedy vôbec najzaujímavejšie momenty nastávali najmä iba vtedy, keď hlavná postava buď držala v ruke klasický fotoaparát a so svojimi nadštandardne zvolenými postupmi si postupne získavala i priazeň diváka, alebo rovnako aj vtedy, keď sa zase naplno realizovala vo svojom laboratóriu; v inakšom prípade bývala skoro úplne bezmocnou v rámci celkového rozprávania; skrátka okrem spomínaných vlastností - nemala čím iným extra osloviť. • Tým pádom asi celkom právom považujem titulnú Zväčšeninu, predsa za mierne nadhodnotenou, než aká teda i v skutočnosti je, pretože sa mi javila byť, ako máličko nedotiahnutá v pozícii podobnej konštelácii z predchádzajúceho titulu v podobe Dobrodružstva, kde autor-Antonioni, nechal na "drzovku" zmiznúť sprvoti hlavnú postavu Annu v podaní Ley Massariovej, zatiaľ čo v tejto chvíli sa zachoval obdobne, kedy sa zasa pomaličky vytrácala Jane v podaní Vanessy Redgraveovej, no musím podotknúť, že titul s Monicou Vittiovou v hlavnej role fungoval oveľa lepšie ako celok, než akurátne tento recenzovaný počin, na ktorom mi asi najviac prekážal predovšetkým ten mimoriadne chladný odstup, ktorý bol síce aj predtým úspešne zaznamenaný, čo sa týkalo ústrednej postavy, no narozdiel od ženskej predstaviteľky, nemal mužský proťajšok toľkoto charizmy na rozdávanie = nemastné-neslané, herecké stvárnenie. • Forma mala miernejšiu prevahu nad obsahom.

Neznesiteľne otravný, sentimentálne zodratý gýč s naprosto nonšalantne ošementným, scenáristickým kreditom, a to vskutku ďalej ani nehovoriac o mimoriadne toporných, a k tomu i nemenej naivných, hereckých prejavoch, čomu sa bohužiaľ tentoraz akosi nevyhol ani ústredný protagonista v podaní Jeana Maraisa, ktorý sa zasa znovu pokúšal najmä o to, aby hneď naraz - povedzme stelesnil nielen »ušľachtilého šľachtica«, ale zároveň aj akéhosi «žoviálneho chudáka» z bežného chudobného francúzskeho ľudu, a to mimochodom iba kvôli tomu, že z prvej fázy systematickým spôsobom nastal prechod do ďalšej fázy, a zase opačne, t.j. vážený markíz Rodolphe de Sambreuil, počas jednej súťaživej jazdy na kočiari, narazil do istého človeka, ktorý čochvíľa svojim zraneniam podľahol, čo s ním tak »strašne otriaslo«, že sa to vzápätí snažil hocako odčiniť, odkiaľ v podstate už kľukatou trasou viedla cesta priamo k Márii Godinovej; neskoršie ku kladným a záporným [a obzvlášť zákerným!] postavám, vrátane vôbec i akýchsi fantazmagorických ilúzií s intrigánskymi prvkami; a to je v skratke zrejme práve táto francúzska titulná zlátanina v podobe Tajomstiev Paríža, a to konkrétne pod taktovkou režiséra Andrého Hunebellea, budúceho tvorcu "fantomasoviek", ktorý si v danom titule tých všelijakých ingrediencií zmixoval asi až cezpríliš, čo malo potom úplne opačný charakter, než aký teda pôvodne i zamýšľal.

„Pani Pedecarisová, sú s Vami potiaže!” • Arabský, púštny pirát Mulai Ahmed el Raisuli, alebo poprípade ak ešte chcete, tak i akýsi „vodca skupiny berberských povstalcov,” teda konkrétne dňa 15. októbra 1904, okolo 13:00 hodine, podľa zemepisnej šírky sa najskôr ocitám len niekde v Tangeri, nachádzajúceho sa v moslimskom Maroku, kam v podstate následne vtrhol i tento podstatne odvážny rebel, aby povedzme, že zrovna uniesol práve iba týchto troch amerických občanov: Pedecarisovcov v zložení matky Eden a jej dvoch detí: Williama & Jennifer [v skutočnosti sa ale jednalo o mužský proťajšok v podobe Iona Hanforda Perdicarisa, pozn. recenzenta], pričom je naprosto teoreticky [snáď i prakticky!] dosť možné, že sa do danej »kauzy« predsaže nakoniec obuje i samotná, americká «hlava štátu», resp. v poradí už 26. prezident USA Theodore "Teddy" Roosevelt, Jr., ktorý vskutku má hodne značný záujem najmä o to, aby sa daná vec akosi dala čo najrýchlejšie hneď do poriadku, a tak sa mi tým pádom pred mojim užasnutým zrakom postupne rozprestieral i samotný názov tohto pôsobivého, dobrodružného titulu Vietor a lev, kedy na trochu vyššie spomínaných protagonistov; áno, a z osobného hľadiska ma rovnako zaujalo nielen stvárnenie Raisuliho Škótom S. Connerym [niekdajším predstaviteľom Jamesa Bonda ako stelesňujúceho Araba, no súčasne taktiež asi ani zrejme neviem ihneď popritom všetkom ponímaní správne posúdiť i to, či to bol úplne najšťastnejší nápad?], ale zároveň aj nemenej zaujímavého "Teddyho" v podaní Američanom Brianom Keithom, čo mimochodom v jeho priamom, hereckom stvárnení, bolo niečo neuveriteľne nevídané, a to nielenže iba kvôli tomu, že svojmu reálnemu predobrazu, „akoby normálne z oka vypadol, ach, tá podoba bola neuveriteľná,” ale vďaka súbežným prestrihom medzi ním a rebelom, by som danú situáciu zdôraznil v tom zmysle, že svoj náprotivok po hereckej stránke o čosi prekonával; čiže sa teraz vraciam k tomu, čo by sa malo na nich akože vzťahovať, t.j. kto je v tomto prípade vietor, a pre zmenu zase, kto je lev, čo si nie je vôbec ťažké domyslieť? • Skrátka, viacej som si užíval scény z Washingtonu, ako z marockej púšte, ale scenárista a režisér v jednej osobe J. Milius [budúci tvorca Barbara Conana], kedy by sa dalo celkovo podotknúť, že aj daný titul bol tak trocha »barbarsky« prevedeným; bol až natoľko šikovným, že si obidve fázy veľmi obstojne postrážil, i keď zasa «strihové prechody» medzi jednotlivými fázami - miestami pôsobili rušivým spôsobom, kedy by sa ale nedalo povedať, že by strihová skladba - obzvláštne vo fáze príliš ne[za]fungovala, skôr naopak. • Popri medzičasom už trocha spomínaným "Ničiteľom dôvery" & "Teleskopickým Teddym" & Plukovníkom, čo je stále jedna a tá istá osoba, ako hore uvádzaný prezident, ma zaujala i hudobná partitúra J. Goldsmitha, autentická výprava Gila Parrondoa a skutočný režisér najzvučnejšieho mena J. Huston v jednej z menších úloh, ktorý v tom istom roku [1975], podobne tiež [z]režíroval i S. Conneryho v titule Muž, ktorý chcel byť kráľom, čím chcem naznačiť azda len to, že tentoraz sa v spoločnej scéne ani nijako extra zvlášť nestretli! • Podobalo sa to na môj mimoriadne obľúbený počin LAWRENCE z ARÁBIE, ale nebolo to presne to isté, ibaže sa titulným hrdinom nadostač inšpirovalo. PS : Apropo; hovorí vám niečo meno Steve Kanaly? Totižto, následne stelesní jednu z kultových postáv - Raya Krebbsa v „legendárnom seriáli” Dallas, a pamätáte si, keď sa ešte vysielal na televíznych obrazovkách?

Najprv ponúkam i akési okienko bizarností, resp. »gurmánskych zaujímavostí«, a snáď následne potom i všetko ostatné, čo k tomu už azda automaticky prislúcha, a mimochodom, bon appétit! : „To by ste neverili, čo niekde ľudia konzumujú. V Jordánsku jedia baraní tuk s medom. V Číne zase pre zmenu rozomletý roh z nosorožca. Tiež žraločie plutvy. Ja som skúsil materskú kašičku a funguje to. Čo je to? Mlieko včelej kráľovnej,” ak ma avšak aspoň dovtedy neprejde i chuť na kvalitné rozobratie príslušnej recenzie, čo tentoraz našťastie určite neplatí. • Vskutku, práve tento významný, taliansky a-u-t-o-r M. Antonioni, vo svojom vôbec 1. farebnom titule; sa teda akosi i obzvlášť zameral na istú protagonistku Giulianu [jej priezvisko som bohužiaľ ani zvlášť nepostrehol] v podaní už klasicky úplne nadštandardnej Monicy Vittiovej, ktorú dôkladne pozoroval, až by som normálne podotkol, že dokonca až rozpitvával, a to konkrétne v naprosto pomalých kompozíciách daného obrazu; nakoľko im predchádzala istá udalosť, ktorá zapríčinila najmä to, že daná protagonistka odvtedy [z]ostala asi až príliš úzkoprsou, ďalej vrátane i celkovej, citovej rozrušenosti z jej strany, a to ani celkovo nehovoriac o neustálom, vnútornom dunení; zrejme zrovna iba kvôli tomu, že sa stále pohybovala aj po mimoriadne «industrializovanom prostredí», čo taktiež jej momentálnemu, psychickému stavu asi ani nadmieru extra neprospievalo, a čo by v podstate mohol nakoniec zmeniť len akýsi »kľúčový príchod« Ing. Corradoa Zelllera v podaní írskeho herca Dicka Harrisa? Skrátka, potrebovala by si vyliečiť »jazvu na duši«, a je to ozaj možné, keď povedzme, že trebárs ustavične mávala melancholické nálady s predsaže i s predchádzajúcimi, vražednými sklonmi, čo vlastne nedokáže potlačiť ani jej právoplatný manžel Ugo, či rovnako aj malý synček Max so simulantským správaním sa, a tak by sa dalo túto situáciu zdôrazniť v tom zmysle, že pravdepodobne nemá dostatočnú podporu, o koho by sa mohla oprieť? • Recenzovaným titulom doslova sálala akási «melancholická atmosféra» so znečisteným ovzduším, a k tomu i s hlučnosťou v rámci celku, čo podobne neuľahčovalo psyché ani priamo zainteresovanému divákovi, ktorý sa cítil naozaj obdobným spôsobom, ako aj ústredná, ženská postava v podobe Giuliany. • Musím skonštatovať, že ukončenie „tetralógie citov,” Červenou pustatinou [s opätovnou reprízou], ma síce ani teraz nepresvedčilo o tom, aby som išiel s hodnotením až kamsi na maximum, no znovu si zachováva svoje dekórum, ktoré u mňa zostane nemenné. • V tejto veci bolo „najfascinujúcejšou vlastnosťou” postupné pozorovanie: syndrómu vyhorenia z priameho pohľadu hlavnej postavy, s čím Michelangelo, zachádzal až do neuveriteľnej krajnosti, na čo mu väčšinou vhodne poslúžila i farebná paleta tónov, s ktorými dokazoval kinematografické zázraky.

V sobotu 23. júna 2018 o 15:07, následne vkročilo akési thajské, futbalové, chlapčenské družstvo do mimoriadne kĺzavej jaskyne Tham Luang, nachádzajúcej sa v Národnom parku Khun Nam Nang Non, zároveň spadajúceho pod provinciu Čiang Rai, keď vzápätí začalo liať ako z krhly, aka dostavil sa vskutku naprosto dosť silný, monzúnový dážď, kedy niekoľko dní tak intenzívne pršalo, že to normálne neuveriteľne sťažovalo snáď i všetky záchranné operačné práce, ktoré sa postupne vynaložili na záchranu týchto chlapcov, nielenže pochádzajúcich z Ban Čongu v Thajsku, ale súčasne taktiež aj uviaznutých až 2,5 km a v skutočnosti asi ešte aj viac - od základného vstupu do daného, zatopeného 'prirodzeného, podzemného priestoru', čo nakoniec pre potápačské tímy predstavovalo naozaj i nemalú výzvu, spočívajúcu v tom zmysle, ako a či vôbec jestvuje nejaká potenciálna šanca na »vyslobodenie stroskotancov«, nakoľko sa na povrch rovnako vynáralo i ďalšie množstvo problémov, nekompromisne sa vzťahujúcich na neutíchajúcu aktivitu zo strán podieľajúcich sa zložiek, ktoré sa niekoľko dní intenzívne usilovali najmä o to, aby vlastne celá táto medzinárodná «záchranná akcia» dospela do zdarného konca, ale ako sa to napokon celé skončilo, uvidí divák na vlastné oči, akoby sa práve v tomto okamihu nachádzal v samotnom bode epicentra, tak bolo dané spracovanie klaustrofobickým poňatím realistické, že som mával pomerne častejšie i reálny dojem, že takmer pomaly ani nedýcham! • V podstate celý tento »prebiehajúci ošiaľ« postavil svet na nohy s tým dôvetkom, že americký režisér Ron Howard, nazeral na kompletnú vec; až by som dokonca podtrhol, že fascinujúcim, dokumentárnym spôsobom - nielen čo sa celkovo týkalo toho počas záchrany v jaskyni, ako autenticky pristupoval k jednotlivým bodom operácie, „nazvime to, ako súčinnosť v interiéri,” ale popritom sa tiež [po]venoval i exteriérovým scénam, ktoré boli podobne návykovo zaujímavými, čiže obidva články variže vytvárali harmonický konsenzus bez náležitého pocitu pátosu. • Ústredný prim priam dotváralo: thajské obsadenie + thajský, hlavný kameraman Sayombhu Mukdeeprom, a to ani nehovoriac o popredných, hollywoodských predstaviteľoch: V. Mortensenovi, C. Farrellovi a J. Edgertonovi, ako povedzme hlavných aktéroch-potápačoch, a ďalších v tíme, ktorí sa pravdepodobne pohybovali po autentickom prostredí, čo ešte zvyšovalo kredit titulu do najvyšších možných sfér; presne tak, titul Trinásť životov podľa skutočných udalostí; považujem za maximálny možný strop v rámci špičkovej ukážkovej filmárčiny, ktorej sa tvorcovia priblížili až na úplne možné maximum. • Jednoducho povedané: jeden z najlepších titulov, aké som mal možnosť za posledný čas vidieť! Klobúk dole a hlboká poklona pred týmto spracovaním, ktoré neustále disponovalo nadštandardnou superkvalitou, akú mám tak strašne rád, t.j. vo veľkej obľube, a veď predsa ako inak, všakže. PS: VŠETKO NAJLEPŠIE K VÁŠMU OKRÚHLEMU JUBILEU 70 ROKOV, KTORÉ BUDETE MAŤ 01.03.2024.

Francúzsky, zväčša len komediálne ladený režisér Claude Zidi, zrejme nakoniec namiešal predsa i o čosi málo viac ponúkajúcich sa ingrediencií do daného pokrmu, než bol vskutku schopný stráviť, no i napriek tomu, titulné Zviera väčšinou celkom obstojne [vy]držalo pohromade až po záverečné titulky s predchádzajúcou sekvenciou, podobnou zrovna tej z titulu Jumanji; nakoľko sa hneď ponúkalo príslušné osvieženie v podobe pridanej vsuvky »filmu vo filme«, z čoho sa následne dalo v podstate vyťažiť snáď i neúrekom všelijakých možností, a čuduj sa svete, ono to normálne zafungovalo. • Jednak sa mi postupne najprv prezentoval živočíšny, ústredný protagonista Mike Gaucher, ako vyhľadávaný kaskadér na mimoriadne nebezpečné, filmové situácie, pričom «kaskadérsku dvojicu» vytváral spoločne i s Jane Gardnerovou, do ktorej bol vlastne už od začiatku zamilovaný až po uši, a jednak vďaka istej situácii sa toto puto napokon akosi pretrhlo, aby vari vzápätí robil kaskadérskeho dabléra zženštilému talianskemu hercovi Brunovi Ferrarimu, ktorý prišiel práve do Francúzska nakrúcať nový film, keď »obidve postavy« stelesňuje dobrodružný typ v podaní Jeana-Paula Belmonda v dvoch rôznych variáciách, čo so sebou už automaticky prinášalo i viacero humorných epizód, vrátane i naozajstných kaskadérskych kúskov prostredníctvom Bébela, ak ho avšak aspoň miestami nezastupoval nejaký „artista predvádzajúci kaskády”? • Atraktívnu Jane stelesnil «sexuálny symbol» 60. a 70. rokov XX. storočia, ktorý, myslím, teda okrem daného sexappealu - nemal v rámci hereckého výkonu čo extra ponúknuť, ak aspoňže nepočítam i medzičasom trocha spomínané, vyššie uvedené vlastnosti, ktorých zase nebolo až toľko, koľko by sa mohlo na prvý pohľad zdať. • Na mňa táto "zidiovka" zapôsobila občasne až chaotickým spôsobom, čím si zároveň za to vyslúžila i celkový, kritickejší pohľad v rámci celku; alebo Belmondo mal v sedemdesiatych rokoch aj vydarenejšie tituly s komediálnym charakterom na podobný spôsob »zámeny dvojníkov«, à la Le Magnifique, kde sú síce akési 2 časové roviny, v ktorých sa doširoka rozprestieral Bébelov nadštandardný, herecký prejav, ale akoby tentoraz znovu vykrádal sám seba v inom, no tom istom ponímaní; skrátka, začínal sa máličko prehrávať, toľkoto len na záver.

Pohľad na celkovo mimoriadne zvrátený chod koncentračného, resp. vyhladzovacieho tábora Auschwitz I., a to konkrétne iba z priameho pohľadu veliteľa Rudolfa Hössa, a k tomu vskutku bez akéhokoľvek čoby len akéhosi, predsa len trochu kratšieho, vrátane i bližšieho nadhľadu rovno za »múrmi pekla«, ak avšak aspoňže nepočítam i daný podhľad hneď v tesnej blízkosti vedľa tohto «hororu v priamom prenose» z bezprostrednej blízkosti v rámci všetkých možností ústredného protagonistu, či skôr vhodnejšie označenie pre toto [a mnohé ďalšie monštrá]; by najskôr bolo najmä akési antagonistické monštrum, ktoré sa zabývalo do obydlia, ihneď susediaceho s vysokým, betónovým múrom, za ktorým sa odohrávajú príslušné, šialené scenérie, ktoré divák síce nikdy na vlastné oči neuvidí; za to ich maximálne len tak oveľa častejšie započuje, čiže tým pádom treba mať uši čo najviac nastražené a vyčistené, nakoľko na tejto technickej zložke [zvuku a zvukových ruchoch], bol v podstate postavený celý tento - silne znepokojivý a desivý titul; zároveň sa silno opierajúci o divákovu informovanosť v tom zmysle, že sa trocha vyzná v dobových reáliách. • Skrátka; nielenže som ani na jediný krátky okamih nenazrel do hlavného inferna, z ktorého sa neustále hrozivo dymilo, „až sa z popola nenormálne rozpršalo,” no namiesto toho som sa stále prizeral iba na týchto mimoriadnych cynikov, ktorí si viedli úplne normálny kolobeh života, akoby sa ani príliš ne[za]chumelilo, zatiaľ čo také príchody transportov s odsúdenými na smrť, doslova praskali vo švíkoch, až som len neveriacky krútil očami, čoho je vlastne "človek" všetkého schopný, keď ho ovládne totálna nenávisť... • Hedwiga Hössová, manželka antagonistu, bola rovnako podobne zvrátenou a bez chrbtovej kosti, čo ešte iba vystupňovalo strašidelnú atmosféru do absolútnej krajnosti, ktorá sa šírila naprieč týmito rozparcelovanými pozemkami, a to buď v interiéri a na dvore, alebo aj v exteriéroch, kedy počas oboch štruktúr si dával poľsky kameraman na obrazovej stránke hodne extra záležať i povedzme v dlhších, neprerušovaných kompozíciách. • A ozaj sviatočný, britský režisér J. Glazer, ktorý snáď následne obsadil zväčša len nemeckých predstaviteľov [Christiana Friedela & Sandru Hüllerovú, mne akosi najviac známu hlavne z Toniho Erdmanna], čím dosiahol pozoruhodnú autenticitu daného prostredia, rozhodne vyšperkovanú až do maximálneho extrému z toho hľadiska, ako sa postavy ľahkovážne správali k tomu, čo sa dialo pár desiatok metrov od ich príbytku, a na čo si mimochodom medzičasom plne zvykli, že to kompletne brali na ľahkú váhu, čo je niečo naprosto neuveriteľné! • Najtemnejšia história XX. storočia, ktorá fungovala na plné obrátky, čosi strašné!