classic

„Sila psa” z roku 2021 bude zrejme často porovnávaná s majstrovským dielom rovnakej režisérky, t. j. Jane Campionovej, ktorej strhujúci, kinematografický počin Piano, mal v roku 1993 premiéru, čiže by sa mohlo zdať, že sa jej už "pravdepodobne" nepodarí znovu vkročiť do tej istej rieky, kedže zároveň mala i dlhšiu, režisérsku prestávku, však... ? K úvodu sa nakoniec vrátim, pretože teraz sa zmienim o niečom rovnak zaujímavom. Nakoľko pochádza z Wellingtonu, ktorý je v podstate hlavným mestom Nového Zélandu, práve preto sa rozhodla, že aby, povedzme, ušetrila na daňových úľavách, tak americkú, dobovú Montanu z 20. rokov minulého storočia, takmer »identicky zastúpi«, zrovna táto, praďaleká krajina, na ktorej sa trebárs nakrútila i úspešná trilógia Pán Prsteňov, a vedzte, že to nie je vôbec poznať, všetká česť filmovým architektom. Vezmite si, že napríklad také kanadské Toronto → koľkokrát už predstieralo, že je Novým Yorkom...  Jadrom recenzie by mohla byť taktiež aj podobnosť medzi jednotlivými počinmi, lepšie povedané medzi postavami: „ Jedna žena, vdova po samovrahovi Gordonovi, Rose, sa vydá za rančera Georgea Burbanka, kedy správcom ranču je jeho naprosto nevyspytateľný brat Phil, keď ich činnosť zvyčajne spočíva v chove dobytka, na čo si tiež najali aj niekoľko drsných chlapov, kam čochvíľa prichádza i novopečená manželka, ktorá to tam mať nebude určite jednoduché, čo si rýchlosťou svetla uvedomí aj jej biologický syn Pete, ktorý tam neskôr za nimi príde. ” Skrátka, na tomto odľahlom mieste sa vytvára akási mimoriadne dusná atmosféra, ktorú má na svedomí najmä → obzvlášť zakomplexovaný Phil, ktorý si svoju veľkú zlosť vybíja predovšetkým na švagrinej a nevlastnom synovcovi... Síce sa neskoršie predsa čosi ľudské v Philovi zlomí, ale to ešte neznamená, že je už vari po všetkých starostiach ? Skôr naopak, samozrejme, že príde ku konfrontácii tak, ako by ste to dopredu ani nečakali, no ďalej spoilerovať nemôžem, inak by som vyzradil dôležitú pointu, ktorá ma dostala → do kolien ! A na samý záver. Videl som jeden z najlepších filmov tohto roku, za ktorý sa režisérka nemusí absolútne hanbiť, i keď sa úplne kvalitatívne nevyrovnáva jej predchádzajúcemu „Opusu Magnumu” , no svoje kvality stopercentne má. Je určený náročnejšiemu divákovi, ktorého neubíja pomalejšie tempo. Je to psychologický western, ktorý už nepatrí do obdobia „Divokého západu” , keďže v roku 1925, vídať častejšie jazdiť automobily. Má vynikajúcu kameru → kameramanky Ari Wegnerovej, a to ani nehovoriac o hereckom obsadení. Ústredné kvarteto v zložení → Benedicta Cumberbatcha, Jesseho Plemonsa, Kirsten Dunstovej a Kodiho Smita-McPheeho, je priam elektrizujúce, zvlášte u niekdajšieho predstaviteľa televízneho Sherlocka, ktorý podáva hádam svoj najlepší, herecký výkon doterajšej kariéry. Možno sa dokonca dočká i nominácie na Oscara, ako aj film ako celok, keď by ich mohol pozbierať (zo)pár, čomu by som sa ináč ani bohvieako nečudoval... ? Uvidíme, necháme sa potom prekvapiť. Jednalo sa o nadštandardný filmový zážitok, nad ktorým budem ešte hodnú dobu premýšľať.

„Pracujúce dievča”, mimochodom má nielen i → zaujímavú ústrednú pieseň, ktorú naspievala pôvabná speváčka Carly Simonová s baladickým názvom "Let The River Run" , keď vôbec prvý záber filmu je na »Sochu slobody« , okolo ktorej sa pomaly (s)točí kamera → nemeckého kameramana Michaela Ballhausa, že sa následne zameria na rieku Hudson, po ktorej pláva trajekt, ktorý si to akurát namieril rovno k dolnému Manhattanu, a tak sa mi pred zrakom automaticky vytvára dokonalá panoráma na "World Trade Center" s už nostalgickými spomienkami, pritom práve na tejto lodi cestuje aj šarmantná oslávenkyňa-protagonistka Tess McGillová, ktorá sa zrovna nasmerovala do práce tak, ako to robí každé ráno, a to konkrétne do jedného z mnohých mrakodrapov, ktoré sa v New Yorku väčšinou týčia do neuveriteľnej výšky, čím konečne znovu prechádzam k úvodu recenzie, aby som skrátka nadviazal na "nielen" , teda na Melániu Griffitovú, do ktorej som sa asi na dve hodiny platonicky zamiloval, rovnako ako i Jack Trainer, ktorý si to vskutku stihol taktiež veľmi dobre natrénovať. (Už sa mi to stalo aj predtým u jej matky Tippi Hedrenovej v legendárnych Vtákoch → Alfreda Hitchcocka, ale to je už úplne iná história). Nevravím, že som maximálne spokojný s celkovou réžiou-režiséra takých kinematografických skvostov, akými → Virginia s Absolventom, bezpochyby sú, pretože teraz po nich bohužiaľ - nie je ani chýru, ba ani slychu, no i napriek tomu mi tento handicap celkom dobre kompenzuje → herecký ansámbel na čele s charizmatickým Harrisonom Fordom a protivnou  Sigourney Weaverovou, ktorej postava Katharina Parkerová, sa dolámala na lyžiach, a tak si ju moc neužijeme, no na druhej strane, akonáhle sa trochu viacej zotaví, tak vtedy dokáže liezť človeku poriadne na nervy, pričom medzitým stihla »sekretárka« vyliezť po kariérnom rebríčku hodne vysoko, čo sa asi šéfke bohvieako pozdávať nebude, však ? Možno som mal rozdielné predstavy o výslednom produkte, no za žiadnych okolností neľutujem jeho pragmatické zhliadnutie, keďže sa stále bolo na čo pozerať. PS: A kto si na prvý pokus hneď všimne budúceho agenta F.B.I. → Foxa Muldera, tak ten je absolútny filmový mág ! Mne sa to podarilo až dodatočne !

„Ľadová búrka” predsa dorazí, až konkrétne vo svojej 2/2 stopáže, keď už veľmi dobre poznám všetky postavy, t. j. dve rodiny, ktoré žijú neďaleko od seba, čiže na jednej strane prichádzajú do úvahy Hoodovci, no Robin tu asi nie je, a zase na druhej tu máme Carverovcov, ináč treba taktiež určite spomenúť aj to, že si medzi sebou celkom dobre rozumejú, aspoň zatiaľ, pokým sa dané rozpoloženia okolo nich trochu viacej nevyostria, kedy mám zrovna na mysli najmä to, ako si každý z nich prechádza akýmsi zložitejším obdobím životného cyklusu, a to počas víkendu, ktorému akurát predchádza → tradičný severoamerický sviatok „Deň vďakyvzdania” , keď počasie býva všelijaké, a tak ho netreba tým pádom príliš podceňovať, aby náhodou nedošlo k tragickej situácii, že už bude totálne neskoro → plakať nad rozliatým mliekom, no zároveň ešte podotýkam, že ľubovoľný z nich, skrýva nejedno to tajomstvo, a v podstate na tom, je mimochodom postavený celý Angov film s prislúchajúcim retro nádychom, a to ani nehovoriac o tom, ako je vlastne celkovo nastavený → adaptovaný scenár Jima Schamusa, ktorý si priam koleduje o to, aby prevládala taká depresívnejšia atmosféra, a vedzte, že je tomu tak, čo podtrhuje i kvalitné obsadenie, na čele s mladým "Petrom Parkerom", a ešte mladším "Frodom Bublíkom", alebo povedzme aj "Wednesday Addamsová", ktorá bola obzvlášť odvážna, a tiež z nej vyrástla neuveriteľná samica ! Samozrejme, že ma potešila účasť → Sigourney Weaverovej a Joan Allenovej, čo nám starším divákom skrátka niečo hovorí, no i napriek tomu sa nepovažujem za pamätníka ! A nakoniec si myslím, že Kevina Klinea, by mohol nahradiť úplne hociktorý herec, ale v tomto prípade podal naprosto fascinujúci, herecký výkon. V malej úlohe sa objaví i Katie Holmesová. Ak sa napríklad vyznáte vo filmografii → »Pochmúrneho Švéda« , tak si asi ihneď spomeniete na jednú z jeho nadštandardných, filmových drám, pritom teraz ale neviem, či sa jej práve recenzovaný počin → trochu vyrovná ?

„Amadeus” je z väčšej časti mimoriadne fabulovaným, životopisným (veľko)filmom, vykresľujúcim talianskeho skladateľa Salieriho v dosť temných farbách, ako extrémne žiarlivého, obzvlášť posadnutého jedinca, ktorý súčasne → Mozartom absolútne pohŕda, no zároveň ho aj veľmi obdivuje, za čo sa môžem najmä poďakovať diskutabilnej predlohe → anglického dramatika Petra Shaffera, podľa ktorej to najskôr vypadá tak, že tým pádom môže na cisárskom dvore Jozefa II. , vypuknúť snáď najväčšia rivalita medzi „géniom priemernosti” a niekdajším, no stále „zázračným dieťaťom” , akú si vôbec doteraz pamätáme, no podotýkam, že iba z jednej strany, keď v skutočnosti boli naopak dobrými priateľmi, pričom i samotného Wolfganga tvorcovia poňali zvláštne v takom význame, ako bláznivého a vulgárneho mladíka, ktorý sa v podstate koľkokrát ani nevedel poriadne spratať do kože ? Konečne som vytriezvel, kde si dovolím znížiť hodnotenie z pôvodných piatich hviezdičiek iba na dve aktuálne, a práve preto považujem tento Formanov počin → za strašne nadhodnotený, v ktorom sa neustále dopredu tlačí i opulentná, zvyčajne, pražská výprava (lokácie) Karla Černého a pestrofarebné, Oscarom ocenené kostýmy Theodora Pištěka, či dlhokánska retrospektíva so začiatkom v blázinci, kde sa Antonio vyspovedá mladému kňazovi, čo je už maximálna drzosť ! Ceny Akadémie si mali podľa mňa herci ešte medzi sebou prehodiť, t. j. Fahrid Murray Abraham s Tomom Hulceom. Aby som po celý čas svoju recenziu len nehanil, tak aspoň pochválim Ondříčkovu vynikajúcu kameru, ale predovšetkým geniálnu HUDBU ako celok.

„Rozum a cit” pojednáva o vskutku turbulentných medziľudských vzťahoch niekoľkých kľúčových postáv, kedy v podstate centrom celého diania sú najmä chudobnejšie sestry Dashwoodové, no o to sú bohatšie na duchu, t. j. Elinor a Marianne, keď tretej (najmladšej) Margaret, sa budú junáci dvoriť až neskoršie, čiže namiesto toho si radšej môže ísť rovno študovať atlas od Edwarda Ferrarsa, keďže na lásku má ešte nejaký ten čas pomýšľať, čo sa ale vôbec nedá povedať o jej starších súrodenkyňách, ktoré sú v tom namočené až po uši, pričom, dá sa súčasne podotknúť i to, že sa väčšinou pohybujú po (na)ozaj tenkom ľade ? Na margo dodávam, že "dynastia Dashwoodovcov" , je o čosi viac rozšírená na rozsiahlom území, a tak to chvíľu zrejme (po)trvá, pokým sa u nich všetkých začnete lepšie orientovať, aspoň ja osobne som to tak i bezprostredne vnímal, čo inak mierne povedané, považujem za rušivý charakter, ale nielen iba to. Tých negatívnych vlastností má tento sentimentálny film → asi viacej, keď ma akurát napadajú hneď tie zo samého úvodu, ktoré mi naznačujú, že réžia bola zo začiatku trošku roztržitá, čomu akosi nepomáhala ani účasť → britskej, hereckej smotánky, no našťastie sa to neskôr už konečne ustálilo, kedy som bol priam zvedavý na to, ako sa pomery našich hrdinov vlastne nakoniec vykryštalizujú ? Síce neprezradím, kto s kým si myslí, že chodí, alebo by chodiť vari chcel, no postupom času na všetko postupne sami prídete, keď si dovolím tvrdiť, že sa chystá i nejedno to prekvapenie, a tak až do záverečných tituliek, budete netrpezlivo očakávať vývoj udalostí, ktoré sa snáď nasmerujú na tú najsprávnejšiu koľaj. Som si tým mimochodom stopercentne istý, ale i napriek tomu som mal asi celkovo väčšie očakávania zo snímku, ktorý je ovenčený mnohými oceneniami, než napokon to, čo sa mi dostalo na podnos... ?

„Krčiaci sa tiger, skrytý drak” , keď prvá časť wuxia filmu, najprv označuje profesionálneho šermiara a potom i niekdajšieho špičkového bojovníka Wudangu, ktorý, zdá sa, že už plánuje svoju kariéru definitívne zavesiť na klinec, keďže svoj 400-ročný »meč Zelený osud«, tým pádom odovzdáva do vraj bezpečnej úschovy pánovi Te, pričom veľký sympaťák Li Mu Bai, či chce alebo nechce, ešte bude musieť naposledy vyraziť do akcie, pretože sa akurát presúvam do druhej časti vysvetlenia tohto mimoriadne-umeleckého, kinematografického diela z roku 2000, pod taktovkou tchajwansko-amerického scenáristu a režiséra → Anga Leeho, že zase pod týmto ďalším pojmom si mám predstaviť → žiačku nenávidenej »Nefritovej líšky«, a to asi v takom zmysle, ako žiak postupne prekonáva svojho učiteľa, čo si pôvabná, guvernérova dcéra, Jen Yuová, aj náležite uvedomuje. Ak by som sa mohol ešte o pár riadkov v « recenzii » vrátiť, tak čosi to prezradím o parametroch → ručnej zbrani, ktorá môže byť bodná i sečná súčasne, že taktiež má rovnú čepeľ s ostrým hrotom. Nech sa páči, tu sú ako na dlani: „Takmer meter dlhý a tri centi široký. Rukoväť má hĺbku 2,5 cm a je 6,6 cm široká. Hrubá je 1,75 cm, každá strana má 3,8 cm. Na rúčke chýba sedem rubínov. Vznik sa datuje do doby pred dynastiou Chin. A technika tohto typu rytiny vymizla ešte pred dynastiou Han” . Teraz si následne predstavte, čo v takom prípade, ak sa nedajbože dostane do rúk → absolútne nepovolaným osobám, vtedy by mohlo dôjsť ku priam katastrofálnym následkom, však ? Jen Yuová sa má mimochodom čochvíľa vydávať, no v skutočnosti miluje Loa, alias „Temného oblaka” , ku ktorému sa viaže vskutku zábavná príhoda s hrebeňom, a to vo fascinujúcom a obzvlášť vyčerpávajúcom flashbacku. A aby som zrovna nezabudol ani na Shu Lienovú, ktorá má tiež k danej veci určite čo povedať... Čiže všetky karty sú rozdané, a tak teda neostáva nič iné, než sústredene sledovať, ako sa táto „hra” vlastne skončí ? / Som presvedčený, že minimálne 60 % celkového úspechu filmu → tvorí vynikajúca choreografia bojových scén od ikony čínskej kinematografie Yuen Woo-pinga, ktorý sa podieľal i na predchádzajúcom Matrixe, z ktorého sa hneď stal právoplatný kult. Zvyšných štyridsať percent by som rozdelil medzi → a). fantastickú hudbu, b). excelentú kameru, c). perfektné, ázijské obsadenie, d). a nakoniec niečo ostane aj pre režiséra. V zobrazení 4K ULTRA HD, ide v podstate o úplne »identický« zážitok, ako by som zrovna sedel v nablýskanej kinosále, a tak zrejme ani nemusím zvlášť ľutovať, že som pri tom nebol počas premiéry v kinách. PS: Neviem, či by som vtedy dokázal snímok oceniť tak, ako práve dnes, keďže ani pred desiatimi rokmi som to nedokázal.

„Malígny” je mixom dvoch zásadných žánrov, ktoré sú odrodou priam infarktových stavov, t. j. »slasheru« ("vyvražďovačky") , čo je v podstate podžáner hororu a »gialla« , čo je zase označenie → obľúbených talianskych thrillerov s prvkami tajomna v žltých prebaloch, znamená v taliančine ako „žltý”, tak i „thriller” a v 60. rokoch sa z neho stal nový filmový žáner, pričom pre ďalších potenciálnych divákov, bude mimoriadne ťažkým sústom vstrebávať práve túto akúsi novátorskú kombináciu, ktorá dokonca nemusí sadnúť ani skalným fanúšikom → malazijského režiséra čínskeho pôvodu → Jamesa "Jima" Wana (a ani zrejme nesadla), ktorý vskutku nielenže nakrútil film iba takpovediac - sám pre seba, ale zároveň sa stáva i strašne neprístupným, rozporuplným aj rozpačitým naraz, ktorému som vlastne ani nikdy poriadne neprišiel na chuť, i keď na druhej strane zasa rešpektujem, ako je obdivuhodne a atmosfericky spracovaný, alebo taktiež si v ňom zahrali i šarmantné herečky v dosť atypických pozíciách → najmä Angličanka Annabelle Wallisová a Američanka Maddie Hassonová, sú mimochodom obidve veľké fešandy, ďalej by som povedal, že obsadenie je zvyčajne pomerne neznáme, trebárs postava detektíva s exotickým menom - Kekoa Shaw, ktorého stelesnil britský herec George Young, tak tohto pána som doteraz ani nepoznal, no nabudúce mi už určite nebude neznaným či ešte pre zaujímavosť doplním, že jednu z vedľajších postáv, si totižto zahrala pani manželka režiséra, čiže rumunsko-nemecká, filmová umelkyňa Ingrid Bisuová. O scenári a postupnom deji, sa podľa mňa dopredu neoplatí nič prezrádzať, maximálne iba to, že budete asi i (ne)milo prekvapení, čo sa to na vás vlastne všetko chystá, keď moje osobné pocity, sa nachádzajú niekde na rozcestí. Skrátka, po skončení som mal extrémne zvláštny pocit, čo sa mi to predchádzajúce dve hodiny mihotalo pred očami, samé bizarné obrazy. Vidieť znovu by som to už asi viacej krát nechcel, ale i napriek tomu to odporúčam ďalším frekventantom, ktorí si podľa chuti → buď môžu pridať alebo ubrať percentá ? No, a na úplný záver dodávam, že takýto počin sa každý deň len tak nevidí... Vyskúšajte a sami potom uvidíte. PS: „Dávajte si pozor na Gabriela, alias na Gaba, pretože nikdy neviete odhadnúť, odkiaľ sa zrovna vynorí...”

„Smrtiaca zbraň 3” je momentálne z doposiaľ troch videných častí → zatiaľ vari tou úplne najslabšou, ktorej vskutku nechýbalo príliš veľa na to, aby odomňa vyfasovala ešte o čosi nižšie hodnotenie, než si v skutočnosti (možno) zaslúži, teda už s práve kolísavou tendenciou celkového zaujatia, keďže ani príchod novej kolegyne na pracovisko -  Lorny Coleovej, či povedzme i "nevyspytateľné eskapády" už etablovaného »kolaboranta« Lea Getza, čím sa výsledné dojmy určite nespasia smerom do vyšších sfér, a to ani nehovoriac o ich bývalom kolegovi z L.A.P.D. , Jackovi Travisovi, teraz mimoriadne skorumpovanom fízlovi-kriminálnikovi, ktorý sa dal tentokrát zlákať na zlé chodníčky, keď bude neskoršie vytvárať → obzvlášť dusnú atmosféru nielen na cikcakovitých diaľniciach, spočívajúcu v tom, že trebárs takému Martinovi Riggsovi, utečie medzi prstami až dvakrát, pokým ho na tretí pokus konečne dostane, ale to aj hodnú chvíľu potrvá, pretože si zaobstaral špeciálne projektily, ktoré bohužiaľ nezadržia ani nepriestrelné vesty, a tak by sa mali mať tým pádom všetci policajti na veľkom pozore, no nie ? V podstate ide o jav: „Kto z koho ?” / Už v predchádzajúcej »recenzii« som mimochodom (s)kritizoval → (na)ozaj zjednodušený scenár Jeffreyho Boama, pričom nebude tomu inak ani včuľ, čo je pre film ako celok - ďalšie veľké mínus. Herci, t. j. Gibson s Gloverom, sa taktiež už trochu prehrávajú, alebo Joe Pesci, sa do svojej postavy ani extra nehodí, ale to som už asi spomínal, však ? Spríjemnenie v podobe Rene Russovej, je stopercentne opodstatnené, skrátka, viem si to aj následne obhájiť, no zároveň dodávam, že vo všeobecnosti nemá bohužiaľ ani čo hrať, ak aspoň nepočítam → ovládanie čínskeho bojového umenia Kung-fu, vďaka ktorému položí svojich súperov doslova na lopatky ! Radosť sa tomu prizerať, ale či už tomu divák aj následne (u)verí, to je iná vec na hlboké zamyslenie. Summa Summarum: „Zrejme som z týchto štrukturovaných akčných filmov už dávno vyrástol, ale i napriek tomu si ich raz za uhorský rok doprajem” PS: A). Za zmienku stojí aj kamera holandského DP - Jana de Bonta, ktorý čochvíľa zrežíruje i jeden komerčne úspešný hit. B). U Mela Gibsona zase pozorujem takú (pred)prípravu na jeho neobyčajný majstrovský kúsok.

„Kam ideš, Aida ?” , je z môjho čisto objektívneho pohľadu → absolútnym »majstrovským dielom« , aké som vlastne veľmi dlho nevidel, že si to už skrátka ani poriadne nepamätám, kedy naposledy by ma takto extrémne zasiahol film (lepšie povedané → hraný dokument, obsahujúci strhujúcu rekonštrukciu daných udalostí...), ktorý dokonca nakrútila bosenskohercegovská režisérka Jasmila Žbanićová, keďže priamo pojednáva o « Srebrenickom masakri » , čo vhodnejšou voľbou byť ani nemohlo, pretože temnej a vskutku i nedávnej histórii, sa mimochodom práve teraz venuje odborník na slovo vzatý. Aby som trochu viacej priblížil "dej" , ktorý genocíde ešte predchádzal, tak predsa čosi podstatné načrtnem, čo pokladám za mimoriadne dôležité: „ Občianska vojna v (bývalej) Juhoslávii v rozpätí rokov 1991-1995, dospela konkrétne už do takej fázy, že od 11. júla → tisíc deväťsto deväťdesiat päť, utekajú tisíce a tisíce ľudí, medzi inými aj bosnianski Moslimovia, preč z mesta Srebrenica, pretože sa priamo k nemu blíži „Armáda Republiky srbskej” , a to na čele s generálom a vojnovým zločincom → Ratkom Mladićom, pričom akýmsi útočiskom a úkrytom súčasne, by teoreticky snáď mohol byť i neďaleký tábor ("OSN") UNPROFOR v obci Potočary, pod (ne)velením veliteľa holandskej jednotky → plukovníka Thoma Karremansa, ktorý sa rozdelí na dve časti: všetci utečenci sa sem zmestiť určite nemôžu, t. j. mnohí budú musieť ostať trčať vonku, čo ale našťastie neplatí pre bývalú učiteľku a terajšiu prekladateľku → Aidu Selmanagićovú, ktorá vybaví akúsi »protekciu« pre svoju ostávajúcu rodinu v zložení dvoch synov - staršieho Hamdiju a mladšieho Seju, ktorých zároveň dopĺňa i vzdelaný otec Nihad. To je jedna stránka mince. S tou druhou to bude už trochu horšie. Po krátkych rokovaniach, následne skočili hrdlorezovi na lep, ako malí škôlkari, ktorý si odteraz diktuje svoje ("zlomyselné") podmienky, čo sa asi mnohým pozdávať nebudú... Sľubuje, že sa nikomu nič zlé nestane, a tak nastáva selekcia: ženy zvlášť a deti s mužmi vo veku 15-70 rokov, taktiež oddelene. Podarí sa odvážnej žene zachrániť svoju milujúcu famíliu ešte predtým, ako bude definitívne neskoro...? ” / Srbská herečka a protagonistka snímku Jasna Đuričićová má za skutočného manžela toho → filmového Ratka Mladića, čiže Srba Borisa Isakovića, tak to je mi teda hotový paradox ! Dobré vedieť, že toto akési zvláštne zistenie našťastie nekazí celkové výsledné dojmy, ktoré sú práve naopak → oveľa zaujímavejšími, než by vôbec človek na prvý pohľad povedal. Väčšinou sledujem túto postavu prostredníctvom jej osoby, a keď k tomu pridám aj excelentnú »ručnú kameru« Christine A. Maierovej (paráda, ďalšia žena za kamerou), tak o nepríjemnú atmosféru je priam postarané ! Unikátny kinematografický počin, aký by malo vidieť čo najviac divákov. Kiežby som vás touto "recenziou" inšpiroval, aby ste to skúsili. PS: Desivý horor v priamom prenose.

„Hurikán” bola mimochodom prezývka mimoriadne obávaného profesionálneho boxera ("šampióna") v strednej váhe → Rubina Cartera, Afroameričana, ktorého v polovici 60. rokov, najprv obvinili z trojnásobnej, obzvlášť brutálnej vraždy, a to spolu s istým mladíkom Johnom Artisom, ktorý asi zrovna bol iba v nesprávnom čase na nesprávnom mieste, následne ich čisto »biela porota« ihneď uznala vinnými, aby nakoniec obidvaja vyfasovali snáď ten skoro najvyšší možný trest, ktorý sa ale našťastie úplne vyhol "smrti" , no zrejme ani doživotie, nie je pre neho asi žiadnou veľkou výhrou, pričom aspoň môže do konca života nasávať → kvantum väzenskej atmosféry, však ? Na druhej strane je práve teraz i poriadne frustrovaný, priam nasiaknutý samou nenávisťou od päty až po hlavu, či dokonca aj na tri (celé) mesiace na samotku umiestnený, kde sa mu začínajú vytvárať šialené halucinácie, ktoré sú v spojení so schizofréniou, vskutku ozaj nebezpečnou kombináciou... Skrátka, buď ho to zlomí na celej čiare, alebo ešte vydrží, čím si takpovediac → predÍži, už tak svoju úbohú existenciu, no zároveň nebyť jeho silnej osobnosti, tak tým pádom by nikdy nezačal vo väzení písať knihu s názvom → „The Sixteenth Round: From Number 1 Contender To 45472” (v preklade: „Šestnáste kolo: od uchádzača číslo 1 do 45472”), ktorá sa síce hneď nestala akýmsi vyhľadávaným a pútavým bestsellerom na pultov kníhkupectiev, keďže najskôr v tej dobe segregované "Spojené štáty (ne)americké" , mali trochu iné starosti, než si povedzme - dopriavať pravidelné čítanie príliš (ne)zaujímavých memoárov → právoplatne odsúdeného černocha, ktorý sa v podstate so zákonom ani bohvieako nekamarátil, a tak si svoj boží údel pravdepodobne zaslúži... ? I napriek tomu sa táto knižka predsa k jednému ("osudovému") čitateľovi dostane, ktorý, predstavte si to, pred pár týždňami, či trebárs niekoľkými mesiacmi, ešte ani nevedel čítať, ba ani čarbať do písanky, že nebyť troch milých Kanaďanov, v zložení: Sama Chaitona, Terryho Swintona a Lisy Petersovej, tak bohvie, akoby vlastne taký Lesra "Lazarus" Martin napokon skončil ? / Ďalej »spoilerovať« už nebudem, pretože by som automaticky čoraz viacej ponúkal scenáristické indície, ktorými sa to v Jewinsonovom životopisnom snímku len tak hemží, maximálne tak všetkým potenciálnym divákom napoviem, aby pozorne po celý čas sledovali film, že sa súčasne nemusia obávať ani → stopáže 2. a pol hodín, pretože v hlavnej úlohe nielenže dominuje → naprosto presvedčivý Denzel Washington, že všetko dôležité a podstatné, sa vám bude postupne podávať, ako na podnos. Absolútne nebudete o nič ochudobnení. Snímok má aj svoje »hluché miesta« v zmysle celkovej réžie pokročilého veterána, ktorá si nie vždy udržuje vysokú úroveň, že miestami skáče po časovej osi, ako zmyslov zbavená, na čo som si potom ináč i zvykol, a nie, nemusíte sa vonkoncom báť akéhosi rušivého charakteru, týmto spôsobom nás zoznamujú s prvotnými udalosťami, pritom v nasledujúcom ponímaní, sa toto tempo ustáli. V roku 1999 bola k dispozícii i kamera → renomovaného Rogera Deakinsa, vôbec sa dá povedať, že je film zručne spracovaný, no občas sa mierne zadrháva kvôli svojej zdĺhavej akademičnosti.