Klub poslední naděje

Nepozdáva sa mi označenie indie, ani mainstream, je to niečo medzi a to niečo prekvapivo funguje. Bude to asi tým, že Valieé dobre vie ako narábať s tak ošemetnou látkou akou je boj s AIDS. V prenesenom zmysle slova to znamená schopnosť nezachádzať do zbytočných extrémov a radšej nechať bez nemiestnych predsudkov i prehnaných sympatií voľne plynúť to čo si tak nejak nepriamo vyžaduje byť voľné (fabula) a naopak atmosfericky zosilovať to, čo si každý priaznivec filmu-katarzie praje mať zosílené (syžet). To sa odráža hlavne v používaní jednotlivých vyjadrovacích prostriedkov, ktoré sa už naďalej nesnažia na seba samoúčelne vzťahovať pozornosť a svojou nestrojenosťou a nedoslovnosťou sa podriaďujú samobytnému fikčnému svetu v ktorom sa ide jak do tuhého, tak sa príhodne odľahčuje. Najzaujímavejšie na "Dallas Buyers Club" potom teda nie sú ani tak bezpochyby brilantné metamorfózy McConaugheyho a Leta, ale skôr ono umné balancovanie medzi príjemnou človečinkou o nádeji a trpkou existenciálnou spoveďou. (26.08.2014)

No, uznávam, že Matthew McConaughey a Jared Leto tu odviedli kus dobrej práce. Keď si to porovnám s Tomom Hanksom a jeho Filadelfiou musím konštatovať, že si s prípravou na filmovanie a samotným filmovaním nedal toľko roboty ako títo dvaja. Pritom za ten film dostal oskara. To ako sa dokázali vyhladovať mi na filme prišlo najzaujímavejšie. Ale príbeh nebol zlý, osloví veľa ľudí, rovnako ako oslovil aj mňa. Nemôžem sa však zbaviť dojmu, že celé to tiahne hlavne McConaughey, ktorý tu bol proste famózny. To, že farmaceutickým spoločnostiam na ľudskom živote záleží asi tak ako upratovačke na švábovi je stará známa vec. Človek si musí dať sakramentský pozor aby nepadol do chamtivých pazúrov kolotoča lekári-farmácia, a.s. To či prežije a ako si prežije svoj život záleží hlavne na každom z nás, príklad Rona Woodroofa ukazuje, že sa to dá, len je treba, aby si svoj život riadil každý sám so svojim rozumom a neuvážene sa nezveroval do inštitúcií, kde ani tak nejde o ľudské zdravie ako o peniaze. A hlavná pointa filmu? Ľudská chamtivosť nemá hraníc. 75/100 (27.01.2014)

Nezávislá americká filmárčina z rodu Leaving Las Vegas či Boys Don’t Cry, stojaca na zaujímavej outsiderskej postave a jej bravúrnom hereckom stvárnení. Uhraničivý filmový zážitok, ktorý vás chytí a nechá zvedavo hltať každú scénu, dopodrobna skúmajúcu osobnosť hlavného hrdinu. Premena McConaugheyho Rona Woodroofa z arogantného šovinistického rednecka v chápajuceho a zúfalého, ale nevzdávajuceho sa bojovníka nielen za svoj život, je pre mňa najsilnejšou charakterovou štúdiou za posledné roky. Tvorcovia filmu sú skromní, minimalistickí, nespoliehajú na herecký excentrizmus či technické a vizuálne vylepšováky, sústredia sa len a len na rozprávanie príbehu tými najklasickejšími prostriedkami. Otvoreným a citlivým prístupom k téme. Fantasticky napísané i zrežírované. Woodroof je morálne presný opak Jordana Belforta a Leonardo, obávam sa, proti Matthewovi nemá u Akadémie šancu. (29.01.2014)

Dallas Buyers Club je v několika bodech zajímavě žánrově ozvláštňující, a to většinou zejména díky hlavní postavě. První takovou věcí je už fakt, že zdejší infikovaný je heterosexuální muž, který navíc nemá žádnou rodinu, ba ani zajímavý okruh přátel. To samo o sobě značně ztěžuje případné citové vydírání, a zároveň upírá více pohledů na postavu samotnou. Ta je, též neobvykle, nesympatická, značně xenofobní s odpudivým životním stylem. Což je samozřejmě, a bohužel, hlavní náplní snímku. Sledování krátké Ronovi životní cesty, během níž přehodnotí veškeré své životní priority a stane se bojovníkem za práva nemocných, by mohlo být zábavnější, kdyby bylo uvěřitelné a snad i lemované zajímavějšími charaktery. (21.01.2014)

Tenhle film vzniknul mimo jiné i proto, aby jsme si laskavě uvědomily, že Matthew McConaughey už není playboy s pětihvědičkovou postavou plahočící se od jedný romantický zbytečnosti ke druhý, ale herec s pětihvězdičkovým talentem hrající své postavy s takovou dokonalostí, až to bere dech. Klub poslední naděje však není ani zdaleka jen o jednom neskutečným hereckým výkonu, například paní Afflecková mně byla poprvý sympatická. Samotný příběh má největší sílu v dialozích Ron vs. doktoři, Ron vs. FDA, to fakt tesat. Oceňuji, že i do tak zavážného tématu se podařilo dostat humorný pasaže, aniž by mě jejich přítomnost způsobovala pocit trapnosti. (20.01.2014)