Drak se vrací

Horské drama sdílené především obrazem a hudbou. Způsob vyprávění je prostý bez jakékoliv interpretace. Vnitřní rozpory se odhalují postupně, náznakem. Hlavní ženská postava pronese za celou dobu jen pár slov. Drsná horská příroda, která se s nikým nemazlí dává přežití jen silným náturám, co dokáží postavit každé situaci. Jako předloha posloužila románová novela Dobroslava Chrobáka, kterou završil svou spisovatelskou dráhu. Černobílá fotografie Vincenta Rosince upoutala už ve filmech Kým sa skončí táto noc nebo Zvony pre bosých. Pomocný režisér Martin Slivka (20.03.2015)

Úsporný režim na dialógy, veľmi lyrické, dosť otrasná hudba, no proste verná kópia diela, až teda na tú hudbu. Chrobákovo dielo je vysoko hodnotené pre svoju literárnu hodnotu. Podľa mňa nie celkom hodiacu sa na obrazovky, to nie je román ktorý si krásne natočíte. Ten obsah je orientovaný na preciťovanie slov na papieri, tej spomínanej lyriky. Vášaryovej tu bolo žiaľ pramálo a text sa ani učiť nemusela, sotva vyslovila vetu. (06.10.2021)

Drak sa vracia, to je tillichovská „odvaha byť...“ v priamej konfrontácii s „odvahou byť súčasťou...“. Kolektívne pohanské rituály v podobe pálenia chleba v slamenom venci sa tu zlievajú so šepotom, neklamným znakom akéhosi zvláštneho „vedomia“ miesta. Ozýva sa v ňom rozplynutie sa v kolektíve, ktoré si od jednotlivcov vyžaduje absolútne podriadenie sa. I Martin Lepiš sa o to pokúša - chce len v pokoji dožiť. Do tohto organizmu však nepatrí. A nepatrí doň o to viac, o čo viac prejavuje ochotu pomôcť – o čo viac prejavuje odvahu byť.... Je príčinou pohrôm a nešťastia, je uchvatiteľom, ktorého treba buď zabiť, alebo vyhnať. Nielen jeho vlastnosti, ale i príchod z hôr a jeho prezývka „Drak“ z neho robia antropomorfné stelesnenie nespútanej prírody. Pripomína upaľované stredoveké bosorky, ktoré sa, podobne ako draci, znášali na dediny na svojich metlách, aby vnášali chaos do pevného kolektívu stredovekej dediny. Drak však na seba neustále strháva pozornosť, kamera krúži vôkol neho a doslova maže okolité postavy s ich prostredím v šmuhách šialených švenkov. Podobne dominantné postavenie získava Drak aj v rozprávaní – najmä vo vzťahu k Šimonovi – k vyjadreniu vôle dediny. Rozpor medzi týmito elementmi napokon kulminuje v požiari, do ktorého akoby vybuchli city. V tom momente sa začína diať niečo zvláštne, či azda nepatričné. V scéne hnania kráv, ktorých bukot znie ako z iného sveta – z pekla, zrazu vidíme, ako sa neochvejný Drak stáva samotným prostredím – hlasom prírody, či azda nejakého božstva (podobne ako sme v úvode počuli hlas dediny). Z Draka sa tak stáva niečo „objektívne“ - bytie prichytené pri bytí vo svojej realistickej i symbolickej rovine. Hranice zanikajú a rozpúšťajú sa a my vidíme imanentné i transcendentné a subjektívne i objektívne v dvojjedinnosti. (napísané pre Hviezdne noci, 2019) (26.08.2021)

Skutečný balzám na duši v dnešní době. Famózně natočený baladický film o lidské zbabělosti a předsudcích. Film, který je jako čirá krůpěj pramenité vody. Nejen jako fanda slovenských filmů šedesátých let jsem si tento snímek užíval. Výborná narativní struktura (byť dnes už neobjevná), naprosto dokonalá hudba Iji Zelenky, ze které skutečně mrazí, neskutečná kamera Vincenta Rosince (ten člověk je zřejmě čaroděj, jinak si nedovedu vysvětlit ty geniální záběry), a konečně vynikající herci v čele s Radovanem Lukavským (do slovenštiny nadabovaným Štefanem Kvietikem) a Gustávem Valachem, kteří podali neuvěřitelně přesvědčivé výkony. (18.04.2009)

Krásny film. Text v obsahu "BALADA O LÁSKE, NENÁVISTI A HĽADANÍ CESTY Z OSAMELOSTI" je presný. Osobne som si najviac užíval tiché chvíle vo filme, bez hudby, chvíle, keď kamera bola statická. Pretože hudba legendárneho Ilju Zeljenku ma, žiaľ, väčšinou rušila, podobne ako rýchle pohyby očí kameramana. Herecky absolútne, istým sposobom by mohol pan Vladimír Michálek urobiť remake s názvom JE TŘEBA ZABÍT DRAKA. Podobnosť čisto náhodná (nemyslené ironicky). Nebyť tých dvoch rušivejších elementov, šlo by o čistý päťhviezdičkový zážitok. (24.05.2009)