Je to jen vítr

[SFF 2012, Sydney] Xenofóbne barbarstvá a poprava morálky v podaní Fliegaufa. Príkre a v rámci posolstva aneb "čo tým chcel autor povedať" ani trochu zidealizované. Desiatky rokov exstujúca a stále neprekonaná ujma ľudstva bez okolkov chrstnutá priamo do divákovej tváre. Hrozba kulminujúca tak desivým spôsobom, že to naháňa až nepopísateľne prenikavý strach o sile tých najhorších nočných môr. Obsahovo si to plynie na vlastné riziko, pre niekoho nepohodlne postihuje každú maličkosť (ide až "na telo") v rámci príznačnej mizanscény a nedovoľuje žiadne kompromisy. Formálne tu máme čo dočinenia s (ako vždy u B.F.) odzbrojujúcim zliatim zvukovo experimentálnych variácií a obrazovo pocitového obžérstva. "Csak a szél" je profesórsky narafičená pasť do ktorej keď spadnete, tak najmenej týžden odtiaľ nevylezete. (10.06.2012)

socialne okienko na jeden života v cigánskej rodine. S prapodivným zvukom s čudnou kamerou a koncom ktorý sa dal tušiť už na začiatku. Ten zvuk siel akosi samostatne a kamera tiez ako ked je dvojkolajka a na jednej ide jeden a na druhej druhy ale nedrzia sa za ruky. V Maďarsku je to vraj moderné, mne tam ta vzájomna harmonia chýbala . Amatérskosť hercov , prekrývala skutočnosť, že hrali samých seba, placho až bojazlivo, ale snaživo.. Smutný ale hrozne studený záver filmu ponecháva v divákovi pachuť nedojedeného koláča aj to zo zlezpečeného cesta. Pán režisér, ako sa píše , strávil v rámci prípravy dlhý čas medzi maďarskými cigánmi. Neviem ako v Maďarsku ale tu u nás sa cigáni medzi sebou vždy rozprávajú rómsky, ešte aj keď sa vadia a bijú v krčme. tá chýbajúca rómština ubrala na autentičnosti prostredia (15.10.2015)

Hm, tak opět mě Fliegauf zklamal. Opět vypráví pomalu, jako vždycky, ale z jeho filmů, co jsem viděl, to fungovalo jenom u Dealera a ani tam ne po celou dobu. Je to jen vítr vypráví o dost kruté události, co se tehdy v Maďarsku stala, ale on o ní vlastně ve finále nevypráví. Místo toho vypráví o jednom obyčejném dni romské rodiny a celé poselství, co by z toho mělo jít, jde do kelu. Mělo to být o rasismu, ale o rasismu se to zdaleka vyhýbá, kromě toho, že občas slyšíme, že se asi něco stane (párkrát to v tom filmu je naznačené), tak se v tom filmu vlastně nic neděje. Jestli vás nechytne natáčení jednoho dne romské rodiny a čekáte od toho to, co by to mělo říkat, bude zklamaní. Mě fakt přijde, že Fliegauf si chtěl opět dokázat, jaký je umělec a artový filmař a tak natočil tohle pomalé vyprávění zdánlivě o ničem, díky čemuž naprosto popřel to, co se stalo, jelikož se o tom dozvídáme jenom v titulcích na začátku a v posledních pěti minutách to (ne)vidíme v akci (všechna akce se totiž odehraje za tmy). No, tohle mě neoslovilo a to jsem na to byl zvědavý dost... 2* (23.05.2019)

Suchá, vyprázdnená neutrálna sonda doprostred démonizovaného etnika s citom pre odosobnený zmáhavo-sugestívny hyperrealizmus a toľko potrebný objektivisticky nezaujatý uhol pohľadu. V časovom ohraničení jedného dňa ponára sa Fliegauf so zrnitou ručnou kamerou do atmosféry strachu a neistoty. Divák je vohnaný do ohrádky zdanlivého bezpečia a monotónne plynúceho pokojného toku času až do chvíle, než si uvedomí, že len čaká na porážku. ////////// Fyzicky bolestivý pľuvanec ako esencia odkazu nacizmu a súčasného extrémizmu, ktorý sa neskrýva za prikrášlené rečičky a vypaľuje paralyzujúci poznatok o skutočnosti hlboko do mozgu. I keď sa takmer celý dej dá zhrnúť do frázy "ticho pred búrkou", pri sledovaní vás to pod tlakom jeho surovej nespracovanosti a doliehajúcej neštylizovanej autenticity ani nenapadne. ////////// Monochromatický temporytmus sa ku koncu dňa mení s presunom kamery z všedne "prenasledujúcej" na hororovo "pozorovaciu" (divák tuší, že postavy už v tomto momente ktosi sleduje). Zatlačenie zvukovej zložky do úzadia v závere absolutizuje zvrchovanú desivú trýznivosť momentu. ////////// Prekvapivo veľa slov vo filme, ktorý veľa vraví už mizanscénou a mimikou postáv, rozhodne však nie na úkor filmu samotného. 90% (13.12.2014)

Na film Je to jen vítr jsem se moc těšila, ale nakonec musím se smutkem konstatovat, že to bylo zatím moje největší zklamání roku. Možná je to tím, že Fliegaufův filmový rukopis je mi zcela neznámý, ale nic to nemění na mém silně ambivalentním dojmu z filmu, kde se v kostře sice snažili držet skutečných faktů, ale jeho předložení mně bylo silně proti mysli. Zcela souhlasím s komentářem uživatele L-V. (31.10.2013)