Dracula

Ťažko sa hodnotí miniséria, ktorá má hoci iba tri časti, každá z nich je odlišná skoro úplne vo všetkom - v tóne, v poetike, v príbehu, v zameraní sa na postavy, vo význame. Osobne mám rád prácu Gatissa a Moffata a som fanúšik ich verzie Sherlocka predovšetkým po scenáristickej stránke. Ono nie je jednoduché mať záľubu v klasických románoch a snažiť sa priviesť ich na obrazovku po tisícikrát, invencia musí nastať automaticky. V tomto prípade sa na Draculu zameriavame ako na ultimátne zlo, ktoré je schopné pochybovať sa v čase a priestore. Jeho silné aj slabé stránky sú zobrazené veľmi vhodne a aj keď sa zdá že niekedy s postavou trošku prešľapujeme na mieste, k záveru seriálu pochopíme prečo. Keď ste ultimátne zlo, ťažko prídete na to čo vlastne hľadáte. Veľkou devízou celého projektu je vzťah Draculu s Van Helsingovou. Výborne napísaná sestra Agáta, pri ktorej, žiaľ, nastane v tretej časti výrazná zmena, ktorá mi narušila napojenie na postavu. Ostatné postavy dostávajú priestoru len toľko koľko ho potrebujú a stávajú sa štatistami v oveľa väčšej hre medzi lovcom a korisťou. Je pravda, že niekedy máme pocit pretláčania nezmyselných provokácii. Séria niekedy nezvláda zmes humoru, napätia a provokácie, čo ale môže byť subjektívna záležitosť lebo pokiaľ niečo Dracula dokazuje, tak je to fakt, že filmárčinu nerobíte pre všetkých. Robíte ju pre tých, ktorým sa zapáči. Na druhej strane scenár ponúka mnoho prekvapení a čo je najdôležitejšie pútavé dialógy, ktoré vás dokážu vtiahnuť a užívať si moment. Osobne si nemyslím že by projekt výraznejšie obhájil svoju existenciu, bol som však súčasťou inteligentnej hry, ktorá ma bavila hoci som nad ňou mnohokrát musel privrieť oko. Možno je niekedy lepšie mať hranice. (14.01.2020)