Angel Face

Název je více než přesný. Jean Simmonsová si tu vystřihla ďábelskou mrchu s tváří anděla - rozmazlená, bohatá, psychicky narušená holka, která manipuluje úplně se všema kolem sebe a všichni jí to strašně žerou. Opravdu hnusná postava. Dějově to bylo hodně dobré, i když trochu předvídatelné. No a jako perlička na závěr - Mitchum na konci plánuje odjet do Mexika, kam jezdí pravidelně snad ve všech svých noirech. (27.12.2012)

Hlavná hrdinka, (bohyňa lovu) Diana, nie je zďaleka tak skazená mrcha, ako sa to tu nesie viacerými komentármi. Rozhodne je dominantná, no zároveň charakterovo zďaleka najzaujímavejšia postava príbehu. V porovnaní s pôvodnou frajerkou Franka (Robert Mitchum), mi príde dokonca oveľa morálnejšia vo veci ozajstných citov. O vyvoleného svojho srdca je ochotná, a hlavne schopná bojovať všetkými prostriedkami, i za cenu sebazničenia, napríklad dobrovoľným priznaním sa k úkladnej vražde. Zatiaľ čo Mitchumova pôvodná frajerka pri prvom náznaku zaškrípania vzťahu preletí k nudnej starosvetskej istote neveľmi interesantného nápadníka, čím sa otázka jej skutočného zamilovania stáva značne pochybnou. Navyše Diana pochádza z bohatej rodiny, je inteligentná, odvážna, avďaka kráse zvyknutá vyhrávať. Neváha z arzenálu svojej krásy a inteligencie použiť čokoľvek, aby si pri sebe udržala mužov, ktorí pre ňu znamenajú všetko - otca-spisovateľa a vyvoleného svojho srdca. Nezvratná strata života či citov pre ňu teda predstavuje fatálnu stratu. Rozhodne ju nemieni nahradiť nejakým šedivým prežívaním v priemere. (13.10.2020)

Pre Jean Simmons urobí každý muž prvé posledné....klasické prvky filmu noir, osudová zkazená žena, súkromné očko, ktoré jej padne k nohám, zločin, ktorý môže zostať nepotrestaný, avšak jeho následky môžu byť ešte ničivejšie, ako príjemný pobyt v nemocnici. V Angel face sa vďaka solídnej réžii Otta Premingera stále niečo deje a patrí k dôstojným zástupcom žánru. Jeho 90 minút utečie ako voda. (26.05.2012)

Titulná postava v tomto pomalom filme (Jean Simmons) je odhalená ako anjel smrti spôsobujúci úmrtie tých, ktorí jú ľúbia. Od roku 1947 do roku 1953 Robert Mitchum zdokonaľoval svoju filmovú personu ako lakonický, neosobný, jemne amorálny povaľač/obeť v sérii filmov noir pre spoločnosť RKO, začínajúc s „Out Of The Past“ (1947) a kulminujúc s „Angel Face“. Tento film, adaptovaný podľa nepublikovaného príbehu Chestera Erskina „Murder Story“, bol napísaný za 18 dní, keďže Howard Hughes, majiteľ RKO chcel stihnúť ešte jeden film s Jean Simmons predtým, než jej vyprší kontrakt. Simmons, ktorá bola vo filme obsadená v úlohe femme fatale, úlohu dostala od Hughesa za trest za to, že odmietla s ním „socializovať“. Trest zahŕňal aj ostrihanie dlhých čiernych vlasov Jean. Hughes si od 20-th Century Fox „vypožičal“ autokratického režiséra Otta Premingera a prikázal mu natočiť film rýchlo – a ten ho aj tak natočil. To samozrejme vyvolávalo na scéne napätie, hlavne po incidente na začiatku filmu, keď scenár vyžadoval od Mitchuma, aby Jean udrel. Keď režisér žiadal o nové a nové natočenie scény, Mitchum udrel režiséra a opýtal sa ho, či chce ešte jednu. Tento incident zomkol hlavnú hereckú dvojicu. Štylisticky film „Angel Face“ demonštruje, že nie všetky filmy žánru noir sú charakterizované nápadnými obrazmi na základe vysoko kontrastného osvetlenia. Preminger v časovej tiesni natočil niektoré scény s nízkym osvetlením. Avšak čo má tento film spoločné s ostatnými filmami žánru, je čudáckosť, masochistický základ vzťahu muža a ženy. Je zaujímavý aj obrátením konvenčého stereotypu zameriavajúceho sa na sex. (03.10.2011)

Skoro se chce říct klasický film noir, kde jde o femme fatale, která výrazně promění život obyčejného člověka. Jenže jak může být člověk obyčejný, když má tvář Roberta Mitchuma? Sem tam budete mít pocit, že snímek znáte, protože se v něm opakují náměty jiných, starších děl filmu noir. Přesto to na síle úplně neubírá. (04.11.2014)