Velislav

Záver je tak trochu fantasy, historicky presné to pravdepodobne nebude, čo si ešte zisťujem, keďže o tom nemám vedomosť. Napriek tomu a pri ignorovaní relativizačných tendencií k nacistom tá komornosť a naliehavosť podopretá zaujímavými výkonmi hlavných protagonistov je dostatočne pútavá bez toho, aby tvorca príbeh tlačil do nejakej sentimentálne depresívnej polohy. (Film Europe Channel) 7/10

Temný či ponurý Batman? Možno pre divákov mladších ročníkov. Žiadny komorný štýl Joker 0.2 sa nekoná, čo je fajn, ono by to ani s lepším predstaviteľom hlavnej úlohy nebolo dosiahnuteľné, zvlášť pri kvalitách Phoenixa. Nemá to ani nádych fantasy ako Burtonova práca, ani to nenasleduje reálne temnú, ale zároveň aj majestátnu trilógiu Nolana. Detektívka s fincherovskou neo-noirovou inšpiráciou je u mňa v poriadku. Len jednoducho to ťahá dolu jednak občas škrípajúca logika, ale najmä herec titulnej postavy, ktorý sa po slušných rolách (Maják, Tenet) duchom asi vrátil k svojim upírskym rozprávkam pre sexuálne sa prebúdzajúce pätnástky. Jeho submisívna poloha, bez autority, bez rešpektu mi absolútne nesedela. Analógia s predchodcami pri totožnej látke je namieste, keďže to na rozdiel od Jokera vs. Temného rytiera nemenilo vo svojej podstate ani žáner. Tu Netopierí muž nemá ani eleganciu a charizmu Keatona, ani hrubú silu Bala, nepôsobí dobre ani v civile, kde pripomína poslucháča My Chemical Romance. Napriek tomu, že ide o prvého EmoBatmana, je to v konečnom dôsledku stráviteľné, s odstupom času tomu možno dám šancu na reparát. P.S.: Zoë je kočka (v oboch bratských jazykových mutáciách), Colin je kráľ! (HBO Max) 6/10

Dialógy smrti... "Už si slyšel něco o niňjách?", "Zatracený hovno, teď to musím sebrat", "Snow lady and seven tajtrlík", "Nikdo nebude strkat Bejby do rohu", "To byl nejlepší mrd jaký jsme kdy měla", "Starý hovno budu" alias "Já bych tě nejradši zmrdal" vo filmoch ako Ukončovatel (Terminator), Návrat niňji (Revenge of the Ninja), Rudá záplava (Red Dawn), Státní návladní se nelíbají aneb Legální andělé (Legal Eagles), Robot džokej (Robot Jox), či Nečekaný návrat impéria (Star Wars: Episode V - The Empire Strikes Back). Nostalgie jak prase, vole. 8/10

Antisystémový efektný úder do tváre, ktorý "bolí" aj po xy rokoch, len jeho účinok už trochu oslabol. Zvlášť, ak si už od začiatku snažím všímať pointu, ktorá je ale aj tak vydarená. Geniálny Fincher týmto uzavrel kultovú, paranoidnú trojicu svojich, premisou nekomerčných, pokladov s komerčným dosahom (Sedem, Hra). Sme kvapkami v mori, pieskom v púšti, banky sú zlé, daj výpoveď, buď slobodný, carpe diem, et cetera, et cetera... (HBO Max) 9/10

Možno trochu netypický Bergman, viac štylizovaný do komediálnej roviny, než utápajúci sa vo filozofických témach vzťahov a ich dôsledkov. Dramatická úroveň pre neho typická, rovnako ako otázka viery, je na stole aj v tomto prípade, ale v odľahčenejšom tóne, než som mal s ním doteraz tú česť. Príbeh zasadil do polovice 19. storočia a postavil proti sebe vedu proti mágii, čo bolo jednou z výživných tém v danom storočí, kedy sa veda pohla míľovými krokmi vpred a vedci získavali rešpekt a rovnako tak sa objavovali kúzelníci, ktorí, neparadoxne, čerpali pri svojej mágii a okultizme práve z vedeckých objavov. Opäť v hlavných úlohách uhrančivý Max von Sydow a Bergmanova dlhoročná dvorná herečka Ingrid Thulin. (Film Europe Channel) 8/10

V dnešných časoch nájsť inšpiráciu vo verejne známom človeku je ťažké, bez ohľadu na jeho kvalitu v profesijnom živote. Geniálny muzikant Clapton je môj dlhodobo obľúbený gitarista s charizmou a mojimi iba letmými informáciami o ňom. V tomto dokumente nám vyjaví jeho fatálny alkoholový problém, ktorý je našťastie už niekoľko desaťročí minulosť, či rovnako fatálny vzťah s priateľom a spolupracovníkom Harrisonom z Beatles a jeho manželky, či neuveriteľný postoj po najväčšej tragédii, akú môže rodič dieťaťa v živote prežiť, keď sa z neho stal abstinent. Ericova nezlomná vôľa už v časoch blues výsostne v rukách Afroameričanov, drogové úlety a osud legendárneho Hendrixa, až po vytriezvenie po tragédii z neho v mojich očiach robia ešte väčšieho človeka, než muzikanta. Navyše a v neposlednom rade, je to pútavo spracovaný dokument a prierez kariéry gitaristu, možno ešte viac v súkromnej oblasti, ako nejaké defilé jeho piesní, či albumov. (Čt Art) 9/10

Príjemná spomienka na švajčiarsky koncert britskej rockovej legendy so zakladajúcim členom a lídrom v jednej osobe Francisom Rossim na čele a v zostave s už zosnulým gitaristom a spevákom Rickom Parfittom, kde nechýbali hity ako Whatever you want, In the Army now, Down down, Rockin all over the World, What you're proposing (moja obľúbená), Caroline, či The Wanderer. (Čt Art) 8/10

Možno nie až natoľko špičková dánska dráma a jej spracovanie, ako je zaujímavé posolstvo a história, ktorá je mrzačená, dehonestovaná zideologizovaným spôsobom v posledných rokoch a napĺňa údajne Churchillov výrok: „Dejiny píšu víťazi“, v tomto prípade režimy pôsobnosti a vplyvu. V každom prípade je to pôsobivý a gradujúci film plný odvahy a integrity hlavného hrdinu - novinára a vtláča nostalgickú slzu do oka pri pomyslení na našu investigatívnu realitu dneška... Zároveň ide o politickú paralelu s filmami, alebo skôr so skutočnosťou ako WikiLeaks, Snowden, či Official Secrets. Post scriptum; vojna a s ňou späté zbrane sú spájané nielen so cťou a utrpením nevinných, ale aj s umlčiavaním neposlušných a klamstvami tých, ktorí najviac kričia, že vojnu nechcú... (Film Europe Channel) 9/10

Ďalšia kvalitka od Škandinávcov (na objavovanie kvalitných produkcií mimo čoraz viac agitačnej a ideologickej hollywoodskej je asi pravý čas), tentokrát pod dohľadom Nórov s taktovkou režiséra neskoršieho Kódu Enigmy. Divák, teda ja, sa najprv pomyselne chytá za čelo, veľa vecí sa zdajú navyše, niekde akoby logika pokrivkávala, otázky o šťastnej zhode okolností si dávať tiež môže, aby to nakoniec všetko do seba tak ideálne zapadlo. K dokonalosti tomu chýba čosi viac, ale toto je jeden z prípadov, keď považujem druhé pozretie za potrebné. Post scriptum ako varovanie; kto kradne, skôr či neskôr sa ocitne v sr.čkách, aj doslova. (HDD) 8/10

Majstrovské dielo. Pre niekoho svojou európskou dĺžkou 229 minút (sic!) pridlhé, aj ja som dlhší film asi nevidel, pre ďalších (aj pre mňa) prikrátke, aby tomu na prvýkrát naplno porozumeli. Strih tam cítiť až príliš a to si neviem predstaviť americkú, iba vyše dvojhodinovú verziu, to muselo vyzerať ako Comfortably Numb bez sóla... Producenti sa v mene zisku prerátali a tiež zrejme prispeli k tomu, že to bola majstrova derniéra a epitaf zároveň. Zložitosti príbehu nahráva nelineárnosť a nechronologickosť problémov partie okolo dospievajúceho Noodlesa (De Niro) a jeho novej pravej ruky Maxa (Woods). Aspoň tak nám to chceli okolnosti navrávať, ale už od začiatku si role vodcov nenápadne vymieňali. Zvlášť výkon Jamesa Woodsa sa s tým De Nirovým môže viac ako porovnávať. Neskôr si podobnú, aj keď viac chronologickú stavbu deja, aj so sledovaním partie mladých výtržníkov, De Niro vyskúšal ako režisér v tiež skvelom Príbehu z Bronxu. Pán Leone ako tvorca kultov Dobrý, zlý a škaredý, či Vtedy na Západe svoju latku bez ohľadu na ignoranciu akademikov nepodliezol. Navyše, ku kvalite tohto v USA svojho času dosť zneuznaného filmu, prispel Morricone mierou vrchovatou, absolútna symbióza. (HBO Max) 9/10