A.I. Umělá inteligence

Láska vs. Logika. Robot vs. Človek. Rozum vs. Nádej. (Tam kde už nie je nič, žiadna nádej, a logika hovorí proti všetkým šancám, tam je vždy ešte láska, ktorá je jedinou správnou hoc' zdanlivo nemožnou logikou, ktorá dáva transcendentálny zmysel zmyslu života. Láska je jedinou SKUTOČNOU logikou.) Večná tématika, večné otázky, hľadanie seba samého skrze príbehy o robotoch, vzhľadom na to, že človek je zmiešanina zvieratka, robota a boha, a toho posledného hľadáme na ceste života v sebe samostatne, pomocou súcitu, intuitívnej logiky, geniality vcítenia sa, teda lásky, toho, čo nás robí krásnymi, ľudskými, inými než všetko ostatné vo vesmíre... Ohľadne filmu: Sú výhrady, samozrejme, je to také trošku "pospájané, pozliepané", naivne ukončené, (ku koncu) neprirodzené (klonovanie mamky), niekedy, aj počas filmu, akoby súkané mysli priemerného človeka, silené... ale nepredbiehajme, film má niekoľko veľmi emocionálnych sekvencií, je pekný, inšpiratívny. "Ľudskejší než človek?" - ďalšia večná otázka, ktorú si kladieme my, ľudia, keď sa sebareflexívne dívame na seba individuálne, na svoje denné problémy spôsobené nedostakom ovládania či negatívnymi emóciami, ale aj dívajúc sa eticky na zrkadlo našej globálnej duše - na spoločnosť. Smutná otázka, keď si niekedy musíme povedať - áno, možno jednoho dňa bude robot čistejší, emotívnejší a ľudskejší než človek. Nemohol som neplakať, keď som spoznal sám seba v niektorých hraničných existenčných situáciach ničených robotov, keď chceli tie nešťastné figúrky presvedčiť svojich vrahov, že to je predsa len také malé ošúchnutie, že to sa dá opraviť, alebo že "budem pracovať aj v noci", alebo keď malý David povedal svojej mamke: "Nie, mami, prosím, nie, mrzí ma, že som som mal poruchu, prepáč mi, že nie som skutočný, keď si ma necháš, budem sa snažiť, budem sa naozaj snažiť, naozaj, budem sa snažiť..." Jedná sa tu o prvú a poslednú lásku k životu, o ten súcit, tú bezpodmienečnosť, absolútnosť, ktorú má len emocionálna bytosť, častokrát žena, a nie muž, muž by ho odniesol do Cybertronics, možno, kde by ho iste zničili, ale žena mu dala slobodu, síce v dosť nezodpovednej situácii, keď, spočiatku mysiac si, že ho bude milovať, mu zrazu kvôli ľudským nedorozumeniam a obavám prestala veriť, teda nebola bezpodmienečná, ale nechala mu aspoň život, keď už strácal všetko. Slzy, tie rozhodujú, tie sú láskou, tam kde je logika, tam sa končí zmysel života, ale tam, kde je láska, ktorá je vždy zdanlivou anti-logikou, tam je život, tam je šanca, nádej a budúcnosť. O tom je tento film, o existencii vedomej bytosti, je vlastne o ľudskej bytosti na Zemi, o nás, genialita precítenia tohto filmu spočíva jedine v precítení seba samého, nás, ľudí, tých, ktorí (či už občas alebo často) pociťujeme lásku, niečo výnimočné, nielen lásku k sebe, ale lásku k životu, ku mysleniu a cíteniu, teda k vedomiu, lásku k ľuďom, hoci úplne neznámym srdciam strateným na tejto Zemi. "Give him what he wants." - najkrajší moment filmu, veľmi sa mi páčilo stretnutie super-robotov a prvého robota Dávida, ich túžba priniesť mu jediné šťastie, ktoré môže mať, rodinu, mamku, opätovanú skutočnú lásku, a možnosť cítiť sa, že je skutočným chlapcom. Zmenil by som niektoré detaily na scenári, a rovnako aj vo vizuálnej scenérii - pokusy urobiť nový ďalší dystopický bladerunner už nemusím (kyslý dážď, neónové lampy, násilie, chudoba, mega veľké sociálne rozdiely, človek neznamená nič), myslím, že by nebolo od veci urobiť konečne sci-fi film štvrtého typu, to znamená nie dystopický, ale ani nie zas príliš "naivne zelený" (prírodný), ani nie príliš technokratický (ohurovanie technikou už nie je módne!), ale ani súčasno-spoločenský s časovými smyčakami, ktoré vždy sú z nejakého uhla nelogické (to "alibi" nie je "nepriestreľné" vzhľadom na nekonečné delenie situácií...atď), proste sa venovať viac UMENIU (lyrike, láske (takej tej true love), emóciám, inovnímaniu...) pri tvorbe science fiction - a nechám už na vás, čo si pod tým predstavíte.. Možno sa mohol David vo filme zamilovať do toho dievčatka, ktoré ho objavilo v tej klietke, a možno mohla byť aj ona adoptovaný robot, ktorý neuspel na svojej misii,v teste Cybertronics,a ktorý nájde novú nádej s Dávidom. Tú malú robotku si mohol prisvojiť ten týpek, čo tam viedol tú odpornú show, možno ju mal takto zachrániť, a keby utiekla s Dávidom, mal to ako človek pochopiť, čo by bol krásne prejavený ľudský cit v kontraste k tej vražednej nenávisti na show. A možno Dávid nemusel dostať mamku na jeden deň, a mohol smutne pochopiť, že to možné nebude, avšak bol by vyspelými robotmi preprogramovaný na vyspelého, spolu so svojou malou láskou, pridajúc sa ku super-robotom, rozsádzajúc život niekde po galaxii v nádeji, že iné deti, ľudia, budú mať svoje mamky, svoje rodiny, a splnia sa im tie najtajnejšie sny, ktoré sa jemu žiaľ splniť nemohli. Prípadne mohli ho roboty nejakým technickým zázrakom preklonovať na človeka, aj s malou, a tí by zasadili život na Zemi odznovu, a ľudstvo by tak malo nádej na prežitie. Navyše každá scéna mohla byť kvalitnejšie zobrazená, tak aby nevysvetľovala všetko, aby to ostalo zahalené niekedy, otvorené, nevypovedané, ako láska, ktorá je najkrajšia keď je tajomná, hoci by to malo slabšiu predajnosť, ale bol by to lepší film, alternatívnejší, no a ten nápad s tými bunkami z vlasov, to bola brečka, to je nápad starý ako Európa, už zo Starmana z roku 1984, to tam vôbec nemalo byť. Bol by lepší koniec, ak by sa film obrátil do smeru lásky Dávida a dievčatka-robota - ako prirovnanie lásky strojov a lásky ľudí, a tiež tak, že by sa David pridal ku super-robotom, tým pádom by tam bola viac emotívne prejavená prvá a posledná láska k životu, láska stroja ku človeku, úcta k nám, ľuďom, keď opačne toho my akosi nie sme schopní, dokonca si to nevieme poskytnúť ani sebe samotným, teda ľuďom, ľudstvu, tým, ktorí sú takí istí ako sme my - bola by to skutočne prejavená jadrová láska a úcta k životu a vedomiu ako takému, k inteligencii každého druhu. Vypichol by som ešte jeden moment, ktorý prejavuje lásku, vysvetľuje ju jasne, a to prichádza vtedy, keď robot Joe povie: "Oni nemilujú teba, ale to, čo robíš, to, ako konáš, ale teba skutočne nie..". Človek, alebo aj roboto-človek, to nie sú jeho činy, ale človek/robot samotný. V tom je pochopenie Elohim, pochopenie Boha, ak chcete. Láska je milovať ho takého, aký je, a milovať jeho vedomie, jeho. "Opúšťam ťa, Joe, zbohom..." povie David - lebo nádej o temer nekonečne nulovej možnosti splniť si svoje detské sny, a láska s tým spojená, víťazia nad logikou pravdy a nemožnosti, nad beznádejou života, láska zvíťazí nad strachom, a David sa vydáva hľadať svoju stratenú mamku. Keď príde do Cybertronics, zistí, že nebol jediným, zistí pravdu o sebe, že je len prvým z mnohých, alebo dokonca len najlepším z mnohých pred ním [jedného z nich zabije - neviem načo je tu táto scéna, žiarlivá, sebecká, nenávistná! Zbytočne!], a takto David zisťuje, že predsa len zostáva len pokusnou obeťou nezmyselnej snahy vedca vyrobiť si svoje mŕtve dieťa namiesto zmierenia sa so smrťou (hriech ľudí sformovaný do citového chladu, alebo niekedy aj nenávisti, voči večným ale (doposiaľ) neemočným robotom), Dávid zisťuje, že nie je žiadna nádej, že to bol len sen, len vedecký pokus, chce zomrieť, a v poslednom inštinkte viery v lásku mamky si "nedá povedať" a padá dolu strmhlav do vody, kde však na jeho prekvapenie uzrie sochu, o ktorej sa domnieva, že je nádejou, ktorú hľadal, a nekonečne prosí o splnenie svojich snov, pretože jeho nádej je úplne nesmrteľná, je večná. A človek tu znovu zaostáva za láskou robotov, v dimenzii rešpektu k vedomej individualite a v smere krásy formácie emočnej nádeje, v dimenzii dať niekomu novému šancu prejaviť sa individuálne keď má nulovú nádej, prejaviť sa však v Láske, dosiahnuť viac než dosiahol organický človek, ktorý neprijal lásku a nádej nad inštinkt života a smrti - Dávidov stvoriteľ by ho nechal tak ako ostatné pokusné protoroboty možno aj nakoniec zomrieť a vyvesil do vitríny medzi ostatné, niekedy nechajúc ho čítať si, informujúc ho o pravde o nemožnosti stať sa chlapcom, a chlapec, ak by nebol dostatočne milujúci, prijal by to, čo však Dávid zamieta, a vyberá si radšej smrť. Dr. Hobby ešte pokusne teda čaká, čo sa udeje, a zrejme dáva Davidovi ešte na výber - možnosť ukončiť sa samostatne v krásnej beznádeji lásky, či prijať pravdu o sebe, ale Dávid napriek beznádeji túži nájsť to nemožné aj v momente smrti - lebo všetko je vlastne iba vyprahlá smrť, a niekde pred alebo výnimočne ZA ňou je nádej, a tak je aspoň krásna beznádej - no o dvetisíc rokov sa ukáže, že roboti majú lásky viacej než my, ľudia... a môžu mu aj vedecky splniť aspoň niektoré sny, navyše umožnia mu aj snívať, teda to, čo vždycky chcel. Možno sa nehodí, aby som ešte pripísal niektoré detaily, čo mi vadili, a práve túto na konci, ale myslím, že je to nutné, aby som pridal aj kúsok kritiky. Film je pozliepaný, ako som vyššie už vravel - náhly útek z arény (ako sa tak bezproblémovo dostali z rúk toho muža, ktorý chlapca nechcel kvôli svojej dcérke a aj kvôli Dávidovej výnimočnosti pustiť "do showbiznisu"?) - proste niektoré detaily vynechané, iné až cezpríliš rozvinuté; snaha napodobiť v Rouge city film Bladerunner nevkusnými krikľavými neónmi ma skoro "umelecky zabila", a návšteva u Dr. Know bola v strašnej grafike, ten Einstein, akože... smiešne, škaredé, veď vtedy už existovali lepšie programy na grafiku, viď. Jurský park atď, (vychutnajte si to prosím emočne, a kašlite na tie gýčové detaily); Kathryn Morris, to citlivé žieňa z Cold Case, je v pozícii štartovateľky vrážd?, ach jaj :-(..; Hoci rodinná idylka na začiatku je fajn, nie je prirorodzene snímaná, rýchle prestrihy a rýchly vstup do filmu, na taký dlhý film si mohli niektoré scény stamade odpustiť (oprava robota), a iné pridať (ešte viac emócií poprosím); monotónne ladenie scenérie (úplne nepriesvitné steny ; biele, oči ťahajúce neóny), okrem príjemne zeleného lesíka pri ceste autom nič zvláštne zaujímavého, krásneho, v byte až príliš veľa nevkusných artefaktov, zeleno-žlté vodné lampy či akváriá(?), myslím že tu Spielberg nechal príliš veľa voľnosti pre neschopných dizajnérov, alebo to robil sám(?), a nevie to, nemá vkus...atď ; to, že sa Dávid učil kopírovaním rodičov, bolo fajn, ale mohlo to mať aj citlivejší nádych; to, ako sa neprirodzene herci smiali keď jedli tie špagetti, no neprirodzené, čo k tomu dodať?; možno aj niektorí herci tam nemuseli byť - istotne pochopím, že Spielberg si vybral svojich kamarátov hercov a kamarátky herečky, niekedy menej známych do hlavných úloh (okrem Jude Lawa, hoci aj ten bol dovtedy známy najmä v Británii,v USA ani tak nie), ale nehodili sa ich tváre do úlohy ktorú zobrazovali, napr. Dr. Hobby by sa skôr hodil do úlohy nejakého podomového elektrikára či čekovača plynových hodín, ale nie do futuristického vedca (dal by som tam buď Colina Farrella alebo Ryana Goslinga (toho asi najskôr), Morgana Freemana (až na to že je černoch, a nemôže byť otcom bieleho dieťaťa Dávida :-P) alebo Tommy Lee Jonesa... ale William Hurt to podal v podstate solídne, len sa mi nehodila jeho tvár do tej úlohy asi, čo ja viem, je to subjektívne), Sam Robards sa tam nehodil vôbec, Enrico Colantoni sa tam tak smieškovsky len mihol podobne ako aj Morrisová; Frances O'Connor to napríklad zahrala výborne (aj na zač.aj na konci), musím uznať, aj sa hodila do úlohy (len si myslím, že ako írska katolíčka tomu príbehu akosi neverila, alebo čo... hmm... niekedy sa mi zdalo, že tomu niečo akoby chýbalo, asi to, že určité situácie neprežila v živote, keďže sú len v rovine sci-fi, a tak ich na úrovni mimiky tváre nepresne vkopírovala...); ďalej, to malé dievčatko na Fair bolo vybraté veľmi krásne, tie neskutočné očiská, možno Valeria Golino, alebo ešte presnejšie Penelope Cruz, no proste modré, nevinné, krásne, a tak ďalej, teda, podľa mňa, výber hercov nebol najšťastnejší. Niektoré ďalšie veci vypichnem, keď už to dievčatko nemalo byť tiež robotom (o čom som písal vyššie), tak mohlo sa aspoň zamilovať do Dávida, a ono ho mohlo priamo zachrániť, že "Ocko adoptujme si ho ako môjho bračeka...", ani nevediac, že je to robot, a otec by jej to dovolil, a potom by ju Dávid raz pobozkal a ušiel za svojim snom, aby mohlo byť naznačené, že Dávid sa niekedy v dospelosti rozvinie aj v láske ku dievčaťu, nielen v láske ku mamke; V scénach so super-robotmi príliš veľa vysvetľovania pre slabšie mozgy (no ale chápem, že inak by to nemalo asi predajnosť); ďalej úplne nelogické bolo, prečo tí ľudia mohli žiť len jeden deň, a potom umreli, to ako Dávid potom zaspával vedľa mŕtvoly?, akože nepríjemné toto, no proste veľa zbytočne zle sfilmovaných detailov, nevhodných vecí, nedotiahnutej sfušovanej scenérie, predlžovanie blbých scén a skracovanie podstatných, tým pádom časté prerušovanie pocitov, preto kebyže to robím ja, bol by to geniálny film, takto je len výborný. :-) A inak Dávid, ako dieťa, veľmi krásny chlapec, krásne sympatické oči, chcel by som mať takého zlatého syna, ja deti totiž nemám, a dotklo sa ma to v pozitívnom smere. Obyčajne detské úlohy nemám rád, nehodia sa, ale v tomto to bolo veľmi zaujímavé... fakt mal aj taký robotický výraz, výborne to zahral herecky, a mal také milé usmiate oči, no proste fajn :'-). Novela Briana Aldissa "Superhračky žijú celé leto" mohla byť možno krásna, a ja som sa pri sledovaní filmu niekedy vyžíval v emóciach, uvedomujúc si, ako by asi vyznievala samotná kniha, ale niekedy sa mi zasekol ten unášajúci vnútorný pocit, keď boli niektoré scény formované tak, že ja by som to ako režisér spravil viac alebo menej inak... :) p.s. ešte ma napadá, že deň s mamou mohol byť vyobrazený výlučne v rovine Dávidovho sna, a kratšie... p.s.2. Novela "Do andriods dream of electric sheep?" od P.K. Dicka, podľa ktorej bol natočený Bladerunner, a novela "Supertoys live all summer long" od B.Aldissa, podľa ktorej je natočený tento film, sú dosť filozoficky podobné, a obe boli napísané v roku 1968, takže by som rád vedel, čo je za tým, ako je to možné, to nie je istotne náhoda... :) Sypem si popol na hlavu, že keď som videl film prvýkrát, tak som tak neplakal ako keď som ho videl teraz, po druhýkrát, vtedy som film príliš technicky rozoberal, čo ma emočne zabrzdilo,a možno som bol kúsok aj "disturbed", lebo som bol sklamaný zo spracovania, no a navyše, dnes som už starší a schopnejší to precítiť tak, ako sa to emočne úžasne precítiť len dá - životné skúsenosti mi dali slzy, za ktoré som vďačný, a umožnili mi vidieť, vidieť viac, vidieť zmysel lásky a nádeje, tie krásne slzy života, to, čo tvorí mňa naozaj, to, kým som, a že viem sám seba vidieť v absurdite snov toho chlapca; myslím že pocity a myšlienky, ktoré evokuje tento film, sú tie najvyššie, ktoré človek môže mať, dokonalosť sama. Williamsova hudba je nádherná, pieseň "For Always" - naznačenie či vyjadrenie večnej lásky - a tiež inštrumentálne ako "Tam kde sa rodia sny". Tak dobrú noc, Dávid. :-) Navždy. (06.01.2012) (méně) (více)