A pobežím až na kraj sveta

Velmi kachyňovské. Z kombinace tvůrčího tria Solan, Szolományi a Liška snad ani nemohl vzniknout špatný film. Scénář představuje lehce posmutnělý výsek ze života jedné lehce postižené vesnické dívky. To slovo výsek je velmi důležité, celý film se totiž skládá z jednotlivých ústřižků, mnoho věcí je jenom naznačeno a děj se k nim už nevrátí, při stopáži lehce nad 70 minut je to ale pochopitelné. Jedná se o další z těch zapadlých, ale překvapivě kvalitních a příjemných československých filmů a objevení takovýchto kousků mě vždy potěší. (30.03.2012)

Niečo medzi pocitovým a dejovým filmom, niečo medzi tvorbou pre deti a detskom filme, určenému dospelému divákovi. Akoby ale Solan nevedel, komu bude jeho film primárne určený. Pre deti, domnievam sa, bude trochu depresívny a nezrozumiteľný. Dospelý možno nad tým, že hlavnou postavou je malé dievčatko, ohrdne nos. Lenže práve to malé dievčatko je veľmi roztomilé, má svoje túžby, ako vlastniť bicykel, mať zdravé nohy a byť obľúbené v kolektíve. Pre ten je iba krívajúca kačka. Mozaika dedinských typov so všetkým, čo k nim patrí. Napriek krátkej dĺžke ale film nie je schopný strhnúť. (02.07.2015)

Krívajúce dievča, hľadajúce v prostredí necitlivom k jej postihnutiu priestor pre porozumenie. Scenár spisovateľa Dušana Mitanu dopĺňa dynamická kamera Stanislava Szomolányiho, zachytávajúca rôznorodosť dedinského prostredia detskými očami. Vnímavá a empatická práca = hodnoverne pôsobiaci celok. Detský príbeh sa dôstojne vyrovnáva s nepríjemným, stále prítomným problémom. Vyčleňovanie telesne postihnutých z dedinskej komunity nielen vlastnou rodinou, ale celou pospolitosťou a ich zaradenie do kategórie druhoradých. Dôvodmi sú slabšie využitie pri fyzickej práci, obmedzené možnosti vydaja a známa vlastnosť dediny: potreba potvrdenia vlastnej normálnosti vyčlenením fyzicky (aj duševne) postihnutých do úlohy miestnych čudákov. P. S. Scéna umravnenia kŕmiacich sa družstevných prasiat vplyvom hudby Zdeňka Lišku je pre mňa (možno tvorcami nezamýšľaným) vrcholom filmu. (25.11.2007)

Ďakujem. To je jediné slovo, ktoré mi napadá. Tak krásny, citlivý, smutný a poetický príbeh som naozaj dlho nevidela. Majka Tárajka patrí medzi moje najobľúbenejšie literárne postavy, a preto som len a len rada, že jej filmová verzia je rovnako pôsobivá a autentická. Takže ešte raz - ďakujem vám, Peter Solan, že ste sa ujali natáčania filmu, ktorého téma vám vraj nebola nijako mimoriadne blízka. Ďakujem, že ste presviedčali Anetku Lakatošovú, aby stvárnila hlavnú hrdinku až dovtedy, kým nesúhlasila. Ďakujem, Anetka, že ste napokon prijali ponuku úlohu dievčatka, ktorého osud bol akiste príliš podobný tomu vášmu. O to viac ďakujem. Ďakujem všetkým zúčastneným, ktorí odviedli tak presvedčivé výkony, že som počas celého sledovania mala pocit, akoby som sa nedívala na film, ale na obyčajný život zachytený akousi skrytou kamerou ( hovorím najmä o výbornom Ivanovi Mistríkovi, opäť raz úsmevnej Magde Pavelekovej a o vynikajúcich manželoch Adamčíkovcoch). Ďakujem. Pretože na svete je ešte stále veľa Majok-Tárajok (hoc Peter Solan sa v istom rozhovore vyjadril, že o tom pochybuje), ktoré potrebujú vedieť, že nie sú samé. Že nie sú iné. Že nie sú poslednou literou abecedy ... (28.04.2012)

(97/2016) / Sila vidieť ako dokázali "soudruzi" za pár rokov domrviť aj filmy. Porovnať Solana z tohto filmu s jeho filmami 60-tych rokov, respektíve s hociakým filmom z toho obdobia ukazuje ako sa domáce talenty "znormalizovali". Námet filmu v pohode, prečo nie, ale to nudné, televízne spracovanie tomu uberá všetku silu. (4/10) (02.10.2016)