Francouzská depeše Liberty, Kansas Evening Sun

Keby niečo tak prepracované vytvoril akýkoľvek iný režisér, hodnotil by som vyššie, v rámci Andersonovej tvorby mi to prišlo trochu málo úderné a trochu dosť repetitívne. Tiež by tomu viac slušela krátkometráž, teda tri samostatné minifilmy (povedzme za použitia uvádzača). Takto to vidím na 60%, 100% a 60%, s dodatkom, že rámovací príbeh mal dostať aspoň štvrťhodinku navyše. Bezprostredne po návšteve kina neviem z hlavy dostať asi len rôzne obmeny nahého tela Ley Sydoux. (20.11.2021)

Podľa mňa sa Anderson už úplne nechal uniesť formou, ktorá zvíťazila nad obsahom. Ale keď tak pozerám na hodnotenia miestnych intelektuálnych grafomanov, tak mi asi niečo uniká. Neviem čo, ale príliš sa do toho ponoriť nechcem. Za mňa prázdne príbehy bez emócií s formou, ktorá ma skôr irituje. Ale som rád, že som  to videl, lebo kráska Léa Seydouxová s tým jej charizmatickým chladným pohľadom sa tu objaví hore, čo hore, komplet bez. A aj keď má silnejšie stehná, tak je sakra sexy. Kvôli nej film (a aj iné veci) stáli za to. 5/10. (18.12.2021)

Je to krásne pitoreskné, je tu nespočet vtipov a fantastický casting a zo začiatku (najmä fantastická pasáž s Owenom Wilsonom) som si vravel, že asi mi ani nevadí, že to nemá koherentný príbeh. Nasledujúce rozsiahlejšie "poviedky" už ale na mňa tak dobre nefungovali. Problémy sú dva: po prvé chaotické vyrozprávanie, v rámci ktorého sa nielen tratí koncept napísaného článku (najmä v príbehu o väzňovi bolo strašne náročné rozumieť tomu, že ide o napísaný text), ale je ho problém aj sledovať, vnímať a chápať; za druhé nadužívanie čiernobielej kamery, ktorá berie veľa z estetiky Wesa Andersona. A estetiku Japonska či strednej Európy v minulosti Wes Anderson využil lepšie ako tentokrát Francúzsko. (24.11.2021)

Wes Anderson natočil další hravou poctu tomu, co má rád - francouzské kultuře 50.-70. let a magazínu New Yorker. Oceňuji, že Francouzská depeše je zpracovaná tak, jak by ji v 60. letech i někdo natočil (což je rozdíl oproti lubitschovskému Grandhotelu Budapešť, který se v mnoha ohledech Ernstu Lubitschovi a Billymu Wilderovi spíše nepodobá). Za atmosféru, stylizaci, hudební doprovod a obrazové nápady by si Wes Anderson zasloužil i deset z pěti hvězdiček. Za scénář by to ale na plný počet zdaleka nebylo. Možná režisérovi chybí spoluscénárista  - právě s Owenem Wilsonem nebo Noahem Buambachem Anderson napsal postavy podivínů, se kterými ale bylo jednoduché se lidsky ztotožnit. Více zde. (26.05.2022)

Manýrsticky barevný Wes Anderson se nostalgicky noří do růžově zbarvených vzpomínek na tisk, který v této podobě už dávno neexistuje. Doba, kdy se novinářům proplácelo kde co a oni měli čas najít si ke svým tématům opravdový vztah. Doba, kdy se cenil způsob psaní. Dělá si při tom legraci ze snobismu uměleckého, aktivistického i kulinárního a dělá to s rozkoší a chutí. Doufám, že se někdo chopí jeho nápadu na gastronomický směr: jídla vhodná na policejní sledovačku, protože taková by se hodila i dnes a i jiným profesím. SHRNUTÍ: O tisku s láskou, nostalgií a fantazií. (16.05.2023)