Rituál

Pulzujúca mrazivá originalita 70. rokov v celej svojej kráse. Jedinečne atmosférická mysteriózna jednohubka v komornom prostredí malého škótskeho ostrova odrezaného od pevniny začína zdanlivo všedne príchodom uniformovaného príslušníka, pátrajúceho po nezvestnom dievčati. Takmer okamžite sa však ukazuje, že všetko nie je také jednoduché, ako sa zdá..._____Po stránke spoločenského efektu a zasadenia do odľahlého rurálneho prostredia vedeného patriarchálnou komunitou navracajúcou sa k pohanským zvyklostiam si artovejšia obdoba znepokojivosti miestneho vidieka takmer nezadá s tou, ktorú má na svedomí The Texas Chainsaw Massacre. Vlastne sú si v tomto ohľade obe diela celkom príbuzné - aj Hooperov film predstavuje akúsi zvrátenú formu náboženstva a fetišu, v jeho prípade smerom k predmetom a umeniu vytvorenému z častí ľudských tiel. The Wicker Man je však omnoho silnejšie ľudovo a nábožensky orientovanou snímkou, ovplyvnenou dobovými fenoménmi (hnutie hippies, návrat človeka k prírode, britský konzervativizmus, strach a znechutenie zo spoločenskej uvoľnenosti, fanatická predpojatosť)._____Kult uctievania prírody a zvyklosti pohanskej viery vidiečanov sú vydarenou zmesou keltskej mytológie, druidských obradov, kultúrneho dedičstva z čias germánskych kmeňov a rituálnych piesní s prvkami antického folklóru. Veľký priestor zastávajú bravúrne zakomponované muzikálne výstupy a nepokrytá oslava prírodných síl, ktoré vyvolávajú magické rituály. Idylickosť a harmónia ostrovnej komunity je sprevádzaná pre hlavného hrdinu odpudivými a hrozivými výjavmi - explicitnou nahotou, neviazaným sexom, zneucťovaním cintorína, uctievaním falických symbolov a kultom plodnosti, ktorý sa premieta aj do školskej výuky a všedného života ostrovanov. Negatívnosť ich vyznenia je však subjektívne daná pohľadom upnutého konzervatívneho hlavného hrdinu, pre ktorého sa pobyt na ostrove pomaly mení v nočnú moru._____Klasická obrazová štruktúra záber x protizáber je bežne nositeľom významov, avšak tu je jej dôležitosť väčšia, než je tomu zvyčajne. Zastáva totiž rolu naratívnej kontrastnosti, v ktorej sa zrážajú dva radikálne odlišné výklady. Prezentovaná scéna, či skôr výjav (ak prihliadneme k expresivite hereckých prejavov, najmä Edwarda Woodwarda a Britt Ekland) je nabitý veselosťou, energiou a krásou, samotnú hrozivosť doň vnáša až konfrontácia s optikou zdeseného seržanta Howieho, ktorý je šokovaný amorálnosťou a perverznosťou videného. Z toho je zrejmé, že bez jeho takmer fanaticky odhodlanej postavy by film mohol byť prijímaný úplne inak, teda ako óda na životný štýl nezviazaný spoločenskými konvenciami, bežnými etickými a morálnymi kódexmi._____Pohľad skrz postavu Howieho okrajovo križuje artovú detektívku ďalším žánrom, a tým je horor. Hardy pracuje s expresionistickými prvkami - výrazné farby, zvuková kulisa, bizarné figuratívne obrazy, spomalené scény, šialený, temne opojný tanec a nočná hra svetla a tieňov. Pre to posledné je príznačná scéna, v ktorej Howie vychádza z hostinca a ako prechádza po ceste smerom preč, svetlá lámp odhaľujú súložiace páry v tráve a podivné obrady na hroboch miestneho cintorínu. Hororové prvky v spojení s kontrastnými zrážkami radostných bujarých piesní pohanov (za sprievodu panovej píšťaly a ďalších hudobných nástrojov, evokujúcich starogrécke náboženské rituály) a neochvejnej kresťanskej viery vrcholia v šokujúcom závere, pre ktorý si Hardy dôkladne pripravoval pôdu počas celého filmu, a ktorý prichádza s nečakaným a dlho doznievajúcim zvratom. Inu, v 70. rokoch Briti vedeli ukončovať filmy._____Neviem si predstaviť, ako asi vyzerá predĺžený režisérsky zostrih, pretože kratšia 85-minútová verzia je takmer dokonale celistvá a vyvážená; prosto v nej nie je nič navyše, ani nič nechýba. A čo sa týka remaku, na ten sa určite nechystám. 90% (19.11.2014) (méně) (více)