maddy

Pokiaľ bol Raw propagovaný ako šokojúci film (čo bol nakoniec trocha lacný marketingový trik), tak až druhý film Julie Ducornau je tým pravým šokom, ktorý množstvo divákov nemusí zvládnuť. Psychicky, aj fyzicky náročný film na zhliadnutie, ktorý si berie to najúchylnejšie z japonskej kontroverznej cyberpunkovej tvorby, v kombinácii s novou francúzskou hororovou vlnou a primiešava niečo z Cronenberga. Navyše ako aj v prípade Raw opäť zabalené skôr do drámy, než do vysloveného hororu (v prípade Titane skôr body-horroru). Drámy, ktorá sa v jadre zaoberá témou sexuality, dospievania, objavovania samého seba, gender tématikou až po rodinné vzťahy. S veľkým dôrazom na fyzickosť celého diania, kde kamera skutočne neuhýba pred ničím, a navyše s perfektným vizuálom, kamerou a prvotriednym hereckým výkonom zatiaľ neznámej Agathe Rousselle. K väčšej spokojnosti chýba, že režisérka si trúfa na až prílišné množstvo rôznych tém, ktoré síce nechávajú divákovi priestor na vlastné vytvorenie názorov, ale zároveň málo z nich rozpracuje hlbšie (detstvo Alexie, vzťah s otcom a pod.). Rozhodne ako v prípade Raw však nejedná o vyslovený horor. Po zbesilom úvode (tanec na aute, vraždenie v dome) totiž Titane rapídne zvoľný a skôr ponúka surrealistickú artovú drámu s niekoľkými znepokojivými zábermi než čokoľvek čo by mohlo jednoducho potešiť hororových alebo thrillerový fanúšikov. Julie Ducornau sa tak profiluje ako skutočne výrazná režisérka s jasným režíjnym vedením, ktorú je možné spoznať po pár minútach filmu. Podobnú konzistenciu tvorby si dokáže zachovať len málokto, držím jej palce! Zatiaľ každý jej nový film je vyslovene zážitkom, ktorý treba prežiť. Síce nepríjemným, ale magicky-surrealistickým ... no chápem, že ho ocení málokto. Jej filmy totiž rozhodne nie sú pre žiadneho mainstremového diváka, aj keď sa dostávajú do o niečo širšej kino distribúcie. CELKOVO: 7/10

Neskutočná kravina! Ale tak zábavná kravina akú dokážu natočiť snáď len Nóri, resp. severské krajiny. Jednoduchý koncept o pár luďoch, ktorí sa chcú zabiť a ktorí sme tu už v nejakej odľahčenej podobe mali niekoľkokrát pretavený do mixu nekompromisnej čiernohumornej komédie a brutálne krvavého thrilleru. Zvyčajne síce nemám rád pokiaľ sa komediálny žáner spája s inými o niečo serióznejšími žánrami ako je horor alebo thriller, ale Tommy Wirkola je taký šikula (čo mimochodom vieme už od dôb Dead Snow 2), že s absolútnou hladkosťou dokáže meniť náladu filmu v priebehu pár sekúnd. A tak keď The Trip má byť napínavý, tak dokáže byť sakra napínavým thrillerom, no akonáhle má poľaviť a byť tým trefným čiernohumorným, správne prestreleným filmom, ktorý nič neberie vážne, tak vie túto náladu priam dokonale vystihnúť bez toho, aby to pôsobilo akokoľvek nepatrične. Je skutočne minimum filmov, ktoré by dokázali fungovať zároveň na oboch rovinách aj ako thriller, aj ako komédia. Niečo náladovo podobné dokáže snáď iba Tarantino a The Trip takmer až pôsobí ako záverečných 30 minút  tarantinových filmov, keď sa to začne “řezat” natiahnutých na celovečernú stopáž. Ja by som síce privítal ešte väčšiu dávku drsného, nekompromisného humoru, ktorý by zachádzal ďaleko cez čiaru (a viem, že Wirkola take niečo dokáže), ale chápem, že také niečo by už väčšina divákov nezniesla, takže som rád aj za to čo sme dostali. Aj v tejto podobne to je ďaleko brutálnejšie než všetky hollywoodske filmy za tento rok dohromady. Záverečnú bodku tomu nasadí totálne vztýčený prostredník do ksichtu súčasnej hollywodskej korektnosti. Bravó! CELKOVO: 8/10

Sklamanie, bohužiaľ. A píše sa mi to tažko, pretože Villeneuve je po skvelých fimoch ako Arrival alebo Prisoners pre mňa jeden z najobľúbenejších súčasných režisérov a Duna bola môj najočakávanejší film roku 2021. Potvrdzuje sa pri nej však to, čo sme o Villeneuvom tušili už pár filmov dozadu a naplno sa prejavilo pri Blade Runner 2049. Je to priam úchvatný vizuálny režisér, ktorý dokáže tvoriť (po Nolanovi) tie vizuálne najpútavejšie filmy, ale v práci s postavami, príbehom, to už je horšie. A práve toto potrebovala Duna ako soľ, resp. korenie. Pri Blade Runner 2049 totiž mohol Villeneuve ešte výrazne čerpať z toho, že sa jednalo o pokračovanie klasiky, ktorú poznali mnohé generácie a tým pádom tak nejako automaticky ťažiť z prostredia, príbehu, postáv ktoré diváci poznali. V Dune mal však divákom nedotknutých knihou predstaviť úplne nový a značne komplikovaný svet a vybudovať vzťah k titulným postavám, aby vás ich osud zaujímal. Nepodarilo sa. Duna je napriek svojej vyše dva a pol hodinovej stopáži značne prázdny film, ktorý chce toho zároveň predstaviť až príliš (kvantum nových postáv, planét, novú terminológiu ktorú postavy neustále používajú a pod.), no zároveń sa dostavuje pocit, že okrem toho neustáleho predstavovania sveta sa ničomu inému nevenuje. Neraz som tak mal pocit, že toto by mohlo skvele fungovať ako seriál, bohužiaľ to nie úplne funguje ako samostatný film, ktorý hodinu a pol predstavuje svet v ktorom sa odohráva, aby sa nakoniec k ničomu nedopracoval a skončil v momente, kedy sa už KONEČNE má niečo diať. Prakticky tu tak chýba akékoľvek záverečné vyvrcholenie a jednoducho sa to utne bez toho, aby film niekam vygradoval, iba s prísľubom, že nabudúce už tú "gradáciu" ponúkne. Chápem, že Duna nikdy nemala byť žiadnym sci-fi akčným spektáklom a aj tú “akciu” toči Villeneuve vyslovene štýlom, že ju chce mať čo najskôr z krku (akčné scény sú možno tak dve a trvajú tak 5 minút). Dokonca oceňujem, že sa jedná o skutočne dospelý film a dospelú sci-fi, ktorá narozdiel od takých Star Wars (ktoré sa neskôr knižnou Dunou výrazne inšpirovali) neobsahuje žiaden humor, ani kúsok infantilnosti a skutočne sa zaoberá vyslovene tou “politikou” daného sveta, no zároveň je okresaná na také minimum, že tempo je tentoraz až príliš pomalé a samotný film vlastne v závere nestihne nič povedať, iba dať prísľub, že nabudúce to už bude “bomba”. To je však prístup, ktorý sa mne ako divákovi zásadne prieči už dlhé roky. Prečo mám dostať iba štvrtinu filmu a čakať na to “viac” ďalších XY rokov? Hlavne, keď sa toho v prípade Dune s najväčšou pravdepodobnosťou ani nedočkáme kvôli neoslnivím tržbám. Dáva mi to zmysel pri filmoch ako je Matrix Reloaded a Matrix Revolutions, kde už sú oba filmy natočené a do roka dostane divák všetko čo sľubuje predošlý film, ale takto? Sľubovať divákom niečo čo nedostanú je hollywoodske prekliatie prehnane ambicióznych tvorcov, ktorí v seba veria viac nežby sa žiadalo. Nemôžem sa zbaviť dojmu, že Duna mohla pokojne byť “bomba” už aj teraz. Stačilo skrátiť tie politické predstavovačky v prvej hodine a pol a obsedantne sa nezaoberať každým nezmyselným detailom z knihy. Hollywoodsky film totiž nie je seriál, kde môžete divákom sľubovať päť trojhodinových fimov … a následne ich nechať tápať hneď potom prvom a tŕpnuť, či vôbec dostanú pokračovanie. Mám pocit ako keby si Villeneuve tentoraz zmýlil formát, pretože s filmom sa pracuje úplne inak ako s niekoľko dielnym seriálom. Na jednej strane chápem, že sa chcel vypiplať s každým detailom a tak Duna ponúka dych berúci zážitok pre každého pravého filmového fanúšika, ktorý skutočne vynikne na veľkom plátne. Dychberúci vizuál, pompéznosť celého sveta, skvelé herecké výkony, aj vynikajúca hudba od Zimmera (ktorá však funguje výhradne s obrazom), ale čo z toho, keď ako diváci dostávame neúplne dielo. Duna totiž vyzerá ako keby ste si pustili prvých 5 epizód prvej sezóny Game of Thrones, ale už by vám nikto nepustil tie ďalšie. Určite by ste ocenili dialógy, postavy, predstavenie nového sveta, ale nikto by vám už nikdy neukázal drakov alebo ten trón z názvu. Nabudúce tak prosím plnohodnotný film nielen tú "formu" … alebo je jednoducho Duna fakt nesfilmovateľná kniha ako sa o nej už dlhé roky traduje. CELKOVO: 6/10

Vegánsky art. Asi nám tu vzniká nový filmový žáner. Gunda je čiernobiely dokument, bez hudby, bez jedinej ľudskej postavy a bez jediného slova. To píšem na začiatok iba ako varovanie pre všetkých tých, ktorí sa do tohto filmu pustia s nejakými očakávaniami klasického dokumentu. A ja vlastne ani neviem čo presne si o tom myslieť. Áno, Gunda má krásne zábery na život prasiat, kráv a slepíc (nie, nie tých z Instagramu), ale tak na pol hodinu. Zvyšok stopáže sa pomerne opakuje a v závere vyústi do aj pre mňa ako veľkého ochrancu práv zvierat pomerne banálnej myšlienky, že aj zvieratá majú city, rodinné štruktúry a nie je to iba anonymné mäso na porážku. Jo, fajn, ale sme v 21. storočí a mám doma psa, to som si už všimol. Navyše mám pocit, že vzhľadom na ľudskú povahu bude pre väčšinu oviec, pardón ľudí, fungovať podobné "ponaučenie" skôr terapiou šokom ako napríklad vo vynikajúcom Dominion, než v takomto až takmer poetickom podaní o každodennom živote hospodárskych zvierat. Síce zaujímavý a jedinečný dokument, kde ďalší podobný už určite nikdy nevznikne, ale ja vo výsledku ani neviem ako presne hodnotiť. Zavrhnúť to z pricípu nemôžem, po režíjnej stránke Gunda nerobí nič nesprávne, ale určite to už nikdy v živote druhý krát neuvidím. Nič by mi to totiž nedalo. CELKOVO: 6/10

Halloween Kills, Potential Killed. V predošlom Halloweene nám David Gordon Green ukázal, že by to so sériou Halloween išlo aj inak a mohla z nej potenciálne vzniknúť kvalitná nová trilógia, aby nám hneď v pokračovaní ukázal, že vlastne nie a vrátil celú sériu do nechcene smiešnych B-éčkových vôd z konca 80. rokov/začiatku 90-tich rokov. Začnem však tým pozitívnym, ako hororového fanúšika ma potešilo, že Kills sa vyslovene s nikým nes*re, rating R využíva do poslednej kvapky krvi, postavy tu umierajú skutočne krutým spôsobom a nikto nie je ani na chvíľu v bezpečí. Greenovi sa zároveň celkom darí predať Michaela Myersa ako také to ultimátne zlo, ktoré nejde zastaviť o čo sa síce pokúšali aj predošlé príspevky v sérií, ale vždy pomerne neúspešne. Týmto však všetky pozitíva končia. Zvyšok je silne nezvládnutý horor a rapídny úpadok oproti predošlému filmu, a to ja ani ten nepovažujem za vyslovený zázrak. Halloween Kills sa totiž po umiernenom predošlom filme, ktorý sa pomalým, plíživým tempom skôr približoval pôvodnému Halloweenu, úplne utrhol z reťaze a scenáristicky rozpadol. Body count sa síce zvýšil snáď o tisíc percent a pokojne by som si trúfol povedať, že Halloween Kills je slasher s najvyšším počtom úmrtí EVER. Reálne tu niekto zomrie každú druhú minútu a reálne vám to bude úplne jedno. Ten film totiž nemá niečo čomu sa hovorí konzistentný dej. Začne, od prvej do poslednej minúty tu Michael vraždí, a skončí. Bez toho, aby akokoľvek budoval napätie, stupňoval strach, nebodaj gradoval k čoraz viac intenzívnejšiemu finále. V závere to takmer vyzerá ako keby vám film niekto vypol v polovici. A problém nie je to, že sa jedná o film "v strede" medzi prvým novým Halloween a očakávaným Halloween Ends, ale skôr v tom, že mu chýba dynamika. Do toho všetkého tu behá kvantum postáv, ale každá vám bude absolútne ukradnutá. Pretože to nie sú "reálne" postavy s aspoň nejakým vývojom, ale doslovne iba mäso na porážku o tri scény ďalej. Titulné postavy z predošlého filmu, vrátane Jamie Lee Curtis ktorá tu má tak 3 scény, sú odsunuté na vedľajšiu koľaj a tie nové sú tu zbytočne nahádzané s odkazmi na prvý Halloween, ale tým to končí, iba prostými odkazmi typu "aha, toto je to dievčatko z prvého filmu, ktoré tam hralo úplne nepodstatnú rolu, nikto si ho nepämatá, ale v tomto filme ju máme späť ako dospelú". Bez toho, aby s tým Green akokoľvek ďalej pracoval. K tomu sa všetci (a to som v horore zvyknutý na hocičo) chovajú až neznesiteľne dementne, kde na Michaela Myersa v priebehu filmu strieľa zo zbrane asi dvadsať postáv, ale ani jedna sa nevie ani raz trafiť. Halloween Kills sa však nedokáže uspokojiť ani s tým byť ďalším jednoduchým, brutálnym a ehm hlúpym slasherom, ale úplne náhodne hádže do filmu množstvo tém, ktoré nijako ďalej nerozvíja (pocit viny Laurie, naštvanosť celého mesta Haddonfield, čudná skratovitá podzápletka s útekom dvoch mentálnych pacientov, ktorá vyvrcholí do smiešnej potyčky v nemocnici, kde si dav myslí, že sa jedná o Michaela Myersa atď.). Vo výsledku tak premrhaný potenciál, ktorý ma síce prvú pol hodinu potešil svojou brutalitou, ale každou ďalšou minútou do konca už iba čoraz viac sklamal tým ako nemastné, neslané nič tentoraz David Gordon Green ponúkol. Sorry, druhý krát to nefunguje a už nepomôže ani tá vlna neustálej nostalgie, na ktorej sa snaží zviesť. V Halloween Kills je totiž paradoxne všetkého až príliš (brutality, úmrtí, nostalgie, postáv, odkazov, tém ...), ale zároveň v ňom nie je absolútne nič. Je prázdny ako moja chladnička po víkendovej domovej párty. CELKOVO: 5/10

Tom McCarthy, režisér skvelého Spotlight, natočil také dramatické nič. Príbeh Billyho Bakera síce nepoznám, ale po prečítaní obsahu som sa tešil na hutnú drámu kríženú s thrillerom o tom ako sa otec snaží z väzenia dostať svoju dcéru, v krajine v ktorej nerozumie jazyku a ako typický sedlák z amerického zapadákova ani jej kultúre. Márne. Žáner thriller je totiž uvedený úplne zbytočne, no ono sa tu nedeje ani nič vyslovene dramatické. Od polovice sa film ani počas robustnej vyše dvojhodinovej stopáži nikam neposúva, neskutočne dlhú dobu venuje vzťahu medzi titulnou postavou, ktorú stvárňuje Matt Damon s akousi začínajúcou francúzskou herečkou a na akúkoľvek kriminálnu líniu sa tu kašle. Zabudnite tak, že Mat Damon sa tu pokúša akokoľvek dostať svoju dcéru z väzenia (o čom by asi mal rozprávať tento príbeh) alebo poriadne objasňovať prečo sa tam vlastne ocitla. Celá táto rovina je okresná na úplne minimum a pár scén rozhovorov vo väzení. A ani tá kvázi romantická línia nijako nestrhne, pretože sa jednoducho zmôže iba na jednoduché klišé kde "kultivovaná francúzska herečka učí amerického sedláka rodinným hodnotám", aj s pár vyslovene komediálnymi vsuvkami. Akoby si Tom McCarthy tentoraz povedal, že všetko potenciálne zaujímavé (kultúrne rozdiely, politický komentár, krimi líniu s dcérou) oseká na absolútne minimum a bude sa venovať tým líniam ktoré diváka najmenej zaujímajú. Navyše to celé v závere nikam nevygraduje a aj jediná potenciálne zaujímavá emotívna scéna (s "adoptívnou" dcérou) v závere je prakticky utnutá hneď ako začne. Ako taká oddychovka v televízii počas nedeľného obeda neškodný film, ktorý nemá koho čím uraziť, ale ani si neviem predstaviť čím by mal zaujať. Okrem tradične skvelého hereckého výkonu Matta Damona, akurát škoda, že ho predvádza v tak banálnej dráme. CELKOVO: 5/10

Po 7 rokoch sa to nikam moc neposunulo. Found footage už definitívne vyšlo z módy a V/H/S/94 túto formu nikam neposúva. Ale poporade, prvý segment s názvom Storm Drain od neznámej Chloe Okuno síce mierne pripomenie zasadením do špinavých tunelov v kanalizácii slušný austrálsky The Tunnel, ale jeho kvality ani zďaleka nedosahuje. V závere síce Storm Drain ponúka viac ako slušný dizajn monštra, ktoré evokuje Aliena, ale práve v tomto momente začne byť kamera zbytočne rozostrená, zrnitá, trasúca sa a celá potenciálne zaujímavá hororová scéna končí po pár sekundách, čo je problém prakticky celého V/H/S/94. Navyše tento segment má nadbytočný a dosť debilný záver po závere, ktoré to celé skôr zhadzuje a titulnú neherečku v hlavnej úlohe, ktorá to celé nedokáže vôbec dôveryhodne predať. (5/10) / Druhý segment Empty Wake od známejšieho scenáristu (The Guest, Blair Witch), no nie tak známeho režiséra Simona Berretta trápia podobné problémy ako predošlý príspevok. Námet s príbehom odohrávajúcim sa počas jednej daždivej noci v pohrebnom úste s jednou divnou truhlou je síce potenciálne zaujímavý, ale padá na tom, že toto prostredie nedokáže náležite vyťažiť. Opäť tu je skôr neherečka v hlavnej úlohe, trištvrtiny času sa nič nedeje a na konci to ponúkne iba rutinné pár minútové naháňanie sa po jednej miestnosti s mŕtvolou bez hlavy. (5/10) / Tretí a najzaujímavejší segment The Subject od z tejto zostavy najskúsenejšieho hororového režiséra Tima Tjahjanta (The Night Comes for Us, Killers, May the Devil Take You) je síce typickou variáciou na frankensteinove monštrum, kde šialený vedec tvorí akýchsi robo-človekov, ale je to prehľadne natočené, dostatočne akčné a i keď si tá hororová zložka tentoraz berie dovolenku na úkor akcie, tak to stále dokáže mať správnu, ľahko zvrátenú atmosféru. Nič svetoborné, ale aspoň jemné osvieženie v rámci VHS série. (6/10) / Štvrtý segment Terror od málo známeho Ryana Prowsa, ktorý doteraz natočil až jeden film (Lowlife) ma skôr presvedčil, že od tohto režiséra už nič viac vidieť nepotrebujem a jedná sa o objektívne najhorší segment V/H/S/94. Má neskutočne otravné postavy, aj v takejto krátkej stopáži neskutočne nudí a nemá žiadne tempo, nedarí sa mu budovať akúkoľvek atmosféru, ani najmenší záujem o to čo sa tu deje. Navyše sa opäť zbytočne dlho čaká na akékoľvek intezívnejšie dianie, ktoré prichádza doslovne až v poslednej minúte, kedy som bol týmto segmentom už tak otrávený, že som bol rád, že konečne končí (3/10). Celé to ešte rámcuje Holly Hell, ktorý je však zbytočne rozohraný medzi týmito príbehmi, absolútne však nefunguje ako spojivo medzi jednotlivými segmentami, kvôli tomu, že z neho divák vidí vždy len pár sekúnd, a tak nedokáže akokoľvek zaujať a v závere pôsobí len ako zbytočné naťahovanie stopáže, ktoré tu byť vôbec nemuselo. Nebudem hodnodniť. Vo výsledku sa tak nejedná o ten najhorší prírastok do V/H/S série, tým stále ostáva Viral, ale čakal som rozhodne viac. 94tka trpí hlavne tým, že väčšina segmentov je málo intezívnych a pútavejšie hororové dianie ponúkajú až niekde v samotnom závere pred ich koncom. Taká V/H/S/2 bola v tomto oveľa zaujímavejšia, hororovo vďačnejšia a aj nápaditejšia. Pri 94 som mal pocit, že ani vzniknúť po tých rokoch nemusela. Séria si svoje časy akej takej internetovej slávy užila v čase, keď boli found footage populárne a ak by ostala ležať ľadom, tak by bolo pravdepodobne lepšie. Evidentne už nemá veľmi čo v roku 2021 ponúknuť. CELKOVO: 5/10 

Time to Die in Style. Viac ako dôstojná rozlúčka Craiga s postavou Bonda. Po piatich, nebojím sa povedať, najlepších Bond filmov v celej 007 sérii (ehm, Quantum of Solace budeme pri tejto vete ignorovať) zvláda No Time to Die ako dôstojne ukončiť dejové linky započaté v Spectre, tak zmysluplne dorozprávať príbeh Craigovho Bonda a zužitkovať všetko čo sa odohralo, či už v Casino Royale alebo Skyfall, a doviesť celú Craigovú sériu do emotívneho konca. Zároveň k tomu ešte miešať tradičné bond prvky (gadgets) s tými modernými a sériu dôstojne upgradnúť pre súčasné podmienky. V robustnej takmer trojhodinovej stopáži, ktorá nestihne ani na minútu nudiť, zaseknúť sa alebo prešľapovať na mieste. To je jednoducho vizitka sebavedomej, do bodky presnej Fukunagovej réžii, ktorá vie nielen výborne pracovať s emóciami, príbehom, postavami, ale zároveň si držať aj tú správnu blockbusterovú zábavnosť vďaka vynikajúcej, nanajvýš prehľadnej, miestami až zimomriavky naháňajúcej akcii (záverečná automobilová naháňačka hmlistým lesom alebo neprerušovaný boj Craiga hore schodmi natočený na jeden záber). Skyfall síce ostáva nepokorený, ale dôstojnejšie zakončenie si Craigov Bond ani nemohol želať. Tam kde väčšina podobne veľkých sérii v závere zakopne (Matrix Revolutions) alebo vyslovene sklame (The Rise of Skywalker), tam No Time to Die sebaisto servíruje plnohodnotný film zavďačujúci sa ako tradičným fanúšikom Bonda, tak tým pre ktorých je ten pravý Bond iba Daniel Craig (me, myself, and I included). Nebojím sa napísať, že v samotnom závere som tak mal slzičku na krajíčku aj ja. Chápem, že pár chybičiek na kráse sa nájde, napríklad to, že ani pri takejto stopáži nedokáže film plnohodnotne predať záporáka v podobe Rami Malika, ktorý tu má skôr väčšie cameo, ale to sú len malé chybičky krásy na filme, ktorý so vztýčenou hlavou, hrdo a razantným krokom kráča k záveru a zužitkováva všetko to čo Bond v podobe Daniela Craiga posledných 15 rokov predstavoval. Áno, aj s tým vedomím, že vie, že pár zakomplexovaných jedincov, ktorí zmýšľaním uviazli v 16. storočí môže iritovať, napríklad jemným komentárom smerom k Black Lives Matter v závere alebo pridaním novej agentky 007, ktorá je žena a dokonca černoška. A to neviem ako si mohli v našej konzervatívnej, árijskej Európe dovoliť. Nehovoriac o tom, že Q tu pripravuje večeru pre svojho boyfrienda, a to sa predsa v reálnom svete nedeje, aby ľudia boli černosi, nedajbože homosexuálne orientovaní a tým pádom do takto realistických bondoviek akými craigovky sú absolútne nehodí, všakže? :wink: CELKOVO: 9/10

Výnimkou pár scén, prakticky len copy & paste verzia originálu, akurát v animovanej podobe. Animácia je však absolútne nezaujímavá a celé to pôsobí skôr než seriózny animovaný horor ako animovaná verzia kultového Night of the Living Dead pre Disney Channel. Zmizla tak akákoľvek hororová atmosféra, nie je to ani v sekunde nijako temné, napínavé, nebudí to strach a dokonca aj pri skromnej ledva 70 minútovej stopáži to nemá absolútne žiadne tempo a neskutočne sa tiahne. Počas celého sledovania som nepochopil čo tým chcel režisér povedať a načo to vlastne vzniklo. Pre hororových fanúšikov to kvôli "detinskému" ladeniu nebude, fanúšikov originálu to musí vyslovene naštvať a mladšie ročníky by to neviem čím malo zaujať. V tejto podobe to vážne nemôže potešiť nikoho. Absolútna zbytočnosť. CELKOVO: 3/10

Ready Player One meets Truman Show meets GTA. Neveril som, že by sa mi to mohlo páčiť, nakoľko Shawn Levy je skrz naskrz priemerný režisér, ktorý doteraz dokázal natočiť iba jeden dobrý film, ale je to tam! Blockbuster, ktorý nemusí mať za sebou žiadnu veľkú frančízu, ani vychádzať zo žiadnej konkrétnej videohry, ale pritom zaujať omnoho viac než všetky možné tohtoročné letné blockbusters. Nehovoriac o tom, že najviac poteší, či už súčasných alebo bývalých videoherných maniakov, nakoľko skvelo a trefne variuje všemožné videoherné klišé, uťahuje si z nich, ale zároveň ich využíva k vystavaniu vskutku originálneho príbehu, ktorý neraz dokáže dokonca aj prekvapiť. Jasne, v jadre to je prepálená blbosť, ale blbosť ktorá dokáže počas celých dvoch hodín non-stop baviť, má fajn akciu, spád, neskutočné tempo, tisíc ester eggs a trefných popkultúrnych odkazov, vypointované vtípky a skvelého Ryana Reynoldsa, ktorý síce predvádza ten istý výkon ako od čias Deadpoola (tj. užvaněného, večne vtipkujúceho týpka), ale do tohto filmu sa dokonale hodí, neotravuje a jeho no name postava dokonca dokáže budiť aj sympatie. Toto musel jednoducho napísať niekto kto má odohrané a Shawn Levy bol aj po počiatočných obavách nakoniec dobrá voľba na stoličku režiséra. Rodinný režisér zbytočných fimov ako Night at the Museum alebo The Pink Panther dokázal na plátno priniesť tú správnu pohodovú atmosféru a natočiť film pre všetkých. Toto označenie síce neznášam, nakoľko väčšinou značí film pre nikoho. No Free Guy skutočne poteší každého, od tých najmenších až po odrastených geekov. A to píšem ako niekto kto osobne preferuje výhradne tie serióznejšie blockbustre, ale toto je (takmer) dokonalá oddychovka. Prekvapenie leta 2021 a sem s dvojkou! CELKOVO: 8/10