maddy

Depresia pre celú rodinu. A jeden z tých filmov, ktorému najviac škodí to, že na tú vážnejšiu strunu nehrá o niečo intenzívnejšie. The Starling síce pojednáva o vážnej téme straty dieťaťa, ale neustále zbytočne balancuje medzi komédiou a serióznou drámou a tak vo výsledku neponúka plnohodnotný zážitok ani z jedného žánru. Občas dokáže byť až kruto pravdivým filmom, občas zbytočne infantilným (celá zápletka s digitálnym vtákom tu je zbytočne a pôsobí až prehnane naivne) a Mellisa McCarthy stále hraje Melissu McCarthy. Neurazí, nenadchne, ale od Theodora Melfia by som po vynikajúcom St. Vincent čakal rozhodne viac. CELKOVO: 6/10 (mňa našťastie nie, ale pokiaľ vás svojim herectvom otravuje Melissa McCarthy, tak si jeden bod strhnite, nepredvádza tu nič iné než v predošlých filmoch)

Určite je na obdiv, že Clint Eastwood aj vo veku 91 rokov dokáže odrežírovať a navyše aj odohrať film. Avšak, Cry Macho pôsobí presne ako film, ktorý natočil 91 ročný režisér. Clintove režijné kvality sa síce ani tu nezaprú a stále dokáže aj v podobnom filme vykresliť postavy, ktoré nebudú divákovi úplne ukradnuté, dolovať z diváka aspoň trochu emócií a priniesť na plátno takú tú staromilú, hrejivú atmosféru. Ale čo z toho, keď to je vo filme, ktorý takmer nemá poriadny scenár alebo dej, väčšinu stopáže iba prešlapuje na mieste, v ktorom dialógy postáv pôsobia hodně prkenně, mimo Eastwooda by si ostatní herci zaslúži vychodiť aspoň základy herectva a celé to vygraduje do smiešnej doslovne trojsekundovej naháňačky áut, ktorá mala byť akože katarziou celého filmu. Časy Mystic River má už Eastwood rozhodne za sebou (čomu sa vzhľadom na vek nie je čo diviť), ale vzhľadom na to aké kúsky točí poslednú dobu (15:17 to Paris, Edgar, Jersey Boys) možno nastal čas to remeslo zavesiť na klinec. Nikto sa nebude hnevať, Clint. Že si ten správny macho si nám za život dokázal už nespočet krát. CELKOVO: 5/10

Najlepší thajský hororový režisér Banjong Pisanthanakun (niežeby tá konkurencia bola v Thajsku akokoľvek veľká) sa po 8 rokoch vrátil k žánru horor a moje očakávania boli vskutku obrovské. Čo iného čakať od režiséra aj mimo Thajska kultových snímkov ako Shutter alebo môj obľúbený Alone. Namiesto klasickej thajskej duchariny však tentoraz dostávame possession horror natočený ako found footage ... a za seba musím povedať, že som čakal rozhodne viac. Prostredie thajských pralesov síce dokáže stále zaujať, no najväčším problémom tu je prestrelená 130 minútová stopáž. Áno, to čo sa deje v The Medium poslednú pol hodinu sú skutočne výživné hororové jatka, ktoré dajú spomenúť na to najlepšie čo sa v tomto hororovom subžánri urodilo. Je to napínavé, odrazu to dostane správne temnú atmosféru, slušné gore, a kto sa bojí označenia found footage, tak nemusí, pretože pri tomto filme si len málokedy spomenie, že sa vlastne jedná o found footage. Film túto formu využíva výhrade iba k tomu, aby mohol do diania zapojiť aj kameramanov, inak je prehľadný, profesionálne natočený a vyhýbajú sa mu všetky neduhy found footage filmov ako roztrasená, rozostrená kamera a neprehľadné zábery. Avšak čo z toho, keď k záverečnému hororovému infernu sa divák musí dopracovať 100 minútami skrz naskrz priemerného diania, kde obzvlášť prvá hodina je nezáživné, až útrapné sledovanie thajskej dievčiny, ktorá občas divne menštruuje, občas sa podivne chová, ale celé by to išlo zostrihať do 10 min. scén než tejto zbytočnej dlhej expozície, ktorá neponúkne ani nič zaujímavé, ani nevybuduje vzťah k žiadnej z postáv. Následujúca pol hodina síce prinesie klasické scény nočného videnia kamery, kde je všetko štandardne zafarbené do zelena, ale tam si zase dáva logika pridlhú dovolenku (svoju posadnutú, evidentne šialenú dcéru nechám po dome voľne pobehovať dlhých 7 dní? Nevadí, že mi uvarí psa a unesie dieťa?!). Pokiaľ sa však po tomto divák prepracuje až k spomínanej záverečnej pol hodinke, tento horor sa mu náležite odmení ako som písal vyššie. No nemôžem sa zbaviť dojmu, že v prípade Medium mal režisér až príliš prehnané ambície a film svoju 130 minútovú stopáž nijako neobháji. Toto totiž nie je žiaden hororový epos s prepracovaným dejom hodný takejto dĺžky, ale obyčajný possession found footage akých sa už urodili stovky. A tento je výnimočný iba prostredím a zasadením do akejsi thajskej dediny. Mať to štandardných 90 minút, je to rozhodne intenzívnejšie a atmosférickejšie. Kvôli záveru by som rád s hodnotením išiel vyššie, ale jednoducho nemôžem. Fakt je ten, že v predošlým minútach ponúka The Medium iba čisto priemerné (medium?) strašenie. CELKOVO: 6/10

Blábol kde pár pošukov verí v ďalšiu z konšpiračných teórií, že život/svet je iba jedna veľká počítačová hra, resp. simulácia. S veľkou nadsázkou napísané, aj keby bola pravdivá, tak s tým absolútne nič neurobíme a v takom prípade načo by nám niekto "naprogramoval" uvažovanie nad ňou? A ak by aj toto celé bola "virtuálna" realita, tak my v nej žijeme, inú nepoznáme a tým pádom je pre nás jediná "reálna," keďže do žiadnej ďalšej sa nedostaneme rovnako ako data z počítača nemôžu simply z neho vyskočiť a existovať v našom svete. A čo vlastne je tá skutočná "realita", keď už sme pritom? Do podobných sfér však dokument vôbec nezachádza a viac menej sa jedná iba o typický dokument s pár talking heads, resp. v tomto prípade animated avatars keďže skutočné tváre/postavy ľudí sú nahradené animáciami. Chýba tu však akýkoľvek pohľad druhej/inej strany, niekto kto by ponúkol napríklad psychologický rozbor toho prečo podobní ľudia, tak slepo veria tomu čomu veria. Namiesto toho to je iba repetitívne rozprávanie pár pošukov, ktorým videohry evidentne prerástli cez hlavu a myslia si, že odhalili "tajomstvo" celého nášho sveta, aj keď na to majú iba rádoby pompézne prehlásenia na úrovni facebookových statusov, než akokoľvek racionálne/vedecké argumenty (asi ako pri každej conspiracy theory). Jediná zaujímavá vsuvka je s Joshuom Cookom, ktorému ten Matrix prerástol cez hlavu až príliš a dopadlo to tragicky. Inak je tento dokument pri dĺžke dvoch hodín neskutočne utrapné sledovať a počúvať. CELKOVO: 4/10

Kristova noho ... mal som ísť radšej umyť riad, aj u toho by som sa viac bavil. Kto preboha povedal Sion Sonovi nech si ide natočiť film do USA? Už v japonskej tvorbe točí veľmi bizarné snímky a je to s ním ako na hojdačke. Niekedy sa trafí (Suicide Club), inokedy vôbec (Why Don't You Play in Hell). Každopádne tá bizarnosť k japonskej tvorbe akosi patrí a nepôsobí tak nepatrične ako keď sa o ňu pokúšate v amerických kulisách a k tomu s Nicholasom Cageom v hlavnej úlohe, ktorého výkon sám o sebe je jeden veľký bizár. Na druhej strane, pokiaľ niekto túži vidieť Kejdža poskakovať po tom čo mu vybuchne rozkrok a s ním jedno vajce, nech sa páči, ale ja som vás varoval. Len sa preboha nenechajte zmiasť tým štýlovým plagátom, ten film tak nevyzerá, je to lacné C-éčko až D-éčko! A už vôbec nie zaradením do žánru akčný alebo horor. Toto nie je žiadne zámerná B-éčková akčná hororová jazda akých už Cage pár natočil. Je to iba sled bizarností (ktoré však nie sú natoľko bizarné, aby bolo aspoň vtipné, sú jednoducho len debilné), až absolútne WTF scénok a akčné scény sú tu asi dve, aj to doslovne pár sekundové a hororom to je označené snáď len kvôli tomu post-apo prostrediu v ktorom sa celý film odohráva. Inak tu nie je jediná scéna ktorá by mala akokoľvek budiť strach, znepokojovať ... vlastne áno, je ním celý film, už len jeho existencia je sama o sebe hororom. CELKOVO: 1/10

Self-remake, resp. britská verzia francúzskeho filmu, ktorú si natočil ten istý režisér. Pôvodný film som síce nevidel, ale podľa hodnotenia na CSFD to taktiež nebude žiadna sláva a vzhľadom, že jeho britskú verziu točí ten istý človek s tým istým scenárom, tak to nemohlo dopadnúť o nič lepšie. My Son síce nastolí v úvode celkom zaujímavú otázku "Prečo práve váš syn?", ale to iba preto, aby v nasledujúcich minútach mohol na ňu úplne zabudnúť a venovať sa veciam, ktoré s celou zápletkou okolo únosu nemajú nič spoločné. A tak sa tu zbytočne načrtne nepodstatná línia s tajomným zamestnaním postavy, ktorú strvárňuje James McAvoya, a zároveň aj to, že kvôli tomu stopnú, resp. preberú vyšetrovanie únosu jeho syna do Londýna, ale opäť ... ani táto línia sa ďalej nijako nerieši, iba sa jednoducho načrtne v dvoch vetách a namiesto toho celý film vyústi do toho najbanálnejšieho záveru, ktorý s predošlým dianím prakticky nijako nesúvisí. Proste tu došlo k únosu a je jedno kto, prečo a ako to celé zrealizoval. Film sa na to neunáva odpovedať, nijako to nerieši a namiesto toho sústredí na bezvýznamné, nikam nevedúce pod-línie, ktoré sa síce na prvý pohľad tvária dôležito a prepojené s celým dianím, no v závere je zrejmé, že tu boli iba preto, aby slepo natiahli stopáž filmu na celovečerný snímok. Inak je v My Son deja tak na ledva desať minút. Vo výsledku sa tu tak po ničom vyslovene nepátra, neodhaľujú postupne stopy, ani nedochádza k žiadnemu stupňujúcemu napätiu, a nič s ničím nesúvisí, čo je pre krimi film zásadný problém. Jediné pozitívum tak je, že si film po celý čas drží slušne depresívnu atmosféru a má vynikajúceho Jamesa McAvoya v hlavnej úlohe, ktorý tomu svojim výkonom pridáva punc vážnosti. Nebyť jeho, tak táto ehm krimi zapadne úplne. A nechápem prečo mal režisér potrebu točiť takúto zbytočnosť na dva krát. Nie je totiž ani dobrým režisérom, a scenáristom už vôbec nie. CELKOVO: 4/10

Po všetkých tých priemerných (The Protégé, The Rhythm Section) až silne podpriemerných (Jolt, Gunpowder Milkshake) akčňákoch so ženskými hlavnými hrdinkami z poslednej doby som vďačný aj za toto. Kate má síce taktiež chýb na rozdávanie, ale aspoň sa konečne jedná o ženský akčňák, ktorému najlepšie ide to čo mu diktuje daný žáner ... a tým je akcia, ktorá je skvele natočená, dostatočne brútalna, neustále mení prostredie a ako správne uvoľnený, nenáročný akčňák tak Kate funguje veľmi dobre. Nepotrebuje nasilu tlačiť humor, ani robiť z hlavnej hrdinky smiešnu sexy bohyňu, ktorá v lodičkách dokáže vyviaznuť bez jediného škrabanca, práve naopak Mary Elizabeth Winstead tu dostane slušne po hube. Navyše Cedric Nicolas-Troyan má vizuál v malíčku, čo dokázal už pri dvojke Huntsman. V Kate ladí všetky zábery do ružovo-modra, neónového osvetlenia a prostredia Tokya, čo je samo o sebe neskutočne oku lahodiace. Akurát škoda, že občas to prestrelí a hlavne scény spoliehajúce výhradne na CGI efetky sa mu vďaka obmedzenému rozpočtu vyslovene nepodarili (viď úvodná naháňačka v ružovom aute a následná havária, ktorá pôsobí ako niečo čo vypadlo z Playstation 2). Polená pod nohy mu podhadzuje aj chabý scenár (čo čakať od Umaira Aleema, ktorý predtým napísal len C-éčkový akčňák s Bruceom Willisom), ktorý je až priveľmi priamočiary, vyluhovaný z tisícky podobných akčných thrillerov, s pochybnou motiváciou všetkých postáv a samozrejme jediného momentu prekvapenia alebo ozvláštnenia. To by sa možno pri podobnom akčnom B-éčku dalo prekúsnuť, no najväčšia škoda je, že tomu filmu v poslednej pol hodine brutálne spadne řetěz a po predošlých slušne našlápnutých 70 minútach zvolní tempo, uberie na akcii a do záveru už dobehne skôr na voľnobeh, aj to ho musí divák k záverečným titulkám vyslovene dotlačiť očami. Nakoniec tak doplatí na to, že Netflix opäť raz nepozná súdnosť a namiesto svižného 80 minútového akčňáku nám zase raz servíruje zbytočný (takmer) dvojhodinový epos a to je pri takomto jednoduchom akčnom B-éčku zakaždým problém. Ako jednohubka však Kate rozhodne neurazí. Určite nie tak ako tohtoročný Jolt alebo Gunpower Milkshare, kde sa demencia striedala s čistou núdzou. CELKOVO: 6/10

Pôvodnú Candyman trilógiu z deväťdesiatich rokov nepovažujem za nijako zásadný prírastok do hororového subžánru slasher a deväťdesiatky v tomto dokázali ponúknuť rozhodne kultovejšie snímky (Scream, I Know What You Did Last Summer). O to viac ma prekvapila táto verzia z roku 2021, pretože sa po dlhom čase jedná o skutočne dospelý horor, ktorý sa dostal do kín. Bez zbytočného humoru, odľahčovania, zato so skvelou atmosférou. Candyman tak nie je vyslovene strašidelným hororom, ani nechce prvoplánovo budiť hrôzu. Zato vie presne čo chce povedať a toho sa drží po celú dobu. A tak tu namiesto hláškujúcich teenegarov máme plnokrvné dospelé postavy a sociálny presah, ktorý trefne komentuje postavenie černochov v americkej spoločnosti a problémy s tým súvisiace (od prístupu polície, k vytlačovaniu do okrajových štvrtí miest). Nič z toho však nerobí na úkor toho hororu, takže sa nezabúda aj na patričnú dávku krvi, pár znepokojových výjavov s postavou Candymana, ktorý tentoraz dokáže budiť patričné znepokojenie (narozdiel od skôr béčkového ladenia pôvodnej trilógie). Dostávame tak plnohodnotný film, ktorý vďaka sociálnemu podtónu nie je iba bezduchou vyvražďovačkou. Zároveň Nia DeCosta nezaprie svoje korene v nezávislej tvorbe a podáva nádherny vizuál s vynikajúcou kamerou, kde vyniká hlavne perfektná hra so svetlom a rôznymi zrkadlami, prípadne zrkadlovo otočenými zábermi na mesto, no film si stále drží určitý indie look a nikdy neskĺzne do povrchného eye-candy hollywoodskeho hororíku. Candyman tak aj v roku 2021 funguje ako pokračovanie pôvodnej série a zároveň ako reštart a bezproblémovo upgraduje polo-zabudnutú sériu pre nové milénium. Aj keď na úkor toho, že typickým hororovým fanúšikom nejde vôbec naproti. V takom prípade o to viac zamrzí pomerne krátka 90 minútová stopáž počas ktorej toho ten film chce stihnúť jednoducho až príliš veľa (odkazovať na pôvodného Candymana, naštarovať novú sériu, komentovať Black Lives Matter movement, upgradnúť motívy pre nové tisícročie a mnoho ďalších). Je evidentné, že tu sa strihalo až zbytočne priveľa. Nepoteší to o to viac vo finále, ktoré sa tak udeje v rýchlom slede desiatich minút a neponúkne takú intenzitu aká by sa žiadala. Ten film by pokojne zniesol pol hodinu navyše a nijako by mu to neublížilo. Práve naopak, viac by dokázal vykresliť pozadie niektorých vedľajších postáv (Colman Domingo), prípadne vytvoriť väčšie puto k tým hlavným (Teyonah Parris). Takto je vo výsledku až príliš uponáhľaným filmom, kde si divák nedokáže sto percentne užiť ani jedno - ani tie sociálny komentár, ani ten horor. Dúfam však, že pokračovania v podaní Nia DeCosta sa dočkáme. I keď mimo US táto séria nemôže trhať žiadne tržbové rekordy for obvious reasons. CELKOVO: 7/10

Neskutočná hlúposť! Film, v ktorom ľudia na pláži starnú rýchlosťou blesku (čo už vyzradil každý jeden trailer) a ktorý sa volá OLD, no v ktorom postavy dlhých 60 minút zo 110 minútového filmu riešia čo sa deje kým pochopia, že vlastne ehm starnú a stávajú sa OLD. Lebo to sa predsa nedá pochopiť v momente, keď sa z tvojho šesť ročného dieťaťa stane v priebehu chvíľe jedenásťročné. A v ktorom lekár vyoperuje tumor z tela vreckovým nožíkom za asi 15 sekúnd, len tak, na pláži, bez dezinfekcie. Čo viac k tomu dodať ... Shyamalan opäť raz po jednom skvelom filme nabral presvedčenie, že je jedinečným režisérom, aby sa hneď v tých ďalších prepadol na absolútne dno. A ešte sa u toho tváril ako najväčší kráľ. Nie, tu nefunguje vážne nič, príbeh je nehorázna hlúposť, postavy menia svoj charakter iba podľa toho ako to práve vyhovuje scenáru (raz sú starnúce deti stále deťmi, aj keď v tele pubertiakov, inokedy klasickí racionálne uvažujúci dospelí), atmosféra, aj napätie absentuje, a ani to mystérium okolo hlavného nápadu so starnutím, ktoré sa nakoniec namiesto akéhokoľvek prekvapivého záveru dopracuje k tak béčkovému vyústeniu, že aj treťotriedne VHSkové thrillery z 90. rokov môžu bledo závidiť. V závere nad tým musí zlomit hůl aj ten najväčší optimista, pre istotu na dva krát. CELKOVO: 2/10

Typická (zbytočná) americká verzia, inak skvelého dánskeho filmu. Napriek tejto prvej vete musím povedať, že s americkými remakemi zahraničných filmov nemám najmenší problém. Svojhočasu sme si ich užili nadmieru, keď sa po americku remakoval snáď každý druhý úspešnejší ázijsky horor. A mnoho divákov tak nafrflalo ako keď sa jedná o remake európskeho filmu. Problémom však je, že tento remake sa ani zďaleko nepokúša o nič nové a je doslovnou kopírkou toho predošlého. Príbehovo tak už nemá absolútne čím prekvapiť a jediné čo robí "inak" je, že celé dianie klasicky po hollywoodsky zbytočne prehnane dramatizuje a tak sa v americkej verzii The Guilty viac kričí, plače, duní intenzívnejšia hudba a všetko musí byť teatrálnejšie. Jake Gyllenhaal síce odvádza do bodky presný výkon a je radosť na neho celých 90 minút počas ktorých ani na sekundu nezíde z obrazovky pozerať. Ale čo z toho, keď podobný výkon odvádza vo filme, ktorý síce vďaka skromnejšej stopáži nestihne ani raz nudiť, ale ani raz obhájiť zmysel svojej existencie. Iba z minimalistického dánskeho filmu robí typický americký thriller, ktorý musí diváka neustále niečím nadchýňať, až nakoniec pôsobí ako stovka ďalších thrillerov ktorá sa v US už natočila. Typický príklad filmu, ktorý nemá koho čím uraziť, ale ani absolútne ničím (okrem výkonu Gyllenhaala) nadchnúť, hlavne pokiaľ ste videli originál. CELKOVO: 6/10