Já, Olga Hepnarová

Film Já, Olga Hepnarová je výrazný tým, ako dôsledne vyjadruje osamelosť hlavnej hrdinky všetkými výrazovými prostriedkami, no práve tie sú zároveň dôvodom, prečo nie je úplne presvedčivý. Dlhé statické zábery v neosobne pôsobiacich interiéroch, na ktorých je len Olga Hepnarová, podčiarkujú jej izolovanosť. Ešte aj v scénach, kde sa vyskytujú aj iní ľudia, Hepnarovú od nich symbolicky oddeľuje spôsob snímania, kompozícia záberu alebo usporiadanie mizanscény – často neuvidíme človeka, s ktorým sa rozpráva, ľudia sú k nej otočení chrbtom, je medzi nimi nejaká prekážka či obrazu dominuje Hepnarová v prvom pláne. Keď si ide prvýkrát po výplatu, jej drobná postava sa vyníma v rade medzi samými mužmi. Keď ide navštíviť svoju milenku, musí sa načiahnuť po zvonček, žena sa vykloní z okna a díva sa na ňu zvrchu a kým Olga neisto čaká, než jej otvorí, je na ulici sama. Absolútna odovzdanosť formálnemu minimalizmu (filmu úplne chýba hudba) by bola obdivuhodná, keby občas neskĺzavala k manierizmu. Niektoré scény sú vo filme len preto, aby bol dostatočne „artový“. Poľská herečka Michalina Olszańska v hlavnej úlohe má takmer neustále zvesenú hlavu a sklopené oči, dokonca sa celá hrbí a celým svojim prejavom dáva najavo, aká až fyzicky nepríjemná je Hepnarovej spoločnosť iných ľudí. Istú výnimku tvoria len lesbické scény, no tie sú v inak programovo nediváckom filme zbytočne voyeurské a dej i postavy nikam neposúvajú. Pocit odcudzenosti hlavnej postavy prehlbuje aj skokový spôsob rozprávania. Scény (alebo skôr výjavy) končia náhle, strih vynecháva dlhšie časové i dejové úseky a s nimi aj podstatné naratívne informácie a divákovi nič neuľahčuje. Je to pôsobivé, no na úkor psychologickej drobnokresby Olgy Hepnarovej. Tvorcovia sa o ňu zrejme ani nesnažili a chceli filmom sprostredkovať skôr jej vnímanie sveta. Nejasná motivácia hlavnej postavy možno verne odráža realitu, no z hľadiska filmu je dramaturgickou slabinou. Kontrast medzi utiahnutosťou hlavnej hrdinky, ktorá sa navonok živí nekvalifikovanou prácou, no číta Grahama Greena a vo svojich listoch a úvahách používa biblické symboly a latinské citáty, má akiste oporu v skutočnosti a mal by byť jedným z nosných motívov filmu, no nie je dostatočne vysvetlený a pôsobí nedôveryhodne. Tieto dve polohy mohli byť zdrojom napätia, no takto sú len zdrojom pochybností. Autori by boli možno urobili lepšie, keby sa zbavili barličky v podobe listov a hrdinkiných voiceoverov. Je zvláštne, že film, ktorý rozpráva predovšetkým obrazom, divákovi túto stránku Olginej osobnosti neukazuje, iba o nej hovorí. Po spáchaní vraždy sa film začína spoliehať namiesto mlčanlivých záberov na dialógy a monológy a stráca svoju silu. Akoby tvorcovia mali ambíciu čosi ešte dopovedať, no nemajú na to dosť priestoru. Hlavné pojednávanie je len načrtnuté v pár skratkách, pôsobí preto mimoriadne umelo. Hepnarovej filozofické zdôvodnenia jej činu vďaka minimalistickému rozprávaniu nemajú diváci s čím konfrontovať. Jej záverečný prepad schizofrénií (hoci zrejme verný realite) tak v kontexte filmu pôsobí skôr ako výraz autorskej bezradnosti. Samotný film je tak rozpoltený medzi filozofickou metaforou a obyčajnou realitou ako jeho hlavná hrdinka. Táto autorská schizofrénia však zrejme nebola umeleckým zámerom jeho tvorcov. (25.02.2020) (méně) (více)