Vladimír Černý

Vlado Černý sa narodil 21. júna 1951 v Bratislave. Tu aj vyrastal u svojej babky a dedka, nakoľko rodičia žili prevažne v Prahe. Vladovi rodičia boli športovci; otec bol päťbojár a mama plavkyňa. On sám sa tiež začal venovať päťboju a mal svoj život naklonený na športovú dráhu. Jeho babka zas bola ochotníčka a s dedkom ako on sám tvrdí ho nútili do recitácie, ktorá zas mala bližšie k herectvu. Potom prišla skúsenosť vďaka redakcii televízie, ktorá ho obsadila do krátkometrážneho filmu Havko. No azda najväčším osudovým impulzom, smerujúcim k dráhe herca bolo ošemetné stretnutie s režisérom Paľom Bielikom, ktorému ako malý chlapec rozbil okno. Pán Bielik ho dobehol a namiesto bitky ho zavolal na konkurz filmu Jánošík (1962), ktorý sa mu podarilo úspešne absolvovať a získal rolu malého Jurka Jánošíka.

Nasledovalo ešte niekoľko malých rolí vo filme, ale i ďalšie pokračovanie pri modernom päťboji, ktorý robil vrcholovo a zúčastnil sa i dvoch majstrovstiev sveta. Definitívne rozhodnutie nastalo, keď ho prijali na herectvo a pričuchol si k bohémskemu životu. Štúdium na Vysokej škole múzických umení však nedokončil na prvýkrát, lebo už v prvom ročníku ho vyhodil profesor Karol Legéň Zachar. Príčinou bolo nakrúcanie filmu, čo bolo v tej dobe počas štúdia na škole zakázané. No nakoľko účinkoval v hre Herodes a Herodias, do ktorej bol obsadený ešte pred vyhodením, naďalej sa sporadicky stretával s pánom Zacharom. Ten ho po incidente s nakrúcaním prvýkrát oslovil až po tom, ako si Oldo Hlaváček zlomil nohu a požiadal ho či by mohol v hre Hlaváčka zaskočiť. Druhýkrát to už bolo s ponukou na opätovné pohovory, ktorými samozrejme prešiel a štúdium úspešne dokončil v roku 1976, ako jeden z najobľúbenejších študentov pána Zachara.

Čo sa divadla týka, bol od roku 1974 do 1975 členom hereckého súboru na Poetickej scéne, v sezóne 1975 – 1976 pôsobil ako člen hereckého súboru v Revue Bratislava a potom od roku 1976 do 1979 účinkoval opäť v hereckom súbore na Poetickej scéne. Potom až do roku 1990 bol členom súboru Nová scéna. Po roku 1990 sa stal hercom Divadla Astorka Korzo '90, ktorého je riaditeľom od roku 1995 a súčasne aj externým hercom. Počas týchto rokov stvárnil veľké množstvo divadelných postáv, častokrát charakterovo veľmi odlišných. Boli to postavy hier svetovej klasiky i súčasnej drámy, v ktorých svoje herectvo zdokonalil. Jeho úroveň herectva je na dnešnej úrovni aj vďaka režisérom, s ktorými spolupracoval (Pietor, Strnisko, Luther, Lasica, Nvota, Polák). Za svoje divadelné herectvo boj aj ocenený, v roku 2009 získal Výročnú cenu literárneho fondu za vynikajúce stvárnenie postavy Leva Nikolajeviča Tolstého (Jan Novák: TOLSTOJ A PENIAZE).

Vlado Černý bol obsadený aj do mnohých filmov a televíznych inscenácií. Ako dvadsaťročný si zahral menšie role pastierov vo filmoch Nevesta hôľ (1971) a Bačova žena (1972).Vo filme Rok má šesť dní (1976) bol motorkár a vo filme Zlatá réva (1977) bol mladým traktoristom. V roku 1982 si zahral v rozprávke Popolvár najväčší na svete, kde už stvárnil výraznejšiu postavu – princa Pravoslava (Cifroš princ), ktorý bol jedným z dvoch bratov hlavnej postavy princa Radoslava – Popolvára (Marek Ťapák). V Sladkých starostiach (1984) stvárnil rolu Puca Baráneka, kde oprášil svoje skúsenosti z päťboja a opäť si vo filme zajazdil na koni. V roku 1985 bol vojakom vo filme Kára plná bolesti. V poviedkovej televíznej inscenácii Z môjho denníka (1995) si zahral násilného zlodeja a v roku 2002 bol otcom ústrednej postavy Viery vo filme Perníková věž. V roku 2009 spoluprodukoval film Nedodržaný sľub, v ktorom si aj sám zahral a bola to rola doktora Féhera. Scenár k filmu napísal Jan Novák, práve na podnet Vlada Černého, ktorý si knihu o Martinovi Friedmannovi-Petráškovi prečítal v roku 2003 u jedného slovenského emigranta počas pobytu v Amerike a následne ju Novákovi odporučil. V roku 2012 bol Vlado Černý opäť obsadený do roly doktora v seriáli Búrlivé víno, kde sa jeho postava pretransformovala z deprimovaného a frustrovaného doktora na príjemného a dobre naladeného chlapíka, čo je v jeho filmovej kariére ojedinelý jav, nakoľko bol takmer vždy obsadzovaný do záporných postáv.

Z osobného života možno prezradiť, že je druhýkrát ženatý. Prvé manželstvo stroskotalo práve kvôli Vladovmu bohémskemu životu, ktorému sa v dnešnej dobe skôr vyhýba. Terajšou manželkou je Iveta Černá, s ktorou vychováva jej dve deti z prvého manželstva. S Ivetou sa zoznámil v roku 2003 na bratislavskom kúpalisku, keď ju chcel dohodiť svojmu kamarátovi. Dnes je šťastný, že prejavila záujem práve o neho a je mu v živote veľkou oporou, s ktorou má aj veľa spoločného. Okrem Ivetiných detí má aj svojho vlastného syna z prvého manželstva, no o tohto skoro prišiel, lebo ako dieťa mal rakovinu. No dnes je z neho živý a zdravý muž, ktorý má už vyše tridsať rokov.

Vlado Černý svoj voľný čas rád využije na šport, ku ktorému má od mala veľmi blízko a vždy pri ňom dobre zrelaxuje. Rád sa venuje aj svojim dvom koňom, ku ktorým  sa snaží pritiahnuť aj svoju polovičku. Okrem koní majú aj psa – pitbulla, ktorého dostali do daru. Vlado rád relaxuje aj pri hubárčení na Záhorí či dobrej knihe, ktorú však nie vždy dočíta dokonca. A ako „správny Slovák“ má rád bryndzové halušky.

Radovan "TeddyBearik" Košťan