Režie:
Martin ŤapákKamera:
Tibor BiathHudba:
Ján ZimmerHrají:
Viera Strnisková, Emília Vášáryová, Štefan Kvietik, Mikuláš Huba, Július Antalík, Jozef Majerčík, Marek Ťapák, Jozef Čierny, Vladimír Petruška (více)Obsahy(2)
Rok 1914. Přichází válka a s ní i odchod mužů na frontu. Její dopad a krutost pocítí i jedna zapadlá oravská vesnice Ráztoky, kde po odvodech zbydou pouze starci, mrzáci a ženy – mezi nimi i mladá a krásná Eva Hlavajová (E. Vášáryová). Ta, jako spousta dalších žen, zůstala na všechno sama a může jenom doufat, že se její láska Adam Hlavaj (Š. Kvietik) vrátí domů živý a zdravý. Fyzicky náročná práce bez pomocné ruky ji však čím dál víc ubijí. Zcela zoufalá přichází prosit místního notáře Okolického (M. Huba), aby zařídil Adamův návrat z války. Ten využívá situace a podlomenou a zoufalou Evu znásilní. Po tomto aktu jí sdělí, že se o navrácení Adama postará, ale nesmí nikdy říct o tom, co se mezi nimi stalo, a ani prozradit otce případného dítěte. Měsíce však plynou, Adam se stále nevrací a Eva mezitím porodí děvčátko. Kromě úmorné práce a starání se o dítě se ale k tomu musí vyrovnávat i s tlakem jejího okolí, které si po narození dítěte na ni začne ukazovat. Eva se tak dostává na hranici svých sil... Sociálně kritické a protiválečné drama o dopadech první světové války na prostý slovenský lid bylo natočeno v roce 1966 podle stejnojmenné předlohy slovenského spisovatele Milo Urbana z roku 1927. Režisérem filmu byl slovenský začínající režisér Martin Ťapák, který k tématice slovenského folklóru měl více než blízko. Sám z oblasti Oravy pocházel, a také byl profesionálním tanečníkem a choreografem, jenž se zaměřoval na lidové tance. Do tohoto dvojdílného snímku zasadil prvky jemu vlastní – lyričnost, baladičnost a důraz na každodenní život a lidové tradice oravské vesnice. Což je patrné i v mnoha jeho filmech jako např. Balada o Vojtovej Marině (1964) nebo v další adaptaci díla Milo Urbana Krutá ľúbosť (1978). (Česká televize)
(více)Recenze (44)
Musím sa priznať, že takéto ponuré opisovanie dedinského života skrz typizované postavy slovenských dejín mám radšej, než v odľahčenej a komicko-tragickej podobe. Živý bič je obrovská klasika slovenského naturizmu. Je prerozprávaný akoby realisticky drsne, avšak používa metodologické prístupy naturalizmu, lyrickosti a osudovosti, ktoré vytvárajú zvláštny pocit surrealizmu a neistoty. V televíznom počine trochu stratil lapavosť a dychtivosť. Ťapák bol schopný do určitej miery pracovať s látkou v dramatických vývojoch (krutosť vojny, aj neodvratným údelom Evy Hlavajovej), avšak v televíznej utiahnutosti a šetrnosti šetril aj z hľadiska vizuálnej precíznosti, ktorá nereflektovala na akciu. Tam sa mohol priblížiť všetkým tým dôležitým aspektom, ktorý ponúkalo pero Mila Urbana, pretože tvorilo tu zaujímavejšiu, neverbálnu a fyzicky dotykovejšiu rovinu. ()
....tak 21 rokov po vojne vznikol na Slovensku protivojnový film na motívy kolaboranta Milo Urbana (šefredaktor novín Gardista v rokoch 1940-45,ktorý propagoval myšlienky nemeckého fašizmu počas druhej svetovej vojny na Slovensku).Tomu sa teda povie PARADOX.Zaujímalo by mňa aké protivojnové dielo by napísal z obdobia druhej svetovej vojny.........Filmu sa až na pár prehnane patetických scén nedá nič vyčitať aj keď kniha je lepšia -pôsobí silnejšie a sú tam viaceré témy rozvinuté a nie také "ufiknuté" ako vo filme.PS: pre prof.Fraňovú - s odstupom času si myslím,že môj referát o tomto diele mal naviac ako na dvojku :) ()
Priznám sa, keď som videl tento film prvýkrát, bolo to ešte v škole v rámci výčby slovenskej literatúry a jej klasikov. Bol to jeden z veľmi malého počtu filmov, ktorý nám bol pustený v rámci výučby; fakt, pustených filmov by sa dalo spočítať na prstoch jednej ruky (Ťapákovci, Živý bič, O myšiach a ľuďoch, Na západe nič nového,...a ešte nejaký). Samozrejme a pochopiteľne, stredoškolákov takéto filmy absolútne nezaujímajú. Napriek tomu som si z neho zapamätal výkon Mikuláša Hubu a vždy, keď počujem jeho meno, keď o ňom niekto v telke rozpráva, vybaví sa mi ako prvá práve jeho scéna z tohoto televízneho filmu. Ale späť k filmu. Teraz po mnohých rokoch (a v digitálnej retuši) vidím krásu tohoto filmu, jeho majstrovstvo i vtip, zaujímavú réžiu Martina Ťapáka a široký psychologický rozmer, ktorý do svojho príbehu vtisol Milo Urban. Síce by to išlo aj bez toho lyricko-poetického spracovania, ale to by nebol Ťapák, aby to tam nedal. No a Hubov výkon je naozaj hodný majstra. ()
Spoločnosť nám predhadzuje mnohé diela, ktoré máme akoby pokladať za výnimočné, za tie najlepšie v našej kinematografii, napríklad to prehnali s tým Obchodom na korze, ktorý mi až tak výnimočný neprišiel, aj keď bol dobrý, no Živý bič je podľa mňa jednou z najväčších klasík a balád, či všeobecne príbehov o slovenskom ľude, ktorému sa veru ľahko nevodilo. Na strednej škole to podobne ako Rysavá jalovica bolo jedno z diel povinnej literatúry určenej najmä k maturite a musím uznať, že som tomu vtedy až tak veľkú pozornosť nevenoval, aj keď mi to zostalo v pamäti ako niečo silné a nezbavil som sa toho, až časom mi to dochádzalo, aké veľké dielo toto je, aký som bol hlúpy a preto mi je smutno, keď vidím mnohých ignorantov, ako toto dielo zhadzujú. Vžiť sa do života ľudí počas 1. svetovej vojny je ťažké, no presne takto to bolo, vrchnosť zdierala obyčajný ľud, cirkevní hodnostári posielali ľudí na smrť za cisára, odmietali krstiť deti splodené inak, než manželským spôsobom, niektorí kňazi to pochopili, no nemali to ľahké. Taktiež ľud bol apatický a neschopný sa vzoprieť, čo i len pár nadriadeným, no až keď sa vojna z pohľadu Rakúsko-Uhorska prehrala a ľudu povstala možnosť sa s vykorisťovateľmi porátať, až keď prišli domov ich muži, až vtedy zahodili zábrany, no aj zľutovanie. No tá dedinská závisť, sprostota, čo sa týkala ohovárania, vysmievania sa, tá zostala dodnes. To ukazuje najmä samovražda Evy, ktorá sa bála muža a nevedela žiť medzi takým ľudom, ktorí ju odvrhol za nemanželského syna, to dokazuje aj hnev, síce oprávnený, no dotiahnutý do zlého konca na notára, dokazuje to aj odvrhnutie zmrzačeného muža. Vojna, choroby, ľudské zlerobenie a intrigy navzájom a vykorisťovanie cudzou maďarskou vrchnosťou trápili náš ľud a v istom zmysle ho trápia dodnes. Toto dielo sa mi páči viac ako podobné Červené víno, tu chlap radšej zbehol, aby zabíjal iných, či hlavne bratské slovenské národy, tu chlap burcoval apatický ľud, ktorý má dodnes apatiu v sebe a preto má výstižnú hymnu, ktorá mi snáď u žiadneho tak výstižnou nepríde. Stále nás potrebuje niekto zobúdzať, no vždy na to príde, až keď sa tak udeje aj naokolo, keď to dejiny zariadia a preto sme stále skôr otrokmi. Možno Slovenské národné povstanie sa dá považovať za výnimku, no keďže mám odpor k zabíjaniu, mám tu aj trocha dilemu. Niektorí u nás nie sú ovce, tu ňou nebol Adam, no takých máme v národe vždy málo a nikto ich nepočúva najmä zo strachu a tak aj dnes slúžime napríklad americkým záujmom a niektorí ich zločiny naschvál zamlčujú a nútia nevzdelaných a nevedomých podporovať zlo. Živý bič je poetické dielo, no napríklad, čo sa týkalo záverečnej smrti, vzhľadom na to, že ľudia na Orave asi nevedeli dobre až vôbec plávať, aj uveriteľným. Toto nie je žiaden trapas, žiadne preafektované dielo, kde by zlo bolo prehnane zvýraznené ako napríklad v Červenom víne, na tom má zásluhu aj skvelý Mikuláš Huba, no proste to dobro reprezentované Štefanom Kvietikom je niečo, čo sa mi ozaj páči. Klenot našej kinematografie, až sa mi nechce veriť, na čo sa to dal autor predlohy románu, ale na druhej strane u mňa opäť stúpol režisér Martin Ťapák. Dielo rovnako silné ako napríklad Je třeba zabít Sekala, najmä tým, že dobro tam vôbec nezvíťazilo a spravodlivosť sa hľadá, či skôr zmysel a existencia dobra na svete sa hľadá. Je to mierne iné a mne istým zmyslom, čo sa týka dobrých a zlých slovenských vlastností bližšie, no chcel by som ho v prvom rade odporučiť druhým. () (méně) (více)
Živý bič mi jednoducho nesadol. Nie je to zlý film a rozhodne sa jedná o jeden z najatmosferickejších filmov z dedinského prostredia aké som videl. Biathová kamera, robí z každého záberu ódu na dedinský život a každý jeden záber je fantasticky komponovaný. Ťapák má samozrejme skúsenosti z dedinských prostredím a neustále sa k nemu vracia. Už v tomto filme je vidieť, že má pre budovanie scén cit a k tomu všetkému mu sekudnujú fantastický herci na čele z Kvietikom a Majerčíkom. Lenže Mila Urbana a jeho živý bič som jednoducho nemusel. Tam kde ma filmársky Drak sa vracial prekvapil oproti predlohe, tam živý bič nesklamal, ale ani neprekvapil. Knihu som nedočítal a s filmom som mal strašne problémy. Najhoršie na tom je, že všetky zložky sú dokonalé, len mne jednoducho vadia tie neskutočne infantilné výkriky do prázdna, ktoré majú byť akože výkriky zúfalstva. neveril som tomu a preto som sa nedokázal ani s jednou postavou stotožniť. Mrzí ma to, ale nemohol. ()
Galerie (9)
Zajímavosti (6)
- Námet filmu nemohol byť dlho sfilmovaný, nakoľko autor románu bol v časoch Tisovho režimu šéfredaktorom denníka Gardista. (Raccoon.city)
- Natáčalo sa v lokalitách Huty, Orava, Oravský Biely Potok, Zuberec, Oblazy, Kvačianska a Ráztocká dolina. (Raccoon.city)
- O tomto filme sa režisér Martin Ťapák vyjadril, že v rámci jeho tvorby je preňho najobľúbenejší. (Marina111)
Reklama