Brankář

Bernhard Carl "Bert" Trautman, keďže bol Nemec, mal rovnaké detstvo ako ostatné nemecké deti. V útlom veku členstvo v Jungvolk a neskôr v Hitlerjugend. Po začatí 2. svetovej vojny narukoval k Luftwaffe ako rádiový operátor. Keďže tento výcvik nezvládol premiestnili ho do kurzu pre výsadkárov. Prvé vojnové skúsenosti zbieral v Poľsku, ďaleko od prednej línie. V októbri 1941 už slúžil v 35. pešej divízii a pri Ukrajinskom Dnepropetrovsku sa nemecký postup zastavil. V priebehu zimy robili výpady na zásobovacie trasy sovietskej armády a keď v polovici roku 1942 nastúpila sovietska protiofenzíva Trautmanova jednotka utrpela obrovské straty a bola stiahnutá z východného frontu. Za svoju aktivitu v bojoch bol 5 krát vyznamenaný, vrátane Železného kríža I. triedy (Hitler ho udelil 300 tisíc krát za obdobie rokov 1939 až 1945). Povýšili ho na seržanta a bojoval vo Francúzsku. A keď bol jedným z vyvolených, ktorí prežili spojenecké bombardovanie na Kleve (február 1945) v rámci operácie Veritable, ako príslušník 1. výsadkového pluku v rámci 84. výsadkovej divízie kde z tisícky vojakov prežilo iba 90, sa rozhodol vrátiť domov do Brém. Ako dezertér sa musel mať na pozore pred svojimi vlastnými (dezercia sa trestala smrťou) ale aj pred spojencami. Nakoniec ho zajali americkí vojaci, ktorým ušiel a vbehol do náručia Britom, krátko pobudol v zajateckom tábore v blízkosti Ostende v Belgicku, ďalej v tranzitnom tábore v Essexu odtiaľ do Marbury Hall v blízkosti Nortwichu. Po znížení stupňa previnenia na vojnového zajatca zaradili ho na práce na miestne farmy do Fort Crosby v blízkosti Liverpoolu. Tu sa dlho neohrial a pokračoval v zajateckom tábore PoW Camp 50 (v súčasnosti tu je Byrchall High School ) v Ashton in Makerfield v Lancashire kde bol až do roku 1948. (Veľká Británia mala do konca roku 1948 aktivovaných 1062 zajateckých táborov, nie len v Európe). Keď bol v roku 1948 prepustený a bola mu ponúknutá repatriácia (návrat späť do Nemecka) on to odmietol a pracoval v Lancashire na farme a hral futbal za St Helend Town. A tak sa začína príbeh podľa skutočných udalostí o tom, ako sa elitný nacistický vojak stal oslavovaným britským futbalistom a dotiahol to až na Rad britského impéria. (31.01.2020)

"Za čo ste získali železný kríž?" Tento film, nutno zdôrazniť, že podľa skutočných udalostí, mi urobil radosť. Radšej by som videl nepozmenenú verziu jeho cesty ako to vo svojej recenzii tradične skvele popísal užívateľ volodimir, no kvôli filmu sa často mnoho pozmení. Vojnovo ladený úvod je nádherne temný, bitva drsná, len veľkááá škoda, že je tak krátka. Po dlhej dobe vojnová scéna , ktorá ma okamžite vtiahla svojou atmosférou, škoda. Príbeh o človeku, ktorý ako Nemec v Anglicku musel vytrpieť dosť, verím, že viac než nám ukazuje film. Film má veľmi sympatické obsadenie, krásnu atmosféru i silné posolstvo. Romantické scény, to zbližovanie, malo iskru a miestami mi prišli romantickejšie než tie s Leom na Titanicu. Dávam plný počet aj keď menšie chybičky by sa našli. Tvorcovia vôbec nevenovali čas Trautmannovej rodine v Nemecku, aspoň pár minút by neuškodilo a scéna na cintoríne mi prišla nejako nasilu natlačená. Možno sa ale v skutočnosti odohrala, kto vie...Inak veľká spokojnosť. Krásny film s krásnou hudbou, pri ktorom je radosť stráviť večer. Pre futbalových fanúšikov povinnosť! 90%. (21.07.2021)

Vynikající. Jeden z těch skvělých filmů o důležitých věcech. Skutečný příběh Berta Trautmanna by vydal na celý seriál, ale pokud měl vzniknout jediný film, tak se rozhodně podařil. Jeho poselství je jasné, herecké výkony autentické. Sport v první polovině 20. století pomáhal překonávat veškeré myslitelné problémy a příkoří a takto pomohl fotbal i bývalému členu Hitlerjugend k novému životu. Celá řada podobných příběhů se většinou váže k olympijským hrám z roku 1936, hodně prostoru se vždycky věnovalo boxu a lehké atletice, tohle je další dílek mozaiky. Gretel Bergmann, Marie Ketteler, u nás Zdena Koubková, Max Schmeling, Joe Louis, Hertzko Haft... to jsou všechno důležité příběhy. (06.01.2023)

Človek nevie čo ma pochváliť skôr. Či atmosféru vojnovej doby, alebo úžasnú Freyu Mavor. Tá hrala ako z partesu, neskutočný výkon hodný niekoľkých Oscarov. (Aj keď Oscarov vyhrávajú samé hovadiny, takže to je skôr urážka). Naozaj som si ju veľmi zamiloval a neviem sa dočkať na viac filmov, v ktorých hrala. Veľmi dobrý bol ale aj hlavný predstaviteľ David Kross. Pre mňa nezabudnuteľný životopisný film, ku ktorému by som sa veľmi rád po rokoch vrátil. Nie je známe, čo nám chce film povedať skôr. Či to, že život je ku*va a môže sa vám prihodiť neskutočné utrpenie, alebo že nemeckí vojaci nemali na výber a museli všetci bojovať za svoju krajinu proti komunizmu a judaizmu. Prvá polovica je skôr o tom, aké to má nemecký chlapec ťažké v zemi nepriateľov a tá druhá je o veľkom depresívnom utrpení. Pre mňa kandidát na film roka 2018. (29.12.2020)

Poměrně přeceňovaný film, řekl bych. Aniž by jste někdy o Trautmannovi slyšeli, nebo si o něm něco vygooglili, budete dvě třetiny stopáže o krok napřed, protože je to fádní a předvídatelný příběh. Navíc vcelku nudně natočený. Takto jde dělat životopisný film o nějaké superzajímavé postavě, ale ne o neznámém brankáři. Téma vypořádání se s válečnou minulostí a přijetí ze strany Angličanů, tvůrci ničím neobohatili, takže fajn dobovka, ale co dál? Trochu zajímavější byl až přechod do Manchesteru, ale i přes dvě dramatičtější události, je to jaksi bezkrevné. Scénář se otírá o mnohá témata, která by jiskřila, pokud by se do nich tnulo, ale Rosenmüller neměl koule na to, aby diváky(a producenty) poslal do nekomfortní zóny. Zůstal u životopisného klišé. Přitom ten příběh vybízel k zařvání Válka je vůl! Nebo dokonce: lidi jsou bestie bez ohledu na barvu vlajky. Bohužel proběhlo jen zašeptání: mějme se rádi, válka už skončila. (07.08.2023)