Predátoři

Rozzuřený Pianista pod taktovkou ugrofinského Revizora rozehrávají Chopinovu sonátu "demol", kterou ovšem kompletně vykradli z Brahmse a to včetně nejslavnějších partů! Panu Brodymu se celý film podlamují jeho rachitické ručičky pod tíhou emšestnáctky a vypadá, že se na roli připravoval spíš v osvětimském wellnesu než v posilovně. Nešťastný casting podtrhují i ostatní "asociální" členové komanda, které místy připomíná homoguerrilu tanečníků samby na útěku před nespokojeným publikem De Janeirského karnevalu. Nezbývá tedy, než nostalgicky zamáčknout slzu a zavzpomínat na staré dobré časy, kdy ty ohyzdné matkojeby ještě proháněl kalifornský guvernér v čele týpku tak hustých, že by jste jim dceru na doprovod z tanečních určitě nesvěřili. (27.09.2010)

Kde je hranice mezi poctou a kopií? "Predátoři" stojí v lepším případě přesně na hraně uvedených dvou netvůrčích principů. Co zůstane, když se z filmu odstraní všechny inspirace či pocty původnímu "Predátorovi"? V zásadě nic kromě sekvencí s Laurencem Fishburnem a Topherem Gracem. Pouze ty totiž ze snímku dělají něco jiného než vágní připomínku ikonického osmdesátkového fláku. "Predátoři" tak vlastně představují jednu z prvních vlaštovek trendu, který se výrazně rozvíjí poslední dva roky, tedy oslovování divácké nostalgie. Kino se stejně jako televize stává médiem věčného návratu, kde diváci chtějí stále to samé. Alespoň, že "Predátoři" oblékli do starého hávu mladé herce (navíc dobré) a ne starce jako geronto-truc projekt "Postradatelní". (25.07.2012)

„Možno ide o výkupné. My v Tijuane to tak robíme bežne.“ Som fanúšik jednotky aj dvojky, takže som situáciu okolo Predátorov až nezdravo pozorne sledoval od leta 2009, kedy padla na Havaji prvá klapka. Detailne som študoval najrozmazanejšie fotky z natáčania špekulujúc, aký význam budú mať v hotovom filme. Takisto som držal palce Brodymu; dvojmetroví svalnáči sú vo filmoch, v realite uprednostňujem šľachovité a teda realistickejšie typy. Skrátka, Predátori boli mojím najočakávanejším filmom roka. Výsledok? Skôr palec hore, ako dole. Povedzme 3,5*. Ale po výbornej prvej polovici sa nemôžem ubrániť sklamaniu v podobe druhej (otrasná postava Laurencea Fishburnea, fakt si neviem predstaviť, že táto rola pôvodne mala byť Dutch a mal ho hrať Schwarzenegger) a nemastné neslané finále (až na pôsobivý posledný záber na oblohu). Vizuálna stránka občas šliape vedľa, viď. extra nevydarená CGI scéna so "psami". Nevraviac o výprave, ktorá je občas skvelá a reálna a hneď nato jej štúdiovodé interiéry bijú do očí. Potešia kvalitné a riadne drsné postavy stvárnené typovo perfektne zvolenými hercami vrátane Tophera Gracea, ktorý na konci "milo" prekvapí každého, kto nechápal, čo tu robí niekto ako on. Drobná nadväznosť na predchádzajúce diely poteší. Cením si, že Nimród s Rodriguezom stavili radšej na atmosféru, než na vytrhnuté chrbtice, hoc pochopiteľne dostavia sa aj tie. Ako u McTiernana, ani teraz Predátora poriadne neuvidíme a krik umierajúcich sa desivo halí do dusnej džungle, čo je pôsobivé, mrazivé, nepríjemné a intenzívne. Ale ako vravím, s pribúdajúcimi minútami sa dostavujú ako mínusy, tak čudné rozhodnutia, ktoré padli zrejme za účelom ušetrenia rozpočtu (nemalá časť deja sa odohráva v noci, takže nie je nič vidieť). Snímka si s tržbami neviedla zle (rozpočet 4O, celosvetový zárobok 127), ale v porovnaní s legendárnou jednotkou (15 vs. 98) tomu predsa len čo-to chýbalo. (26.07.2010)

Ľahko zabudnuteľné béčko na jedno použitie. Málo hlášok, málo krvi, málo nostalgických narážok a hlavne málo bad-ass feelingu (Brodymu som to neveril ani náhodou). Keby tam nabehol Riddick, urobil by z nich všetkých (koristi, lovcov i "psov") za 10 minút tatarák. Nie je to vyložene nuda, ale hodinu po filme si nespomeniem na jedinú naozaj cool scénu. (08.07.2010)

Adrien Brody OK, ale Liam Neeson by bol lepší :) Ostrelovačka Alice Braga najlepšia z tímu. Identifikácia so Silvestriho soundtrackovou klasikou nastáva hneď v prvých sekundách a hudobné motívy, charakterizujúce svet originálu, sú zachované a rozumne použité. Scenáristi ostávajú verní tiež kľúčovým dejovým prvkom a princípom, na ktorých staval originál. Nie je to vykrádanie, je to citovanie, vedené vlastným rozumom, s úctou k originálu a hlavne neskrývanou nadšeneckou láskou k nemu. V rámci nízkeho rozpočtu sa Rodriguezovej tlupe podaril malý zázrak. Asoň teda v prvej, pre mňa paťhviezdičkovej polovici filmu, ktorá ma do tých čias, kedy som podlahýňal filmovým obrázkom, naozaj vrátila. Druhá polovica, začínajúca príchodom Fishburnovej postavy, už v snahe byť „cool & in“ vsádza na (zbytočné) nečakané zvraty a viacej sa pohráva s pôvodnými prvkami, s čím mám možno väčší problém než s tým bude mať nová (morpheusovská) generácia nespätá s originálom a odchovaná i v tomto žánri na sofistikovanejších scenároch. Čistota originálu sa tak vytratí, ale čo narobíme, upgradovať sa muselo a škody nie sú velké, pretože stále ostávame na hony vzdialení przneniu či ľahkomyselnosti, napáchanenej parazitujúcimi crossovermi Alien vs. Predator, ktorých nedobré renomé isto neblaho ovplyvní i zárobky tohto opusu. Čo si Predátori nezaslúžia, pretože hoci nekončia tak efetne ako začínajú a hoci miešajú karty inde než by mali (existenciálnejšie resumé vzdávajúce hold tiež Planete opíc?:), na dlhú dobu ostanú jediným poctivým a vydareným sequelom osemdesiatkového fenoménu. Díky, Roberto! (02.07.2010)